Vo svojich 84 rokoch je neustále tvorivo činný a život bez práce si nevie predstaviť. Zbožňuje svoju rodinu, prírodu, múdre výroky i sladkosti.
KOŠICE. V poslednom čase si ho získala maľba, keďže je predsa len menej namáhavá ako sochárske umenie. Ani tomu sa však celkom nevyhýba.
„Oči mi trošku menej slúžia, sluch už tiež nie je najlepší. Teraz viac maľujem, ale dokončujem aj plastiku zakladateľa Maratónu v Košiciach Vojtecha Bukovského. Zaslúži si, aby mal portrét, lebo to on sa postaral o to, že vôbec socha Maratónca existuje a že som dostal odvahu zahodiť všetko nepodstatné ako šaty a spravil som ho ako posla víťazstva,“ objasnil nám akademický sochár, o ktorom možno nie každý vie, že v mladosti obľuboval výbušné športy ako hokej, no veľmi rád si zahral aj biliard.
Žiadna vrchnosť, žiadny šéf
Oddychovať sa ešte za osem desaťročí života nenaučil.
„Ja som nikdy v živote nebol zamestnaný, nemal som nad sebou vrchnosť, ani nijakého šéfa. V živote som teda nepracoval, len som sa hral. A hra ma nikdy neudupala natoľko, aby som bol hotový. Ešte som pri sile, mám však všelijaké zdravotné problémy. Odnáša si to aj moja chuť na sladké, keďže zbožňujem sladkosti, ale pán doktor mi teraz sprísnil kvôli vysokému cukru režim. Ešte však chcem niečo urobiť. Pre Košice som zatiaľ vytvoril asi osemdesiat prác, dokopy okolo dvesto. Keby som aj zajtra odišiel, tak som tu predsa niečo zanechal aj pre budúce generácie.“
Každý deň v ateliéri
Všetky svoje diela si cení rovnako.
„Mne je každá vec rovnako cenná. Ako keď máte desať detí a všetky máte rovnako rád, hoci je jedno vydarenejšie a iné menej. Každé je však moje,“ skonštatoval A. Račko, ktorý si bez práce nedokáže predstaviť ani deň.
„Práca ma drží pri živote. Keby som už nevedel ísť do ateliéru, tak už by som radšej chcel odísť za svojimi spolužiakmi, ktorí voňajú fialky zospodu.“
Okrem tvorby však v ostatnom období našiel zaľúbenie aj v múdrych výrokoch.
„Priznám sa, že som dva roky neprečítal jedinú knihu. Ono totiž ja aj čítam, ale keď prečítam prvú kapitolu, naraz si uvedomím, že neviem, o čom to bolo. Preto sa teraz sústredím na poviedky, alebo ešte viac na výroky múdrych ľudí. Rozmýšľam o nich a pomaličky pri tom zaspávam. Mnohými sa aj riadim.“
V povedomí mu utkvel napríklad výrok: „Keď ste prešli takú obrovskú vzdialenosť, že už viac nevládzete urobiť ani krok, ste akurát na polceste, ktorú ste schopní prejsť.“
Príroda i spoločné varenie
Veľkú vášeň majster prechováva aj k prírode.
„Milujem ju a obdivujem. Je niečo úžasné, aká je múdra a ako sa vie vyliečiť zo sprostostí, ktoré na nej my, ľudia, napáchame.“
Najviac zo všetkého však miluje svoju rodinu. Jeden syn je momentálne riaditeľom Východoslovenskej galérie v Košiciach, druhý vlastní reklamnú agentúru. Radosť mu však robia i vnúčatá.
„Syn ma teraz nechce nechať samotného, často u mňa prespáva aj s vnukom. Minule som sa totiž zaplietol medzi káble v ateliéri a spadol som tak, že som musel ísť do nemocnice na röntgen, či som sa náhodou nedolámal. Som rád, že mám okolo seba najbližších, som veľmi šťastný. Spoločne si varíme v sobotu, nedeľu, učím ich, aby chlapci vedeli urobiť dobrý guláš a fakt už aj vedia...“ dodal na záver so zdôraznením, že sochárčina je podľa neho najkrajšie povolanie na svete.
„Lenže to by mal povedať o svojej práci napríklad aj smetiar. Lebo každý, kto miluje svoju prácu, je potom šťastný.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
