Skladateľ, dirigent, multiinštrumentalista a dvorný autor hudby Hany Hegerovej. Každou bunkou predstavoval typického bohéma milujúceho život a najmä ženy. Do ich sveta vtrhol ako víchor a len máloktorá dokázala odolať. Mal skrátka nielen nesmierny talent, ale i šarm, pre ktorý by iní muži vraždili. Neuškodilo mu ani nedodržiavanie termínov, povesť Casanovu, či pozitívny vzťah k peniazom. Bol skrátka osobnosťou, ktorá verejnosť fascinovala. Zomrel v utorok v kruhu rodiny vo veku 70 rokov na Alzheimerovu chorobu.
Ženatý bol dvakrát, koľko väčších či menších lások však naozaj prešlo jeho životom, sa nedá ani spočítať.
Piatim partnerkám sa narodilo sedem „oficiálnych“ detí a so všetkými až do konca udržiaval bezproblémové vzťahy. Aj preto rozhodne nemôžeme povedať, že ostal na staré kolená sám.
„Mám šťastie, lebo matky mojich detí sa spolu nehádajú. Takže vôbec nie je problém, aby sme boli všetci spolu. Napríklad Vianoce sú návštevná záležitosť. Ale ja si k sebe svojich ľudí púšťam vždy. Všetky moje ženy a deti môžu ku mne kedykoľvek prísť.“
Ešte pred rokom randil s mladučkou Katkou Klepišovou, ktorá mala sotva 21 rokov. Niekdajší veľký bonviván však okrem nežného pohlavia zbožňoval aj jazdu na Harleyi a silných autách.
„Najviac sa cítim byť motorkárom, potom strelcom a až potom skladateľom,“ vyznal sa v jednom z rozhovorov.
Neopakovateľný talent
Skladateľom však bol mimoriadne úspešným a uznávaným. Na konte ani zďaleka nemal len populárne hity pre Hanu Hegerovú, Luciu Bílú, Richarda Müllera či Janu Kirschner, ale tiež hudbu k filmom.
Jeho meno je v titulkoch vyše ôsmich desiatok celovečerných titulov, seriálov a dokumentov. Za všetky môžeme spomenúť napríklad snímky Tisícročná včela, Páni kluci, Den pro mou lásku, Panna a netvor, či Deváté srdce.
Svojský a nedochvíľny
Petra Hapku nezaujímali žiadne štandardy správania sa. Bol napríklad známy tým, že sa budil až neskoro popoludní. Spolupracovníci ho zase mali v zuboch najmä kvôli nedodržiavaniu termínov.
„Poznám ľudí, hlavne od filmu, ktorí prisahali, že s ním už nikdy nebudú spolupracovať. A predsa všetci znovu spolupracovali,“ prezradil naňho jeho nerozlučný spolupracovník – textár Michal Horáček, ktorý sa s ním dal dokopy v polovici 80. rokov.
„Jedného krásneho dňa sa otvorili dvere a za nimi stál taký skromný mladíček,“ spomínal na ich začiatky pred časom pre portál idnes.cz Hapka.
Začali albumom Hany Hegerovej Potměšilý host (1987), nasledoval album V penziónu Svět (1988). Na oboch Hapka tiež spieval.
„Mužský part bol pôvodne určený pre pána Suchého, ale mal v tom čase práve nejaký zákaz a my sme to už potrebovali dokončiť...“ Tak vznikla napríklad i preslávená pieseň Levandulová.
Nadaný už ako študent
Odkiaľ zdedil toľko závideniahodného talentu, je jasné. Narodil sa do rodiny operetnej speváčky a maliara a medzi jeho príbuzných patril napríklad aj skladateľ Franz Lehár. Na klavíri dokázal hrať už ako trojročný a o rok neskôr skladal prvé pesničky.
„Keď som mal asi trinásť, zistil som, že zaujmem dievčatá oveľa viac tým, že im v triede zahrám na piáno, ako chlapci, ktorí hrali vonku futbal,“ popísal chvíľu, keď sa rozhodol pre hudobnú dráhu.
Neskôr študoval na pražskom konzervatóriu (aj herectvo u Oldřicha Nového). Pôsobil ako klavirista v rôznych divadlách a ako 23-ročný sa stal dirigentom v Divadle za Branou režiséra Otomora Krejčiho, kde aj hral. Pre kráľovnú českého šansónu Hanu Hegerovú skladal už od 60. rokov. Bola jeho múzou.
„Naše priateľstvo s tajomstvom trvá už viac ako štyridsať rokov. Nikdy sme spolu nič nemali, pretože náš vzťah vznikol prostredníctvom hudby. Poznal som ju už ako hviezdu. Mal som sedemnásť a ona 30 rokov. Dodnes si vykáme. Vážim si ju,“ uviedol pre Korzár pred desaťročím.
Čo sa týka filmu, najviac si cenil spoluprácu s Jurajom Jakubiskom a Jurajom Herzom.
„Ich filmy sa nedajú brať ako kšeft, pretože sú geniálne,“ skonštatoval raz, čo bolo v jeho prípade unikátne, keďže sa netajil tým, že robí svoju prácu pre peniaze.
Odmietal však deliť hudbu na vysokú a nízku. „Hudba je len jedna. Niekto ju robí lepšie, niekto horšie, to je všetko,“ prehlasoval.
Tvorbu prirovnával k láske
Nezriedka vytvoril hity, pod ktoré sa podpísali i slovenskí interpreti.
„Aby som povedal pravdu, nerozlišujem to. Som Čechoslovák. Ešte stále som neprišiel na to, že sme dva národy. A sú všetko náhody. Ja píšem pesničky sám za seba a pre seba a potom sa iba pozerám, komu sa budú hodiť na telo. Nepíšem pre ľudí ako takých, lebo s tým nemám dobrú skúsenosť. Najprv je text, potom hudba a nakoniec hľadáme interpreta. Tak to má byť. Občas si zavolám aj dvoch-troch spevákov a potom si vyberiem. To však nie je boj. Je to vždy spolupráca.“
Mal rád, ak bolo umenie pravdivé a skladanie melódií prirovnával k láske.
„Áno. Mám k hudbe rýdzo ľúbostný vzťah. Ja sa totiž musím do hudobného motívu najprv zamilovať. Musím a chcem tú lásku prežiť, znova a znova. Až potom sa ju odvážim zahrať Horáčkovi.“
Ať je ti lehká zem, Petře
„Ze všech tvůrčích lidí, které jsem v životě potkal, byl on jedinečný: když sedal za klavír, očekával jsem zázrak. Mnohokrát k němu došlo. Popsat se ten pocit nedá.
Nebude chybět jenom mně a rodině. Vím, že bude chybět nespočtu dalších, do jejichž životů jeho svérázná, emocemi naplněná hudba vstoupila; není to jen soukromá ztráta, ale ztráta národní. Zázraků je málo a géniů zrovna tak.
Dobré je, že v té hudbě tu s námi bude dál, a nejen s námi. I těm, co se teprve narodí, bude pořád mít co říci o slovy nepostižitelných úzkostech i touhách.
Nechce se mi teď psát nic víc. Tak jenom:
Ať je ti lehká zem, Petře.
Michal Horáček
Pred rokom s mladučkou priateľkou. Život si dokázal užívať naplno. Foto: mafra
Zbožňoval motorky i silné autá. Ženy zase zbožňovali jeho. Foto: mafra
Autor: Spracovala: Nit
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
