Pravdepodobne každý si pamätá na detský seriál spred rokov Otecko sa mi nepáči. Jemne protivnú rozmaznanú Barborku nestvárnil nik iný ako Petra Millerová, ktorú dnes poznáme zo seriálov Horúca krv a Panelák. Šijú s ňou všetci čerti, skúša rôzne adrenalínové i pracovné výzvy a sníva o svadbe v záhradnom duchu.

Vyskúšali ste si už prácu redaktorky markizáckeho Reflexu, pôsobili ste v produkcii, napríklad na príprave Soňa Talkshow. V súčasnosti u vás dominuje herectvo... Je teda tým naj, keďže máte možnosť porovnávať?

Keď sa zamyslím, veľmi ma baví aj réžia. Som nadšená, keď môžem niekoho režírovať. (Smiech.) Naozaj. Aj si myslím, že mám na to potrebné videnie a kreatívne nápady. Vždy, keď nás režisér koučuje, mi je táto jeho poloha blízka. Budem musieť porozmýšľať. K herectvu som sa vlastne vrátila teraz po rokoch, napĺňa ma to, ale aj práca redaktorky bola veľmi zaujímavá. Spoznávala som množstvo ľudí. V podstate som veľmi rada, že má môj život akoby rôzne kapitoly a že som si už mohla všeličo vyskúšať.

Ste typ človeka, ktorý, keď príde výzva, tak ju hneď aj uchopí? Alebo občas i cúvnete a idete od toho?

Zistila som, že nie som až taký priebojný typ, čo je však v herectve veľmi potrebné. Keď však už dostanem nejakú šancu, tak využijem príležitosť na sto percent a snažím sa vždy všetko robiť úplne najlepšie.

Keď ste spomenuli, že vás baví režírovanie, máte takúto tendenciu aj v osobnom živote? Dávate blízkych do laty?

Riadim hlavne môjho sedemročného syna a on je veľká osobnosť. Nechávam ho však, nech sa aj sám prejavuje, ale rada mu tiež vnuknem moje nápady. Ľuďom nechávam možnosť dýchať. Myslím si, že každý by mal byť prirodzený a robiť to, čo ho baví.

Keď je človek detská hviezda, ako to bolo vo vašom prípade, nemusí ho to práve najpozitívnejšie poznačiť. Ako to bolo s vami? Bolo potom pre vás ťažké vytriezvenie, keď vás viackrát po sebe neprijali na herectvo?

V detstve som kvôli Barborke trošku trpela. Keď ma ľudia spoznávali na ulici, vôbec som sa z toho netešila. Som skôr človek, čo sa v takej chvíli hanbí. Aspoň v minulosti to takto bolo. Keď som potom skončila konzervatórium, tak som prirodzene chcela ísť na vysokú školu a až trikrát ma nezobrali na herectvo. Veľmi ma to sklamalo, ale povedala som si, že teda idem študovať niečo iné, čo je tiež veľmi fajn. Spoznala som nových ľudí, nové odvetvie a vždy môžem robiť aj to, čo som vyštudovala, teda marketingovú komunikáciu. Celkovo zastávam názor, že herec nepotrebuje mať ukončených päť umeleckých škôl

Máte však aj celkom dobrú výdrž. Predsa len, keď vám dvakrát povedali nie, tak by sa na to už mnohí vykašľali, no vy ste išli ešte skúsiť aj tretíkrát...

Veru. Minule sme sa aj stretli s Jogim z Paneláka a on hovorí: Ty jedna, mala si sa viac snažiť, mohli sme byť spolužiaci. Jeho totiž neprijali tiež veľakrát a aký je dnes herec. Úplne parádny. Často je to o tom, kto sa komu hodí typovo do ročníka a tak... Som však rada, že je všetko tak, ako má

Pozeráte sa niekedy na Barborku?

Dokonca veľmi často, lebo môj syn to pozerá a v okolí, čo majú rovesníci deti, im to púšťajú. Mnohí ani netušili, že som to ja, takže sa zo mňa teraz smejú. Aj kamarátky, napríklad Ivica Sláviková si to vkuse púšťa. Nechápem prečo, lebo tá Barborka bola nesmierne protivná a také hrozné decko, že kebyže to mám doma, tak sa zbláznim. Je vtipné, že má tento seriál aj po rokoch takú veľkú odozvu.

Keď synček vidí svoju mamu kvázi vo svojom veku, tak to preňho musí byť riadne veselé.

Naozaj je to preňho vtipné. Rieši najmä jednotlivé scény, že čo som všetko zažila a najvtipnejšie na tom celom je, že je presne taký, ako ja ako malá. Aj tak rozpráva, aj sa tak dokáže nahnevať... Čiže, aj keď si stále hovorím, že som nemohla byť v skutočnosti až taká protivná ako v seriáli, tak keď vidím jeho reakcie, veru neviem... (Smiech.)

On je teraz už druháčik?

Áno, druhák.

A ako ste prežili prvý ročník?

Bol to riadny šok. Preňho, aj pre mňa. Asi ako pre všetkých rodičov. Napokon to však bolo veľmi fajn, lebo má skvelú pani učiteľku aj pani družinárku. Už je to však zodpovednosť. Pre mňa bolo ťažké pochopiť, že ako to, že niečo nevieš napísať, ako to, že to nevie prečítať... Lenže chudáčikom kým to naskáče do hlavičky, tak to chvíľku trvá.

Vy ste v podstate skôr ako súrodenci, než ako mama so synom.

Hej, vyzeráme tak. Všetci si to o nás myslia. Občas mi aj zo srandy hovorí, že ségra. Vlani na Vianoce, keď chodili zvoniť smetiari, koledovať a vyberať peniaze, im otvoril a ja som mu bola v pätách. Obaja v pyžame a oni že či máme doma rodičov. Povedala som, že nie, aby nám dali pokoj a odišli. Nechápavo na mňa pozeral, že mama, čo si to povedala. Aspoň bola sranda. Keď totiž nie som namaľovaná, tak vyzerám ako dvanásťročná. A on má už skoro nohu takú veľkú ako ja.

V nejakom rozhovore ste povedali, že do 35-ky chcete stihnúť ešte aspoň dve deti. Už sa na tom pracuje, keďže na to máte približne päť rokov?

Ešte sa nepracuje, lebo predsa len mať dieťa je veľká zodpovednosť. Určite by som však ešte dve deti chcela stihnúť. (Úsmev.) Uvidíme, lebo stále je nejaká pracovná príležitosť. Teraz som podpísala jednu zmluvu na budúci rok. Musím si to všetko naplánovať, aby som aj hrala, aj rodila, aj vychovávala.

Máte vážnu známosť?

Áno, mám. Dva roky.

Čím vás zaujal? Čo musí mať muž, ktorý si získa vaše srdce? Predsa len, keď sa človek raz popáli, tak je to náročné. Vy ste to mali o to komplikovanejšie, že ste sa s predošlým partnerom a otcom svojho syna k sebe viackrát vracali... Na čo si možno teraz dávate väčší pozor?

Pre mňa je hlavné, aby bol ten muž zodpovedný, vtipný, bral život trošku s nadhľadom, nie tak prísne. A aby bol odovzdaný.

Chcete sa vydávať?

Áno, určite. Je to môj sen. Dokonca som toto leto s kamarátkou organizovala svadbu a veľmi ma to baví. Takže určite sa chcem vydávať.

A v akom štýle bude svadba? Zrejme to máte teraz dobre premyslené.

V takom prírodnom a nič pompézne. Páči sa mi niečo ako záhradná slávnosť, deky, vankúše, piknikové koše... A veci, ktoré si ľudia môžu len tak vziať do ruky a pochutnať si.

Ako to výhľadovo vidíte časovo?

Presne neviem. Deti by som chcela veľmi a myslím, že svadba patrí k deťom, lebo je to už pre tých dvoch určitá zodpovednosť. Verím, že sa nejako do troch rokov vydám. (Smiech.) Uvidíme.

Vy sa venujete aj džezovému spevu.

Mala som súkromne profesorku spevu, ale teraz veľmi nestíham. Aj pre priateľa som zorganizovala koncert. Nič netušil, tak som mu zaspievala. Veľmi rada spievam.

Je však asi najťažšie spievať takto niekomu blízkemu. To už potom zvládnete akékoľvek publikum...

Asi áno. V škole sme však tiež vystupovali a spievali, len s odstupom času to bolo náročné.

Ste na voľnej nohe, čo nie je jednoduché. Najmä spočiatku to zrejme chcelo veľa odvahy. Neuvažovali ste možno aj o stálom angažmán?

Ono tri roky som bola redaktorka, no potom prichádzalo stále viac hereckých príležitostí a ja som sa rozhodla pre slobodné povolanie. Vôbec to neľutujem, vždy sa nejako pretlčiem. Dá sa to a verím, že budú ešte prichádzať nejaké pekné ponuky. Do divadla by som išla veľmi rada, aj som hrala na Novej scéne v muzikáloch. Je to však o tom, že človek nacvičuje dva-tri mesiace, potom hrá po večeroch a to mi je s malým ťažko. Večer je čas, keď ho uspávam a to je to najkrajšie, keď vám dieťa rozpráva, čo zažilo cez deň. Určite by som však chcela pôsobiť v divadle a v budúcnosti sa vydám aj touto cestou.

Čo je najlepšie na tom byť mladou mamičkou? Vám sa to pošťastilo pomerne skoro, keď ste mali 23 rokov. Negatíva si vie každý domyslieť, čo je však na tom naj?

Asi skutočnosť, že veci beriem s nadhľadom a nič ma nejako zvlášť nerozčúli. Všetko mu dovolím vyskúšať a skúšam to s ním. Napríklad skejtujeme... Myslím si, že s deťmi treba aj počkať, užiť si život, cestovať, ale zase mať dieťa mladá má výhody a vôbec to neľutujem. Je to fajn.

Máte vraj rada adrenalínové športy. Čo napríklad?

Toto leto som začala surfovať na umelej vlne v Čunove, čo ma úplne chytilo. Aj by sme to chceli ísť na Veľkú noc vyskúšať na oceán. Samozrejme, aj s malým. Vediem ho k tomu. Skúšala som kitesurfing, čo je taká veľká lyža na vode, máte padák a vietor vás nesie. Potom wakeboarding za člnom, samozrejme aj snowboarding...

Po kom to máte?

Tento adrenalín? Môj otec je veľký športovec a bývalý päťbojár Vlado Miller, takže zrejme po ňom. A malý to má evidentne po mne, lebo nemá absolútne žiadny strach a navyše má zrejme posunutý aj prah bolesti a do všetkého je hŕ. Akoby nemal pud sebazáchovy ani zábrany. Musím ho až brzdiť.

Divákom ste známa z Paneláka. Ako si užívate natáčanie?

Mne sa najviac páči, ako tam všetkých strašne balím, aj mňa všetci balia, ale v podstate sa ešte s nikým nič nestalo. (Smiech.) Aj na ulici mi ľudia vravia, že však už zbaľ Jakuba a ja že rada. (Smiech.) Už sme boli na káve, tak som dúfala, že z toho niečo bude. Potešila by som sa, keby sa to rozpísalo týmto smerom. Som však rada, že sa tam pravidelne objavujem. Ľudia na mňa aj na autogramiáde vykrikovali, že vedúca, hoci som si myslela, že ma nik nebude poznať. Sú úžasní. Inak sa musím priznať, že až tak telku nepozerám, ale Panelák si pozriem, aby som bola v obraze. Páči sa mi, ako to tvorcovia dokážu celé prekombinovať. Je to fajn.

Čo robíte po večeroch, keď už teda nepozeráte televíziu?

Upracem, spamätám sa z celého dňa, uspím malého, čítam knižky, pozerám stiahnuté filmy... Hlavne cestovateľské dokumenty. Veľmi rada cestujem a myslím, že je to významná investícia do detí, keď im rodičia poukazujú, kam všade sa dá ísť. Aj teraz sme si s malým urobili výlet na východ, lebo som veľmi chcela, aby to tu spoznal. Jeho babka tu vyrástla.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.