Život nám zvyčajne nachystá nečakané a krásne prekvapenia práve vtedy, keď to najmenej očakávame. Presvedčil sa o tom aj herec Ivan Letko.
Pred niekoľkými rokmi sa mu ani nesnívalo, že doslova na staré kolená zažije možno najväčšiu slávu svojej kariéry.
A predsa sa to stalo, lebo dedka Zoliho zo seriálu Búrlivé víno pozná a zbožňuje celé Slovensko bez rozdielu veku.
A tak najkrajším darčekom k utorkovým osemdesiatinám je pre vitálneho herca divácka priazeň a úspech, ktorý s touto postavou žne. On sám však k sviatku nemá špeciálne želania a na margo svojho veku si toho robí žarty.
„Spomínam si na jeden seriál, ktorý som robil, a volal sa – Som jednou nohou v hrobe. Vek si už pripúšťam, aktívny život je za mnou a teraz je to už len, nechcem povedať, že dožívanie, ale skôr také zvyšky života,“ nechal sa počuť nedávno.
Docent a profesor
Treba však povedať, že Ivan Letko, to nie je len seriálový deduško. Má za sebou bohatú hereckú i pedagogickú kariéru. A hoci ho neraz lanárili do KSČ, vždy to odmietol, no aj napriek tomu zastával niekoľko dôležitých funkcií.
Šéfoval katedre herectva a réžie na VŠMU, potom poetickému súboru Novej scény a napokon jej činohre. Je dokonca docentom a mimoriadnym profesorom.
Po Nežnej revolúcii sa však niektorým jeho kolegom nepozdávalo, že by tieto úspechy mohol u súdruhov dosiahnuť len tak, „zadarmo“ a boli opatrní.
„Keď sa stal riaditeľom divadla Nová scéna Ľubo Roman, inak môj veľmi dobrý kamarát, podozrieval ma, že som spolupracoval s ŠTB a dal ma prelustrovať. Pokojne som sa usmieval, lebo som vedel, že na mňa nič nenájdu,“ zaspomínal si.
Ani farár, ani lekár
A pritom jeho rodičia nikdy nechceli, aby bol ich syn „komediantom“. Ako to už býva, vysnívali si pre neho inú kariéru. Mama z neho chcela mať farára, otec by bol najradšej, keby bol lekárom.
Vraj ho ovplyvnila udalosť, pri ktorej Ivan Letko takmer prišiel o život. Bol ešte iba niekoľkotýždňové bábätko, keď ochorel na silný zápal pľúc a v jednom kritickom okamihu prestal dýchať. Rodičia si už mysleli, že to je jeho koniec, no otcovi ešte napadlo, aby dal dieťaťu umelé dýchanie, a tak sa mu ho podarilo oživiť.
O pár rokov si však smrť predsa len vybrala u Letkovcov svoju daň. Keďže hercovi rodičia boli počas druhej svetovej vojny aktívni odbojári, skončili v zajatí a matka sa domov vrátila s veľmi podlomeným zdravím.
Čoskoro zomrela a otec zostal sám s tromi deťmi – jedenásť a trinásťročnými synmi a šesťročnou dcérou.
No aj keď otec mladého Ivana Letka odhováral od herectva a snažil sa ho nasmerovať k lekárstvu, nepomohlo to. Od mladosti bol členom ochotníckeho divadla v Hlohovci a aj v miestnom gymnáziu počas štúdií založil divadelný krúžok.
Bol však okamih, kedy o svojom rozhodnutí zapochyboval.
„Na VŠMU ma prijímal Andrej Bagar, potom som bol v jeho ročníku. Bol však okamih, kedy som chcel zutekať. Celý prvý polrok sme robili len etudy bez textu a ja som sa nudil. Veď už som mal skúsenosti z ochotníckeho divadla. Napokon som to vydržal,“ skonštatoval. Po štúdiu dostal umiestnenku do Martina a až po desiatich rokoch mu ponúkli angažmán na Novej scéne.“
Užíval si záporákov
Tak, ako sa menil hercov zovňajšok, menil sa aj jeho herecký repertoár. Do Martina prišiel ako štíhly mladík zo zasneným výrazom, a tak mu režiséri ihneď prisúdili úlohy milencov. Ale, prekvapivo, on si ich neužíval.
„Okrem pár výnimiek pre mňa neboli zaujímavé. Našťastie postupne mi pribúdali negatívne postavy. Tie boli v období socializmu oveľa zaujímavejšie napísané ako tie kladné – budovatelia socializmu, oduševnení pracovníci...“ spomína herec, ktorý istý čas na Novej scéne súťažil s Andym Hrycom o to, ktorý z nich bude mať na konte viac záporných úloh.
Neskôr sa prehral aj k zaujímavým komediálnym rolám a keď sa postupom rokov zaguľatil, tak aj do úloh deduškov.
„Deduškovia sú mi sympatickí, lebo sú aj zlostní, nervózni starci, veruže v civile sa občas, vplyvom vonkajších okolností, aj ja zmením na takého, ale radšej som tým pokojným starčekom,“ tvrdí seriálový dedko Zoli, ktorého vďaka tejto postave poznajú aj malé deti a na ulici sa k nemu rady prihovoria.
Ženy okolo neho krúžili a stále krúžia
Zarezonoval aj u diváčok a dámy ho aj teraz bombardujú pozvaniami na kávičku. On však tvrdí, že na milostné avantúry nemá ani pomyslenia. Dve manželky mu stačili. Označeniu zvodca sa však bráni.
„Mnohé ženy okolo mňa krúžili, ale o tie som nemal záujem. Zobral som si tie, o ktoré som musel bojovať. Zvodcom som naozaj nikdy nebol, ale k ženám mám citlivý a nežný vzťah,“ tvrdil v jednom rozhovore.
Prvú manželku spoznal ešte na gymnáziu. Po čase sa vzali a mali spolu dve dcéry – staršia Hana je herečka a režisérka v Bratislave, mladšia Ivana kynologička a už roky žije v talianskej Kalábrii.
Manželstvo s rozhlasáčkou mu vydržalo 31 rokov, no potom vraj prišla únava.
Po rozvode však nebol dlho sám. Zahľadel sa totiž do svojej študentky Tatiany. „Ona mala devätnásť a ja 33, takže to bol trochu úlet,“ tvrdí s odstupom času.
Avšak vtedy to obaja brali vážne a vydržali vo vzťahu pätnásť rokov. Vychovávali Táninho syna z predchádzajúceho vzťahu, no spolu už deti nemali. Najskôr žili 12 rokov len ako partneri, no potom sa vzali a po troch rokoch sa rozviedli.
Tretíkrát už do tej istej rieky vstúpiť odmietol. Samota mu vyhovuje.
Nechce byť depresívny
Na nudu sa rozhodne nesťažuje. Väčšinu roka trávi vo svojom dome v Alžbetinom dvore, na zimu sa sťahuje do Bratislavy. Veľa času trávi svojimi koníčkami, ako je čítanie kníh, varenie, ale aj na pľaci Búrlivého vína.
A hoci bude mať o pár dní osemdesiatiny, zvláda rýchle tempo nakrúcania, aj učenie sa scenárov. A čo hovorí na to, keď sa ho spýtajú, či má so svojou postavou niečo spoločné?
„Neviem, či som dobrotivým deduškom. Vnútorne bojujem, aby som odďaľoval starobu. Zdá sa mi, že všetko sa kráti a nechcem byť z toho depresívny, funguje vo mne určité vzopretie proti tomu. Rád by som sa vrátil do čias, keď som mal dvadsať-tridsať rokov, ale s dnešným rozumom,“ dodal s úsmevom.
Zaujímavosti
Bohatý na zážitky
Blízki herca už dlho nahovárajú, aby napísal knihu pamätí, v ktorej by boli aj jeho zážitky zo starých dobrých čias. Tých má neúrekom.
Veľmi živo si spomína napríklad na situáciu, kedy mu na scéne zabehol cukrík.
„Práve som mal dialóg so Zitou Furkovou. Cukrík nešiel prehltnúť ani vykašľať. Obecenstvo to napäto prežívalo, ale herci na javisku sa bavili. Už som myslel, že vypustím dušu, keď ma Julo Satinský buchol po chrbte, cukrík zo mňa vyletel a strelil do staršej panej v prvom rade. Celé hľadisko si vydýchlo. Asi aj ona, lebo cukrík vzala medzi prsty a podala mi ho.“
Autor: Spracovala: nov
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
