Vždy sa začína „Počúva ťa mamka a ocko?" alebo „A už máš frajera?". Jasnéééé, že mám, včera nad tatrovkou pokľakol a požiadal ma o ruku. Za svedka nám pôjde gumená kačička a hula-hop. Prosím vás pekne, čo sú toto za otázky?! Samozrejme, že otázky tohto typu pokračujú, vlastne až kým všetkým neotrčíte prsteň a nezavriete im tým nadobro ústa. A potom príde druhý level: „A vy ešte nečakáte (nemáte, neplánujete) dieťa? Ale veď už je najvyšší čas."
Vždy, keď sa počas rozhovorov s osobnosťami šoubiznisu dostaneme k téme tikania biologických hodín, je to tak zvláštne nepríjemné. Na jednej strane sú všetci zvedaví, či je reálne v 45 očakávať dieťa a pritom vám tá hviezda povie: „Samozrejme, stále plánujeme! Biologické hodiny sú sakramentská vec. Väčšinou sa neohlásia len tak, vždy ich tikanie povzbudí iniciatíva zvonku. „No ja som v tvojom veku už mala Martinku. Aha, všetky spolužiačky zo základnej (strednej, vysokej) už kočíkujú. Dokedy mám čakať na vnúča, keď už v ruke neudržím ani kocku z lega? Nie, pani suseda, toto je moje vnúča," ukazujúc rozpačito na psíka na vôdzke.
V istom veku začína tlak enormne narastať. Babka sa v práci zhovára s mojimi kolegami o mojich vzťahoch (čo je ešte niekoľko týždňov po onom rozhovore témou najvyberanejších vtipov) a mamička si domov zhŕňa zver z okolia. Niekde predsa musí nasmerovať ten kopec lásky a starostlivosti, ktorý jej v srdci ostal po vyletení mláďaťa z hniezda.
Zachraňovali sme mačku. „Rob niečo, vieš, aký je zlatý, taký malý čierny kocúrik. On sa o seba nepostará. Vezmeme ho domov. Skoč kúpiť granuly a kočkolit." Po vrátení do reality, že domácnosť okrem potenciálneho návštevníka obýva papagáj a pes, a predstave potravinového reťazca, som hrozbu zažehnala. Kocúr putoval ku kamarátom, ale ja som bola bezcitná hyena. Zachraňovali sme aj stračie mláďa. Našťastie, okakával byt susedy a nie ten náš. Za to som v ľadovom daždi musela ísť zbierať konáriky a trávu, aby sa cítilo aj v kovovej klietke ako v korune stromu. O naklusaní do obchodu po tvaroh, cottage cheese a iné lahôdky hodné jeho
zobáčika pomlčím.
Najnovšie máme doma hrdličku. Chudinku niečo raflo a sily zbiera na našej kuchynskej linke, zabalená v mojom tričku. Keby z nej nevypadávali tie nechutné pleskance, ktoré zúrivo drhnem z parapatnej dosky, už je nasáčkovaná v posteli. Lebo láska a pocit domova dokážu v uzdravovacom procese zázraky.
Boh ochraňuj všetky potulné psy, ktoré skrížia mojej mamke cestu! Osobne si to s nimi vybavím! Pri každej záchrannej akcii prevraciam oči k nebesiam a ďakujem vyššej moci, že nežijeme v krajine, kde sa bežne po uliciach potulujú slony, kravy alebo nebodaj krokodíly. Najhoršie je, že viem, ako tento problém vyriešiť. Buď niekde splaším dieťa, alebo rodinný dom, kde tie zvery budú mať vyhradenú aspoň nejakú kôlničku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
