Aj keď si ho Bratislavčania privlastňujú, 400 kilometrov cez celé Slovensko chodieval rád. Domovina je len jedna, tak ako dobrí priatelia a rodina.
Janko Melkovič neposkytoval rozhovory, nepretŕčal sa v médiách, neplnil stránky bulváru. Žil najmä pre prácu a svojich kamarátov, tých mal neúrekom a samé silné mená. Jemu však na menách nezáležalo, ctil si ľudskosť a kamaráti si ctili tú jeho.
„Je to škoda, že tí chlapci tak predčasne odchádzajú. Kam sa ponáhľate, priatelia? Jano mi tu zanechal krásny darček. Kedykoľvek si naňho spomeniem, budem sa usmievať,“ spomína na parťáka Milan Lasica.
Janko Melkovič pre neho a Jula Satinského písal hudbu. Práve hudba sa stala jeho celoživotným poslaním. Na svojej prvej hodine klavíra v ZUŠ učiteľ nadšene vykrikoval, že sa zrodil nový Mozart.
Klavír ale zostal bokom, viac mu učarovala flauta, ktorú vyštudoval na bratislavskom konzervatóriu. Chvíľu učil, chvíľu pracoval ako dramaturg, písal, skladal, fotografoval.
K narodeninám dostal hru
Prelomovým obdobím bolo začatie spolupráce so Stanislavom Štepkom. Radošinské naivné divadlo sa stalo Melkovičovým domovom, tu mohol slobodne tvoriť a transformovať sa zo skladateľa na herca.
„Mal dar zaujať, pretože Jána Melkoviča nebolo možno v skladateľskej, hereckej, ale aj v ľudskej pôsobnosti a existencii prehliadnuť, ale ani napodobniť, pretože on bol vlastne nenapodobniteľný. On bol iba jeden, človek, ktorý si tak po svojom žil vo vlastnom, poetickom a humorom prežiarenom svete. Od roku 1983 bol členom nášho divadla, zahral vari dvetisíc predstavení, precestovali sme spolu tisíce kilometrov,“ nešetrí chválou Stanislav Štepka.
Ten pre svojho kolegu k päťdesiatke napísal hru Vygumuj a napíš, ktorá bola inšpirovaná jeho búrlivým životom. O ňom však Melkovič nerozprával rád. Radšej za sebou zanechával humor ako trápenie.
Zvodca
Juraj Jakubisko vo svojich spomienkach načiera práve do tej tajomnej, len málokedy otvorenej truhlice tajomstiev.
„Aj keď som si myslel, že o tebe viem všetko, až neskôr som zistil, že si mal svoje tajomstvá a starosti, ktorými si nás nechcel obťažovať. Zrejme si chcel, aby sme ťa poznali radšej po tej veselej stránke života.“
Janko mal jednu sestru Evu, akademickú maliarku, dve manželky, jednu životnú partnerku a päť detí.
„Janko mal povesť zvodcu. Vedelo sa o ňom, že by si nikdy nenašiel škaredé dievča. Ženy ho vždy obklopovali, každá si potvrdzovala svoju ženskosť a krásu, keď sa Janko o ňu nejakým spôsobom zaujímal,“ smeje sa na spomienke na umelca Oľga Feldeková.
Poznali sa dlhé roky, navštevovali sa a muži mali vždy spoločnú tému- prácu.
„Môj muž písal texty na jeho pesničky. Do poslednej chvíle mali spoločné plány na muzikál, stále sa na niečo chystali, ale život tak strašne rýchlo beží a vždy niečo do toho prišlo.“
Zberateľ
Umelecké duše majú mimoriadne vyvinutý zmysel pre krásno. Janko Melkovič nebol iný. Rád fotografoval, miloval uchovávať krásne obrázky na film a neskôr sa nimi kochať. Práve vďaka tejto svojej vášni si vybudoval v Bratislave ateliér.
Práve tam sa našli jeho zbierky výtvarných diel, ale aj bežných predmetov, ktoré našiel na povalách starých domov. Jeho zbierka ručne maľovaných tanierov je úctyhodná, tak ako množstvá vyprodukovaných piesní.
„Ján Melkovič prežil život naplno ako málokto, stretal v živote dobré i to menej dobré, tak ako to chodí v životoch, ktoré sa iba nekonajú, ale naozaj žijú. Kolujú o ňom desiatky pravdivých i legendárnych historiek, pretože on sa na bohéma nehral – on ním bol. A bol skoro vždy vtedy a tam, kde sa niečo dialo a kde sa naplno žilo. Geniálnu hudbu Janka Melkoviča však už nenahradí nikto. Je to náš národný kultúrny poklad,“ spomína Stanislav Štepka.
Autor: Spracovala: Mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
