Odetý vo svojich teplákoch s úsmevom od ucha k uchu by nás zabával svojím neopakovateľným prejavom. Tepláky už osem rokov ležia v skrini, tak ako akordeón a my si hitovku pustíme jedine z cédečka.
Inžinier ekonómie, ktorý rozhodne nelipol na číslach. Radšej sa zabával, smial a tešil ľudí svojou hudbou.
Akordeón si zamiloval od detstva, balil naň baby, tak ako jeho syn, ktorý veľmi rýchlo pochopil, že na gitare hrajú pri ohni všetci, ale na akordeóne len on jediný. Po otcovi nezdedil len hudobné gény, ale aj výzor, vďaka ktorému sú všetci členovia rodiny neprehliadnuteľní.
„To je doslova naše poznávacie znamenie, ale už aj pupok mi začína rásť, takže možno sa na neho budem ešte viac podobať,“ smeje sa syn Marek, ktorý sa hudbe venuje len sporadicky a radšej sa živí serióznejšou prácou. Jeho sestra však v otcových šľapajach ide dodnes, hrá na akordeón a darí sa jej.
Pôžitkár
Marián Kochanský zomrel na rakovinu v apríli 2006. Plánov mal ešte veľa, túžil zložiť hymnu pre svojich milovaných futbalistov zo Slovanu aj tvoriť nové pesničky v žánri podlahový folk, ako sa so smiechom skupina zaraďovala.
„Marián bol veľmi dobrý človek, užitočný a poctivý. Býval skoro stále veselý, rád sa zabával a často rehotal, ale v duši bol dosť smutný, ako by ho niečo trápilo. Dodnes ho mám pred očami ako večne vysmiateho nešťastníka,“ spomína Jožo Ráž, ktorý sa s Mariánom Kochanským niekoľko rokov intenzívne kamarátil a družba vládla aj medzi kapelami Elán a Lojzo, vďaka čomu vznikol i nezabudnuteľný hit Že mi je ľúto.
Ráž sa smeje, že takého pôžitkára, akým bol on, už nespoznal.
Predjedák
„Lojzovci veľmi veľa jedli a pili. Keď prišli do krčmy, neobjednali si jednu, ale dvadsať fliaš vína. To bolo šialenstvo, ako žili. S nimi sa vôbec nedal držať krok. Nemám nič proti pitiu. Ja alkohol milujem, ale ich vražedné tempo bolo aj nad naše štandardy,“ opisuje Ráž a rovnaké spomienky sa vynárajú aj Jozefovi Cillerovi, ktorého všetci poznajú ako Oča.
„Jeho chuť do jedla bola taká nákazlivá, že sme často neodolali ani my. Koľkokrát sa prišiel kuchár z kuchyne pozrieť, čo to prišlo za zájazd... Smiali sme sa, že Marián by mal chodiť do škôlky ako predjedák, aby detičky dostali chuť do jedla.“
Hnevali ho chyby
Mnohí si dodnes myslia, že tepláky, ich odev na vystúpeniach, si zvolili nie preto, aby sa odlíšili, ale aby sa im pohodlne hralo po papkacích večierkoch.
„Bol dobrý módny návrhár. Keď sa už naozaj nudil, tak navrhoval extra kúsky,“ spomína syn Marek.
Marián si mimoriadne zakladal na rodine a tešil sa z každého úspešného kroku svojich troch detí.
„Miloval život a vedel ho žiť ako málokto. Nežil nadarmo a nepremrhal čas na hlúposti. Nič nenechal na náhodu,“ spomína Očo.
A čo dokázalo pohoďáka nahnevať?
„Nevedomosť, neschopnosť, hlúposť pri riešení drobných problémov. Ale hlavne chyby, ktorých sa niekto dopustil. Vtedy sa vedel naozaj nahnevať. Aj nás vedel po koncerte alebo vystúpení poriadne vyhrešiť, keď sa niekomu podarilo chytiť iný akord, ako tam mal byť, iný tón, rytmus... Vždy vyžadoval perfektný výkon každého z nás. Nikdy nebol spokojný s polovičatou alebo 'odfláknutou' prácou, a to nielen v kapele, ale aj vo svojom pracovnom a súkromnom živote.“
Kreatívny darca
Ako na perfekcionistu si na neho spomína aj najmladšia dcéra Denisa.
„Bol taký pokus, že chcel so mnou cvičiť, ale to sa nedalo, nemal takú trpezlivosť. On niečo zahral a očakával, že ja to hneď zopakujem,“ hovorí Denisa, ktorá, rovnako ako otec hrá od svojich šiestich rokov na akordeóne.
Okrem tejto vlastnosti si na neho kamaráti spomínajú aj v súvislosti so sviatkami. Ako kreatívny darca často oslávencovi doslova vyrazil dych.
„Mám od neho odložené kuriózne darčeky – napríklad valiaci sa žlčníkový kameň a baranicu, ktorú mi daroval na jednom plese, kde sme zostali už len sami dvaja,“ menuje publicista Juraj Soviar.
Autor: Spracovala Mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
