Narodila sa v Košiciach, tu vyštudovala aj gymnázium, no túžba po herectve ju zaviala do Bratislavy a neskôr do Nitry. Pri otázkach, ako sa im to darí, Lenka Barilíková len myká plecami. Recept na vlastné šťastné manželstvo si musí nájsť každý sám.
So svojím manželom Michalom Spišákom tvoríte krásny dlhoročný pár. V dnešnej dobe, ktorá vzťahom nepraje, by sa zišiel recept na lásku...
- Podľa mňa neexistuje recept na lásku, na základe ktorého by fungovali vzťahy, vždy je to o stretnutí pováh a vrodených charakterových rysov. Potom je tu hlavne to prostredie, z ktorého partner vychádza. Keď sa to dobre namieša už v detstve u partnera alebo u mňa, keď tí ľudia majú spoločné predstavy, ktoré môžu spoločnými silami napĺňať, tak to potom funguje. Hlavne ide o to, aby mali styčné body a tiež si myslím, že je dôležité aj to, aby mali partneri svoj život. Vtedy sa môžu rozprávať o živote, svojich priateľoch, záujmoch a zážitkoch na spoločnej rovine. Každý prináša do vzťahu to, čo ho baví.
Množstvo žien, keď sa stane manželkami, má pocit, že musí strážiť teplo rodinného krbu a prestáva chodiť do spoločnosti, nestretáva sa s kamarátkami.
- Práve to je obmedzujúce. Myslím si, že každému vzťahu, a je jedno, či je to manželstvo, kamarátstvo alebo pracovný vzťah, prospievajú iné názory, iné uhly pohľadov. Práve to provokuje debatu. Jedine, keď je človek schopný opúšťať teritórium, kde sa cíti dobre, sa dokáže rozvinúť. Aj tie vzťahy sa rozvíjajú, keď je vnemov z okolia viac.
Ktoré styčné body sú najdôležitejšie pre vás?
- Dokázať sa porozprávať aj o tom, čo toho druhého partnera zaujíma. Vedieť vypočuť, dať spätnú väzbu a ja ešte stále hovorievam, že ak s niečím nesúhlasím, neznamená to, že ho nemám rada. Vzťah nepolarizovať, ale akceptovať. Nemusí to byť stále len o kompromisoch. Keď má môj muž iný názor, rešpektujem ho.
Rešpektujete ten názor aj keď viete, že vy máte pravdu?
- To sa časom vždy ukáže, buď mám pravdu ja alebo on. Určite sa stalo aj to, ale konkrétne si nespomeniem, že by sme vyhrocovali veci do takej miery.
Vy ste mimoriadne pohodová a pokojná povaha, zrejme v živote veľa vecí nehrotíte?
- Keď je čo hrotiť, tak hrotím. Určite viem aj zakričať, ale žeby som ziapala po manželovi, to nie. Občas sa potrebujem presadiť, keďže máme ešte dvoch dospelých synov. To tiež mieša karty, dve rozličné povahy, ktoré s nami žijú v spoločnej domácnosti. Oni sú tiež náš styčný bod a samozrejme naše rodiny, moja aj manželova. To sú tie body, ktoré nás stále posúvajú dopredu.
Čo majú synovia po vás a čo po manželovi?
- To by sa strašne nahnevali, keby som o nich hovorila. Chcú mať vlastný život. Jakub ide študovať do zahraničia, teda k susedom do Čiech, odchádza nám z domu. Už som na to pripravená, pretože bol rok na výmennom pobyte. Ono je to také... Každá mama by chcela mať deti čo najbližšie pri sebe. Ale na druhej strane si uvedomujeme, že preto ich vychovávame k samostatnosti, aby raz odišli a my sme sa nebáli. Aby mali dôveru v nás, že sme im niečo dali do života. Mama sa vždy bojí, ale viem ako som ich vychovala, takže až taká obava tam nemusí byť.
Obaja sú slušní chlapci...
- Majú sa radi, dobre spolu vychádzajú. Za to som veľmi vďačná.
Keď deti vyletia z hniezda, pre mnoho rodičov to znamená nový začiatok.
- Neviem, či to je nový začiatok. Ja som svoj nový začiatok pochopila vtedy, keď dospeli a stali sa samostatnými jednotkami. Vtedy som si povedala, že môžem investovať napríklad do seba. Tak som začala študovať, to čo som nabrala v tom období, teraz zúžitkovávam. Robím veci, ktoré nie sú viditeľné a tešia ma. Učím na VŠMU hercov a operných spevákov.
To je niečo úplne iné ako herectvo...
- Je to pre mňa strašne obohacujúce. Myslím, že aj toto prostredie ma udržiava v akomsi móde aktivity a otvorenosti. Je to veľmi dobrá spätná väzba, či starnem alebo nestarnem. Aj keď ja som rada, že mám toľko rokov, koľko mám, nechcela by som mať menej. Mám množstvo skúseností. Aj keď moje deti idú preč, s ich rovesníkmi som stále v kontakte, to je super.
Akí sú študenti? Množstvo ľudí sa sťažuje, že je táto generácia detí zlá a sú nevďačné a drzé...
- Ako si nastavíte pravidlá a spôsob komunikácie, tak sa vám to vracia, ja sa nemôžem sťažovať, mám skutočne dobrých študentov. Som vďačná za to, že aj keď odídu zo školy, sa stále ozývajú. Aj keď ich už neučím a potrebujú nejakú konzultáciu, tak sa ozvú.
Ste parťáčka alebo prísna pani profesorka?
- Keď chcete mať výsledky, musíte mať disciplínu. Jednoducho tá prísnosť tam určite je, ale nie je podávaná nátlakovým spôsobom z mojej strany. Pracujem s ľuďmi, ktorí potrebujú byť psychicky v pohode, aby zo seba niečo dali.
Dávate samé áčka?
- Nieeeee.
Asi ani ťaháky nehľadáte, keďže neučíte teóriu.
- Žiaci nesedia v triede, všetci pracujú, sú v teplákoch. Ťaháky by som ani nehľadala, lebo by klamali sami seba. Praktickú stránku pretkávame aj teóriou, bez toho to nejde.
Aká ste boli študentka?
- Moje deti sa zo mňa smejú, že som určite bola bifľoška (smiech). V niektorých veciach možno, ale v niektorých som všetkých pobláznila. Nikdy som nevedela matematiku, ani chémiu a fyziku, ale veľmi som sa tvárila, že tomu rozumiem.
Dá sa tváriť, keď je rovnica pred vami na tabuli?
- Dá sa!
Takže šarm?
- Nie, neviem, čo to bolo. (smiech) Keď som odvodila vzorec na tabuľu a ešte som ho dvakrát podčiarkla, moja učiteľka fyziky mi povedala: „Tak, počúvaj ma, Barilíková, ty mi tu nehraj divadlo, ty si choď hrať divadlo niekde inde. Ale poprosím ťa o jedno, nikdy v živote nikomu neprezraď, kto ťa učil fyziku." Takže neprezradím. Ale to už bolo vo štvrtom ročníku na gymnáziu a ja som bola prijatá na herectvo, veľmi som chcela tú školu ukončiť. Proste som na niektoré veci nemala bunky.
Ako relaxujete?
- Veľmi rada si zájdem oddýchnuť do Sklených Teplíc do jaskynného kúpeľa. To mám rada, vždy keď je príležitosť, tak to využijem. Som zástancom toho, že keď je spokojná mama, sú spokojní všetci. Je mi to zo strany rodiny dopriate.
A čo také knihy napríklad?
- Knihy určite, musím priznať, že počas sezóny a školského roka sa stretávam iba s literatúrou povinnou. To znamená, že čítam texty, učím sa texty, čítam scenáre do divadla, roly a podobne, alebo do školy práce musím čítať, ale vždy v zime a v lete je priestor, kedy sa skutočne venujem literatúre, ktorú mám rada. Mám množstvo dobrých kamarátov, ktorí mi vždy radi odporúčajú alebo od ktorých dostávam dobré knihy. A samozrejme, manžel je absolútny knihomoľ a znalec, takže aj on mi vždy odporučí dobrú literatúru. Mám rada silné romány, aj poviedky. Dobrých autorov je veľa, len je málo času na to.
Presne na to som sa chcela opýtať, či sa vôbec dostanete k tej príjemnej jesennej činnosti, zababušiť sa so šálkou čaju a knihou do postele...
- Cez sezónu absolútne nie, deň má len dvadsaťštyri hodín a ja musím byť počas toho dňa aj na štyroch miestach. Je to desné, ale samozrejme, že musím mať isté priority, hlavné je, že som zamestnaná v Divadle Andreja Bagara v Nitre a vlastne ostatný ferman podriaďujem fermanu z divadla. To je moja povinnosť voči divadlu. Všetko sa dá stihnúť, keď si človek vie povedať, že nebude robiť všetko.
Presuny z Nitry do Bratislavy na nakrúcanie Paneláku musia byť náročné...
- Hlavne v tých zápchach stáť je náročné. Vôbec sa nesťažujem, som spokojný človek. Dosť veľa zohrá aj to, že keď si sadám do toho auta s vedomím, že možno v tej zápche budem, tak to inak beriem, keď sa v nej naozaj ocitnem. Využijem to napríklad na opakovanie textov. Nemám rada agresivitu za volantom, nátlaky v komunikácii. Človek by sa mohol cítiť lepšie, keby dokázal niektoré veci vedome odbúrať. Keby si vedel sám pre seba povedať: „Prečo si ja sám robím zle."
Ako sa bude vyvíjať vaša postava veštice Violy v Paneláku?
- Som rada, že sa to vyvíja trošku aj smerom k problémom. Je o čom hrať. Bohužiaľ, nemôžem prezradiť viac, ale myslím, že sa diváci majú na čo tešiť.
Je vám sympatická takáto postava?
- Viete čo? Aj celkom áno, je to poloha, v ktorej ma ľudia vôbec nepoznajú. Čo je pre mňa veľmi pozitívne v tom, že by niekto na ulici po mne vykrikoval. V súkromí vyzerám úplne inak ako s tými vlasmi. Ja mám rada pohodlie, pohodovú módu, príliš sa nemaľujem...
A tam z vás spravia kočicu.
- Tam zo mňa spravia dračicu, a trvá im to celú hodinu!
Veríte na veštice?
- Ja verím, že existuje niečo, čo v silách človeka nie je a môže to niečo ovplyvniť. To sú rôzne, možno energie, neviem ako to nazvať, niečo medzi nebom a zemou, ale zas, aby ja som sa s nejakým vážnym problémom zverila nejakému šarlatánovi, to naozaj nehrozí. Čo si doprajem sú liečivé čaje, bylinky a vône. Keď naozaj zlyhá všetko a človek má vieru v seba, dosiahne v živote aj v ozdravovacom procese veľa. Verím na také veci, že si človek vie pomôcť aj sám, pretože sa to všetko odvíja v hlave. Všetky choroby vznikajú v hlave a keď je človek trošku lepší samoanalytik, tak príde na veci, čo ho blokujú a vytvárajú problémy a tie sa prejavujú aj na fyzickej úrovni. Keď sa človek zamýšľa, pomôže si aj sám.
Vyskúšali ste to aj na sebe?
- Nechcem povedať, že so sebou experimentujem, ale napríklad liečivé dýchanie je dobrá vec. Dychom si človek vie veľa vecí vyriešiť. Tým, že sa venujem technikám hlasu, tak pracujem s dychom a objavila som o tejto téme aj zaujímavé knihy.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
