Vyštudovala astronómiu a astrofyziku, no viac ako hviezdy jej učarovalo písanie a svet médií. Evu Bacigalovú aktuálne poznáte skôr z pultov kníhkupectiev, kde sa dá kúpiť hneď niekoľko jej knižných detí, ako úspešnú manažérku slovenských hudobníkov.
Oveľa podstatnejšie ako pracovné úspechy je však fakt, že vyhrala boj s rakovinou. Konečne si môže robiť plány na viac ako dva dni a tešiť sa zo života. Pretože prežila.
Zrútiť sa, spáchať samovraždu alebo sa tváriť, že sa nič nedeje? Eva Bacigalová priznáva, že sa jej prvotná informácia o tom, že má rakovinu prsníka netrávila ľahko, no nad skoncovaním so životom neuvažovala ani počas najkrutejších účinkov chemoterapií.
„Medzi ľuďmi stále funguje klišé, že rakovina je bez diskusie smrteľná choroba. To však predsa už dávno nie je pravda. Ani náhodou mi však neprišla na um myšlienka na samovraždu. Vonkoncom nie! Skôr sa vo mne prebudila nesmierna chuť žiť," spomína spisovateľka na obdobie spred roka a pol, kedy sa stala onkologickou pacientkou.
Nekonečné čakanie
Počas liečby absolvovala všetko. Operáciu, kedy jej jeden prsník vzali, ožarovanie aj chemoterapiu. Navyše ju uprostred liečby vyhodili z práce a prišiel reálny problém prežiť. Aj ona narazila na (ne)ochotu zdravotníkov, nekonečné čakania a pomoc, ktorá ani náhodou neprichádza vtedy, keď je ju najviac treba.
„Nikto z reťazca medicínskych odborníkov, ktorých ambulanciami som prechádzala, mi neponúkol možnosť využiť pomoc psychológa. Mňa prepadol existenčný strach pár dní pred operáciou; zavolala som preto do psychologickej ambulancie v nemocnici, kde ma mali operovať. Pani doktorka mi oznámila, že najbližší voľný termín má o mesiac."
Aj takéto udalosti ju sprevádzali počas liečby, no ustála ich. Dnes sa už na nich dokáže pozrieť s potrebným nadhľadom.
Najmä sebe
Dnes stojí Eva Bacigalová opäť pevne na nohách a teší sa z každého nového dňa. Počas liečby totiž nemala odvahu robiť si akékoľvek dlhodobé plány.
„V prvých, najťažších fázach chemoterapie som bola zúfalá z toho, ako sa môj stav zhoršuje. Odpútať sa od myšlienok na to, že je to zlé, a perspektíva je neistá, som dokázala len s veľkým vypätím síl," priznáva spisovateľka.
Silu jej dodávali priatelia, ktorí sa správali normálne a nechali ju o chorobe rozprávať samu od seba a nepýtali sa jej stále ako sa má.
„Ak som mala chuť vyrozprávať sa, alebo posťažovať mojim najbližším priateľom, mohla som to robiť, koľko som chcela. Vnímali, počúvali, reagovali. Sami však nikdy tému 'rakovina' predo mnou neotvárali," vysvetlila v rozhovore pre portál slovenskypacient.sk.
Spisovateľku choroba naučila začať isté teoretické vedomosti aplikovať do praxe: „Robím len to, čo robiť chcem, a venujem tomu toľko času, koľko uznám za vhodné. Najviac času chcem už však venovať sebe, lebo nič už nie je pre mňa dôležitejšie, ako ja sama. Túto zásadu som teoreticky poznala aj pred mojím ochorením, no teraz som ju konečne uviedla aj do praxe."
Autor: Spracovala: Mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
