Po pätnástich sme nestihli, tak sa dobré duše rozhodli zahnať nás na kôpku pekne teraz.
Ešte hodinu pred akciou som ležala rozvalená pred telkou a žula horalku. Potom mi však začali v hlave hlodať červíky pochybností v podobe káravých hlasov mojich blízkych.
"Čo si odľud? Pekne tam nabehni, ohákni sa, nech tučné spolužiačky závidia a spolužiaci slintajú a uži si to, aspoň potom budeš mať koho ohovárať," hučali mi v hlave tak dlho, až som nakoniec šla.
Najprv som si skoro vylomila na dlažobnej kocke nohu, keďže som si na nôžky vzala čižmy "Stoj a reprezentuj" - rozumej, dá sa v nich robiť len presne to a akýkoľvek pohyb je takmer nemožný.
Nejako som to ustála, no odniesla si to ruža, ktorú mal každý z nás po jednom odovzdávať triednej, aby to bolo dojímavé. Vyzerala síce ako od Addamsovcov, no hlavne že ja som ostala celá.
A začalo hromadné bozkávanie sa. Cmuk sem, cmuk tam, toľko bozkov sa len tak nevidí. Štatisticky možno človek stretne rád desatinu, pesimisticky vzaté pätinu spolužiakov. V našom prípade teda pri počte 35 ľudkov bez mojej osôbky bude buď 3,5 človeka, alebo 1,75 človeka.
A keď práve ten 1,75 kúsok človeka nepríde, keďže na stretko dorazí zvyčajne nejakých 60 percent triedy, nuž smola. Bozkávate však všetkých.
Problém nastal, kde si sadnúť. Ku komu, keďže sa presne stalo, že môj 1,75 obľúbený kúsok nedorazil.
Nakoniec som sa nejako ocitla na konci stola pri chalanoch, čo sa ukázalo ako skvelá voľba. Najmä pri videoprezentácii, z ktorej som síce nič nevidela, keďže som si zabudla okuliare, ale zato mi stačilo počuť.
Keď si totiž odmyslíme megaúspešnosť, akou sa každý druhý na takýchto akciách prezentuje, aj v iných oblastiach ma všetci predvýšili. Jedna má králika. Druhý dvoch králikov. Tretia 42 králikov a dvoch pštrosov! Ja so spolusediacim nič.
Jedna má dve deti, druhá tri deti, vlastne každý má deti, len my so spolusediacim zase nič. Jedna je rozvedená raz, druhá dvakrát, my zase nič. Jedna behá maratón, pri druhom rodia deti celebrity, tretí im - celebritám - robí psychiatra. Našťastie neprišla reč na autá. Aj tu by som len ticho musela hlesnúť nič.
Keď na mňa prišiel rad, a to ma musel spolusediaci kopnúť, keďže som nedovidela, že som na fotkách ja, zahlásila som teda pravdivo a celkom skromne, že nemám ani deti, ani králiky. Všetci sa smiali, hoci neviem na čom.
Vraj som sa nezmenila a som stále vtipná. Juch. Nuž aspoň niečo. A že mám prácu snov, lebo sa stretávam s celebritami a som v podstate niečo ako Judínyová. To ma už skoro vystrelo, no zmohla som sa na chabé, že presne preto som si prefarbila vlasy na blond. Lebo chcem byť celkom ako ona.
A tak mi teraz asi aj závidia. Veď majú čo.
Autor: nit
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
