Táto maškrta k Vianociam neodmysliteľne patrí. Milujem ich chuť, vôňu a obdivujem každého, kto ich dokáže vyzdobiť tak precízne, až sa človeku tají dych.
Rozhodla som sa, že aj na našom vianočnom stole MUSIA byť stoj čo stoj medovníčky. Mäkučké, lahodné, voňavé. Hm, lenže to som netušila, že Richard Müller práve mne adresuje slová: „Nebude to také ľahké drahá..."
Urobiť cesto, vykrojiť formičkami a upiecť? Veď to dokážu deti v škôlke. A ja s mojimi skúsenosťami to nedám?
Technologický postup som dodržala, všetko vyzeralo tip-top. Problém nastal, keď som začala vyberať upečené koláčiky z plechu. Nuž, koláčiky, to nie je celkom trefný pojem. Bohužiaľ, boli to kamene v tvare hviezdičiek, mesiačikov, srdiečok, zvončekov...
No, tvrdé boli ako štolvert. Šlo ma poraziť. „Oni do Vianoc zmäknú!" upokojovali ma kamošky. „Vložte do dózy k medovníkom krajec chleba, alebo jablko!" radil internet.
Skúsila som. Jabĺčko celé, aj rozkrojené na polovice, aj na štvrtiny. Štyri medovníčky, ktoré sa bezprostredne dotýkali jabĺk sa rozmočili. Ostatné ma mali v paži. A presne tam mali aj kus chleba. Aj ten vyschol, aby sa im vyrovnal.
Prvý pokus sa teda na sviatočný stôl nedostal. Aby nevyšiel navnivoč, schasnovala som čo sa dalo, veď keď som ich namočila do kávy, chutili.
O rok neskôr som sa nabudila ešte viac. Predsa sa nenechám odradiť prvým neúspechom. Zabojujem! Kamoška mi dala overený recept.
Ona podľa neho pečie už celé roky a nikdy nemala problém. Prisahám, dodržala som všetko do poslednej bodky, čo mi radila. Ak by povedala, že ich mám bozkávať, ovievať a spievať im, aj to urobím. Po dopečení mi až srdce poskočilo. Boli ako pavučinka.
Tancovala som po kuchyni od nadšenia. Každému som dala ochutnať, chválila som sa svojou šikovnosťou. Rýchlo som ich odložila, nech ich pažravci nezhltnú ešte pred sviatkami. No v tejto fáze asi „udělali soudruzi chybu". Kým prišli Vianoce, hádajte, čo sa stalo?
Áno, medovníky sa zmenili na kameň. Nevhodné pre hostí, len zase raz pre mňa, ku káve.
„Bol by v tom čert, keby som nezvíťazila!" zastrájala som sa celú jeseň.
Kamarátka rozhodla: „Budeme piecť u nás. S mojím receptom a pod mojim dohľadom!"
Pripadala som si ako retard, že neviem napiecť také jednoduché koláčiky. Ale bolo to príjemné. Vo dvojici nám práca šla od ruky. Vaľkala som cesto a vykrajovala, kamoška strážila rúru a na tácke sa množili mäkulinké perníčky ako z rozprávky.
Povzbudená úspechom som sa vrhla aj na zdobenie. Kreslila som ornamenty, cifrovala o dušu.
Keď sa na moje dielo zahľadela kamarátka, s ohromným smiechom zahlásila: „Ako z chránenej dielne!"
Neurazila som sa. Veď mala pravdu. „No a čo, že sú "zvonku" nedokonalé. Hlavne, že sa do nich dá zahryznúť," vyhlásila som.
Doma som medovníčky naaranžovala na tácku k ostatným koláčikom, pyšná ako páv. Asi po polhodine som si všimla, že z nej zmizli všetky dobroty a zostali tam len moje slávne medovníky.
A vtedy som sa dozvedela, že moje deti medovníky, citujem: „NEMUSIA!" Vraj som mohla radšej napiecť viac lineckých koliesok a karamelových rezov, ako sa piplať s medovníkmi...
Tento rok už perníčky nepečiem. Kamarátka mi dá ku káve zopár svojich nepodarkov a odrezkov...
Autor: nov
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
