Stretnúť sa s Františkom Kovárom je vždy veľký zážitok. Príjemne naladený, nefrfle a nešomre a vždy má poruke vtipnú príhodu o vnúčatách. Keby mohol, tak za ne aj dýcha, ale pritom sa snaží zachovať si tvár spravodlivého starého otca, ktorý keď treba, začne vychovávať. Na obrazovkách ho momentálne vídame ako zákerného Vlada Krajčoviča v seriáli Chlapi neplačú, v reálnom živote by však neublížil ani muche.
Vy nezvyknete plniť stránky bulváru, no nie tak dávno prehrmela správa o vašej operácii bedrového kĺbu. Naozaj je váš stav taký vážny?
- Jááááj, už keď som podstupoval prvú operáciu som vedel, že musím ísť aj na druhú. Tak som si povedal, že to bude o dva roky. Takže je to takto naplánované.
Robí sa to vždy takto postupne? Nezvyknú lekári operovať aj oba kĺby v menšom časovom úseku?
- Málokedy to operujú tak, že obidve nohy naraz. Tak som si myslel, že to bude takto lepšie. Malo by to prebehnúť teraz po sezóne. Vtedy som tiež skončil sezónu, dal si to operovať a na ďalšiu sezónu som už normálne nastúpil do divadla.
Nebojíte sa?
- No tak každý sa trochu bojí, to je normálne. Aj keď vám idú len zub trhať, tak sa bojíte. Ale dúfam, že po operácii nebudú žiadne komplikácie.
Aký je váš vzťah k lekárom? Doma máte myslím dvoch, manželku a syna.
- K lekárom pristupujem s veľkou úctou, hlavne viem, čo to všetko obnáša. Koľko je za tým práce. Najprv to začína mimoriadne ťažkými prijímačkami, potom mimoriadne ťažkým štúdiom a potom dosť ťažkou a zodpovednou prácou. Dnes tým, že mnohé veci sa laikovi na pohľad zautomatizovali, tak sa na to pozerá, že to nič nie je. Ale keby každý vedel, ako sa napríklad treba na očné operácie sústrediť, lebo tam ide o milimetre... Ja mám veľkú bázeň a úctu pred lekármi.
Aký ste pacient? Trpezlivý?
- Jasné, ja som trpezlivý. Často je to ovplyvnené prácou, ale niekedy sa pri chorobe veľmi vymýšľať nedá.
Čo sa s vami deje, keď napríklad dostanete chrípku? Všeobecne to u pánov býva tak, že keď im tečie z nosa, sú hotoví a treba ich opatrovať.
- Pre nás, bohužiaľ, v tomto smere prevádzka v divadle, alebo keď je herec v seriáli, zmenu nepripustí, len kvôli tomu, že má človek nádchu. My, herci, často pracujeme, aj keď máme nejaký zdravotný problém. Snažíme sa to nejako prežiť, ale maximálne povieme ostatným, aby na nás dávali trošku pozor. Voči chorobám sme dosť nezodpovední.
Keď vám niečo je, konzultujete to s manželkou, alebo sa radšej poradíte s "pánom Googlom"?
- Nieee. Vzťah pacient - google poznám z rozprávania mojej ženy alebo môjho syna, ktorí majú k týmto pacientom špeciálny vzťah. Niekedy to končí upozornením, no veď si napíšte recept, na čo ste prišli. Mnohí sú takí múdri... Informácie sú informácie, ale komplexný pohľad na to môže napovedať aj niečo iné, ako si myslí ten pacient.
Minulý piatok ste oslávili narodeniny, aké ste mali priania?
- Keby som ja vedel. V piatok som mal akurát voľno, ale predtým aj potom som hral. Dohodnúť si termín oslavy je vždy komplikované, lebo neviem či vtedy alebo vtedy nebudem náhodou hrať. Plán nakrúcania sa robí podľa všetkých, ktorí majú byť v ten deň na pľaci.
Zvykne vám manželka pripraviť nejaké prekvapenie?
- Teraz sme zaviedli taký zvyk, že robíme tzv. komplexné narodeniny. To znamená, že ak už niekto mal narodeniny predtým, tak počká na ďalšie, s ktorými to spojíme. Možno až na Vianoce. (smiech)
Čo vám zvyknú dávať vnúčatá?
- Zvyknem dostávať nejakú nakreslenú kvetinku s nápisom „starý ocko mám ťa rada" alebo niečo vyrobené. To ma mimoriadne poteší, je to to najkrajšie. Ja si dokonca tie ich kresbičky a mimoriadne výtvory odkladám. Obyčajne to zmizne z povrchu zemského v mojej škatuli. (úsmev) Potom, keď budú raz veľkí, tak si to pozrú.
Aké máte tajné prianie, čo sa týka darčeka, napríklad nejaká nesplnená detská túžba?
- Jéééj, to je strašne komplikované. Detskú túžbu som si splnil. Kúpil som si elektrický vláčik. Keď som bol chlapec, tak moji susedia, ktorí bývali pod nami, mali nádherný elektrický vlak. Rozložili ho vždy na Vianoce a koľajnicami zaplnili celú jednu veľkú izbu. Zhaslo sa svetlo, svietil len stromček, ktorý bol vyzdobený na bielo a bol tam aj malý tunel, cez ktorý ten vláčil chodil. Ja som bol fascinovaný. Z mojej prvej výplaty v živote v nitrianskom divadle som si kúpil prvý vláčik, pomaly postupne som k nemu dokupoval súčasti. Mám doma dosť veľkú železnicu. Fór bol, keď som to raz mojim dvom synom rozbalil s veľkou pompou a slávou. Pozreli na to, trošku sa pohrali, ale vôbec ich to nezaujalo. Našťastie to teraz baví môjho vnuka aj dievčatá.
Ešte niečo také bolo?
- Keď som bol chlapec, chodil som do rozhlasu a zato sme dostávali nejaké peniaze, tie mi mama vždy odkladala a na Vianoce som si smel za ne kúpiť darček. Tak raz som si kúpil flexaret. To bolo úžasné. A potom som si z toho kúpil aj bicykel Favorit, ale to mi prispeli aj rodičia. No čo viac som potreboval. Poriadny bicykel, fotoaparát a v zime elektrický vlak. A z prvej výplaty som ešte rodičom kúpil prvý gramofón, lebo ten nemali a keď začali vyrábať automatické práčky, tak na tú som im šetril.
Vy ste teda šporovlivý typ.
- Vyrastal som v dobe, keď bolo veľa prianí, ale plnili sa len veľmi ťažko. Pri Novej scéne bolo elektro a my sme sa celú noc striedali a čakali na chladničku. Veľmi pyšní sme sa domov vrátili a boli sme mamkou mimoriadne pochválení. Dnes už ten efekt, prekvapiť niečím, je komplikované. Veď len na mandarínky som pred Vianocami čakal tri hodiny. Samozrejme, ale nechcem povedať, že by sa mali tie časy vrátiť. Je výborné, keď človek ide a môže si kúpiť čo potrebuje, ale ten pocit, ktorý bol vtedy, keď ste niečo zohnali, bol neopísateľný.
Máte tri vnúčatá, o ktorých rozprávate s úžasným zanietením.
- (smiech) Najnovší úžasný zážitok mám, keď som vyzdvihol na obed svoju trojročnú vnučku zo škôlky a uložil som ju do postieľky. Začal som jej rozprávať rozprávku, keď som mal zrazu pocit, že sa upokojila a mohol by na ňu prísť spánok, stíšil som hlas. Keď som už mal pocit, že ju tou rozprávkou vyrušujem, prestal som čítať a začal som dýchať, tak ako dýcha človek, ktorý spí. Po piatom výdychu sa zrazu moja vnučka zodvihla z postele a hovorí: „Ferko, ja mám spať, ty nespi!" To bol taký odpis z jej strany. (smiech) A ja toľko takýchto vecí s nimi zažijem. Prekvapil ma aj Davidko, ktorý mi nedávno vymenoval asi štyridsať sopiek aj s latinskými menami. Človek ani nevie, čo sa v tej detskej hlave odohráva.
Aký ste starý otec?
- Taký som, že obyčajne, keď hrozí nejaký konflikt, snažím sa ho spravodlivo vyriešiť. Presvedčím ich, že nie je dôležité, že ty máš toto alebo toto alebo sedíš tu alebo tu. Hranice musia byť.
Teda ste prísny?
- Nepovedal by som, že prísny. Skôr chcem, aby si tie deti uvedomili, že tu existuje nejaký poriadok, podľa ktorého sa treba riadiť.
Zasahujete aj do výchovy?
- Snažím sa ich niekedy presvedčiť, že nie vždy je dôležité urobiť to, čo oni chcú.
Zvyknete sa s vnúčatami aj blázniť?
- Jasné, deti to potrebujú, aj my sme sa veľa hrali, deti sú dynamické, potrebujú pohyb.
Podarilo sa u vás odbúrať tablety a počítače?
- Nie. To sa dá odbúrať iba do istej hranice. Sú to sprievodné javy tohto života. Už tá trojročná to všetko ovláda a je to pochopiteľné, v tom sa narodila, je to pre ňu samozrejmosť, je vlastne smiešne, keď sa nad tým človek čuduje.
Stíhate im v tom?
- No vo všetkom nie, čo sa tohto týka som dosť veľký amatér. Ovládam email, ale stále si hovorím, že sa niečo doučím.
Kto vás to naučil, vnúčatá?
- Syn.
Nemajú vnúčatá tendenciu učiť vás to?
- Ale áno, povedia: „Starý ocko, veď to je takto, veď to je jednoduché!"
Čo robievajú s manželkou?
- Hanka a Zuzka rady pečú koláčiky. Mňa to tiež zaujíma. Množstvo mojich hereckých kolegov sú výborní kuchári, keď o tom tak zasvätene začnú rozprávať, tak si hovorím, že sa to musím naučiť... Som technický typ, viem rozobrať motor, ale k vareniu som sa nedostal. (smiech)
Takže chlapské veci zvládate.
- Áno, aj môj otec v tom bol majster, ovládal aj veci okolo elektriny. Ja som si vždy vedel opraviť auto aj motorku. Potom sa synovia smejú, že ako je možné, že taká jednoduchá vec ako počítač mi robí problém.
Ako trávievate voľný čas?
- Keď je čas, tak, samozrejme, si rád niečo prečítam, potom je veľmi veľa takých vecí, ktoré zostali z leta alebo z obdobia, keď je veľa práce, tak to dokončujem. Ja som taký kutil, rád by som aj niečo pretvoril a chodievame so ženou von, do lesa, tam je najlepšie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
