Známe meno a tvár z kultových filmov Fontána pre Zuzanu. Eva Vejmělková pred kariérou uprednostnila rodinu, vyštudovala vysokú školu a momentálne si otvára vlastnú psychologickú prax.
Eva Vejmělková bola pre mnohé dievčatá vzorom. Vzhliadali k nej ako k najväčšej hviezde, jej kariéra však netrvala príliš dlho. Nespôsobil to nedostatok ponúk, jednoducho sa rozhodla stiahnuť do úzadia.
„Herectvo je jedno z najkrajších povolaní, na to som názor nikdy nezmenila. Mala som to šťastie, že som mohla stvárniť množstvo zaujímavých postáv v divadle aj vo filme a stretnúť sa s plejádou výnimočných osobností. Viac ako herectvu sa však teraz venujem autorskej činnosti," vysvetľuje sympatická blondína.
Len nedávno pokrstila svoju knihu, napísala texty k opere podľa novely Peter a Lucia, ku ktorej jej manžel zložil hudbu a v neposlednom rade plánuje otvorenie svoje vlastnej psychologickej praxe.
Stále spoznávaná
Od premiéry prvého filmu Fontána pre Zuzanu ubehlo takmer tridsať rokov. Zo šestnásťročnej žabky je dnes zrelá žena. Svoju podobu nezaprie a aj dnes ju ľudia oslovujú. Úsmevným situáciám sa nevyhne ani pri svojich klientoch.
„Prvý kontakt býva milý, ale hodnotím to pozitívne. Aspoň sa máme o čom na úvod rozprávať a ľudia sa uvoľnia. Predsa len, keď idete prvýkrát k psychológovi, máte rôzne pocity," vysvetľuje.
Psychológiu si zamilovala, po vysokej škole si dokonca urobila doktorát.
„Vždy som chcela pomáhať ľuďom. V hereckej profesii môžem rozosmiať aj rozplakať a v prítmí divadla ich nechať zabudnúť na ich smútky. Ako psychologička sa snažím o to isté, ale po smútku a smiechu sa snažím ich problémy vyriešiť."
Puto je najdôležitejšie
Odosobniť sa od problémov ostatných ľudí sa snaží Eva s rodinou v Taliansku. Každé letné prázdniny trávia v Toskánsku.
„Milujem tú krajinu, farby vône a ľudí. Ich spôsob života ma okúzlil. Majú potrebu združovať sa a rozprávať. Život je o komunikácii. Keby sa ľudia viac rozprávali, mali by psychológovia oveľa menej práce."
Eva si zakladá aj na komunikácii a súdržnosti v rodine.
„Moje dve dcéry už majú desať a trinásť rokov. Stále nemôžem pochopiť, ako rýchlo vyrástli. Nikdy som ten okamih neoľutovala, že som sa nevenovala budovaniu kariéry, ale ich výchove. Naučila som sa od nich tú najdôležitejšiu vec, vedieť sa radovať z maličkostí obyčajného dňa. Vzniklo medzi nami puto, ktoré sa len tak nepretrhne. A to je najviac, čo som mohla v živote dokázať."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
