Bez Joža Ráža by však slovenskej hudbe chýbal jeden veľmi výrazný a dôležitý element. Od dnes je už šesťdesiatnik, no v duši stále rovnako mladý, svojrázny bratislavský chalan.
Ak by nemal husté reči, nebol by to Jožo Ráž. Jeho kolegovia o ňom hovoria ako o rockerovi, ktorý má na svojrázne správanie nárok. A napokon, rebelstvo má aj v génoch. Jeho predkom bol totiž vzbúrenec Jan Sladký Kozina, vodca chodského povstania a autor povestného výroku: „Lomikare, Lomikare, do roka a do dne!“
Jožo Ráž je však aj v tomto smere nad vecou. „Moje meno je veľmi staré. Rod sa ťahá do Čiech, do Rakúska a inde a jeden z mojích najslávnejších predkov je naozaj Jan Sladký Kozina, ale to nie je podstatné. Meno je len meno, dôležité je, kto je za ním,“ skonštatoval.
Ostatní sa odpili, umreli...
Pre Slovensko a Česko je za menom Jožo Ráž okamžite kapela Elán. A večne živé skladby, na ktorých vyrástli celé generácie. Elán je aj pre neho samotného ikona.
„Pre mňa je Elán všetko, pointa môjho života. Svätá vec. A dúfam, že to tak zostane. Elán je niečo, čo málokto na svete má. To je partia, ktorá dosiahla všetko, čo chcela, a ja som vďačný Bohu za to, že sa nám to podarilo. Princíp je v tom, že sme vydržali. S nami začínalo 200 iných kapiel a všetky sú preč. Umreli, odpili sa, nevydržali to. Je bohovsky ťažké to robiť,“ vyznal sa v jednom z rozhovorov.
Dreli ako kone
Dnes je Jožo s Elánom považovaný za absolútny top našej hudobnej scény. Inkasuje rozprávkové honoráre, môže si dovoliť hviezdne maniere. Tento úspech si však vydrel. Elán s Vašom Patejdlom založili ešte koncom šesťdesiatych rokov, no kým prerazili, prešli celé roky.
„Desať rokov sme najskôr robili. Na stavbách, všelikde. Potom sme hrávali v baroch a na diskotékach. Keď sme mali zarobené na aparatúru, tak sme do toho išli naplno. To bolo desať rokov tvrdej roboty a nikto o nás nič nevedel. Po skončení vysokých škôl nám povedali, že musíme robiť to, v čom do nás štát investoval. Tak sme rok žili v ilegalite. Odmietli sme sa zamestnať a hrali sme. Po roku nám po obrovských úspechoch u publika povolili vyraziť s koncertným programom,“ zaspomínal si na začiatky vyštudovaný psychológ, ktorý sa však tejto profesii nikdy nevenoval.
Ani po prvých koncertoch im však pečené holuby nezačali padať do úst.
„Bolo 15 rokov takých, že sme hrali 250 koncertov ročne, a to ste stále na ceste, stále v aute, a za strašne málo peňazí. Začínali sme hrať tak, že ja som mal 140 korún za koncert, čo bolo tak na obed, na večeru a na benzín. Domov som nič nedoniesol. Bol to ťažký život, ale vydržali sme, a preto sme aj najlepší,“ konštatuje spokojne.
Celý život s jednou ženou
Roky začínajúceho speváka a muzikanta boli búrlivé. Nikdy však neprekročil niektoré hranice. Fanúšičky sa pre neho šli zblázniť, no márne, Jožo Ráž má po boku od detstva až doteraz jedinú ženu. Manželku Barboru spoznal na základnej škole, neskôr sa s ňou oženil a spolu preskákali naozaj dobré i zlé. Aj tie búrlivé časy.
„Žili sme šialený život. Ona bola tanečnica v Lúčnici, ja rocker. Išli sme zo žúru do žúru, až do bezvedomia. U nás v dvojizbovom byte nás niekedy bolo aj sedemdesiat. Ráno bol zdemolovaný, v kúpeľni všetko plávalo, pretože umývadlo niekto odtrhol...,“ tvrdí so smiechom.
O svojej žene hovorí len v superlatívoch a jeho recept na šťastné manželstvo je jednoduchý: „My sme sa kedysi z roku videli len šesť mesiacov. Ona s Lúčnicou tancovala v Amerike, ja som hral s kapelou vo Švédsku. Viete, my sme sa našli. Ona je nenormálne dobrá žena, schopná, skromná, pracovitá, pekná, výborná tanečnica a prekladateľka. To sa nedá ani opísať. Je dar z nebies.“
Tehotná panna
V časoch, keď bol Elán na vrchole, sa museli obaja vysporiadať so šialenou Jožovou popularitou. A s jej vedľajšími efektmi.
„Bol jeden rok, keď som nemohol ani chodiť po ulici, lebo ľudia sa na mňa vrhali. Raz ma kontaktovala brnianska gynekologička, že má pacientku, ktorá tvrdí, že sa s našou kapelou stretla v hoteli, pozvali sme ju na drink, a potom sme ju na izbe znásilnili. Vraj otehotnela a ja som mal byť otec toho dieťaťa. Hovorím, že to nie je možné, nič také sa nestalo, ale aj tak som mal týždeň obrovské problémy. Nakoniec sa pri vyšetrení ukázalo, že bola panna,“ porozprával nevšednú story.
Toto šialenstvo však Jožo Ráž nikdy nemusel.
„Ja robím populárnu hudbu a tá sa bez popularity robiť nedá, ale keby sa dala, tak by som to chcel tak. Ja proste popularitu neznášam, nikam nechodím, s nikým nič nemám, najradšej som sám, zatiahnuté záclony a vypnuté telefóny. Najradšej meditujem.“
Osudná nehoda
Najťažšie chvíle jeho života prišli 20. júna 1999. Na svojej milovanej motorke Yamaha prechádzal po nábreží Dunaja, keď mu na aute Opel Vectra vošiel do cesty istý Nemec. Ráž sa snažil vyhnúť zrážke, no nepodarilo sa mu to. Motorka zostala zakliesnená pod autom, na ceste zostala prilba a kaluž krvi...
„Šiel som zo štúdia, kde som práve naspieval pesničku Voda, čo ma drží nad vodou. Idem si po meste, pohodička... Odrazu tma. Čierna diera. Nič. Prebudil som sa až o dva mesiace v nemocnici. Celý polámaný. Dva roky som sa potom učil chodiť,“ spomínal na hrozné chvíle.
Utrpel množstvo zranení, no hlavne vážny úraz hlavy. Lekári ho 9-hodinovou operáciou doslova uchmatli hrobárovi z lopaty. A ako ho zmenila nehoda?
„Názory som nezmenil, tie mám po celý život rovnaké a nemenné. Len som sa prestal ponáhľať. Skôr som stále niekde lietal, takže som vedel, že sa mi niečo také skôr alebo neskôr prihodí. Áno, počítal som s tým. Našťastie som sa však vrátil a žijem ďalej.“
Svojrázny aj na vnučky
Servítku si veru nikdy pred ústa nedával a nerobí to ani teraz ako zrelý muž. Na jeho svojské spôsoby si skrátka treba zvyknúť a dokázali to aj dve malé dievčatká. Jožo Ráž má totiž dvoch synov, dve vnučky, no rozhodne nie je rozprávkovým deduškom, ktorý ich bezmedzne rozmaznáva.
„Kdeže! Som ten jediný v celej rodine, ktorý ich nerozmaznáva. U nás to funguje tak, že keď chcú byť so mnou, musia akceptovať, že pravidlá určujem ja, keď nie, majú smolu. Takže oni ma milujú a chcú to strašne zlomiť, snažia sa, aby som bol ako ostatní, aby som im slúžil a všetko im dovolil, ale to ja nie. (smiech) Ale inak sú to nenormálne zlaté dievčatá. Obe veľmi šikovné a talentované, milujú tanec a muziku. A samozrejme Elán.“
Zaujímavosti
Čo ste o Jožovi možno nevedeli
Je majster v páke. Hoci na to nevyzeral, vždy športoval. Sedem rokov trénoval karate, šesť rokov boxoval, predtým robil atletiku. A kedysi bola jeho záľubou aj páka – pretláčanie sa rukami. „Vyhral som tak dosť peňazí. Ja som mal totiž 76 kíl, taký chrcheľ, a siláci v krčmách si mysleli, že ľahko zarobia, keď sa so mnou budú o stovku pretláčať. Potom sa čudovali…“
Koho uznáva? „Sú na svete len dvaja muži, s ktorými by som si vymenil svoj život, a to je Belmondo a Štefan Nosáľ - môj svokor. To je miliónový chlap. Takých choreografov je päť na svete! Nenormálny chlap, nenormálne skromný! Lúčnica stojí na ňom.“
Je antitechnický typ. Jeho otec pracoval v oblasti obchodu a doviezol na Slovensko prvý počítač. Jožom to ani nehlo. V živote nebol na internete. Nepoužíva počítač a mobilný telefón síce má, ale päť rokov ho nezapol.
V podnikaní nepochodil. Obchod s motorkami musel zatvoriť, lebo sa nesprával ako biznismen, ale ako dôverčivý umelec. Jeho spoločník narobil hrozné dlhy a Jožo ich spláca. „Normálny človek by ho na mojom mieste dal zavrieť, alebo zabiť. Ja ho nechcem vidieť. Nebudem ho prenasledovať. Mám na jedlo, mám kde spať, tak držím hubu a odpúšťam. Ale nezabúdam.“
Jožo a politika. Vladimír Mečiar ho chcel svojho času zlákať do svojho košiara. „Ponúkal mi obrovské možnosti. Mohol som byť super papaláš, minister kultúry. Ale politici, to je všetko jedna banda! Kto sa na to dá, ten musí prekrúcať. Čo ja poviem, tak za tým si aj stojím. Neexistuje toho Boha, že zmením názor.“
Autor: Spracovala: nov
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
