Je osobnosťou, o ktorej sa učí na hodinách literatúry a v podsate už i maturitnou otázkou. Napriek tomu nie je žiadny suchár a fascinuje nielen tvorbou, ale i názormi. Ľubomír Feldek je skvelý otec, nepraktický manžel, vtipný spoločník a talentovaný majster slova. V týchto dňoch oslávil 78. narodeniny.
Jeho lietarárne diela oslovujú nielen dospelých, ale i deti.
„V mojej pamäti žije detská literatúra ako ostrov slobody. Keď som mal štyri roky, začal som čítať rozprávky. Vtedy bola vojna, ale v slovenskej detskej literatúre nebolo poznať nijaký ideologický útlak. Cez tvorbu pre deti unikali fašizmu najlepší slovenskí spisovatelia - Jozef Cíger Hronský či Mária Rázusová-Martáková. Na Hronského sa ustavične dívam detskými očami. Bol to slobodný človek, ktorý v čase, keď sa schyľovalo k vojne a koncentrákom, písal o Smelom zajkovi, o Budkáčikovi a Dubkáčikovi, o Troch kozliatkach, Sokoliarovi Tomášovi. A za vojny vydával Slniečko,“ zaspomínal si pred časom v jednom z rozhovorov.
Nos na „dobré“ obchody
Aj vďaka tomu, že má päť detí, si v sebe dodnes zachoval riadny kus dieťaťa a žartovných zážitkov s ním je ako maku. Svoje o tom vie najmä jeho polovička, manželka Oľga. Ako nám pred časom prezradila, s manželom si toho užije jedna radosť. Najmä na „výhodné“ kúpy má totiž nos.
„Takéto veci má doslova v génoch. V Prahe ho zastavil pán, riekol, že je Talian a núkal mu zaručene pravú koženú bundu za 330 eur. Váhanie ho naštartovalo, a tak sumičku spustil na polovicu. Muž mi ju teda kúpil a v priebehu týždňa sa z nej začal odlupovať povrch. A čo sa nestalo. Začal mi držať prednášku, ako keby to bola moja chyba. Vravel: Moja, keď ťa niekto osloví na ulici, tak vždy, to si zapamätaj, vždy je to podvodník.“
Svoje okolie talentovaný spisovateľ ohromuje aj mimoriadnou vynachádzavosťou. Keď sa mu napríklad na počítačovej debničke odlomila zadná nožička a dotýkal sa stola, čo spôsobovalo jeho rýchle zohrievanie, vymyslel zlepšovák.
Jednoducho počas písania pridržiaval počítač ľavou nohou vo vzduchu, aby sa ochladzoval a časom mu už táto podivná poloha vôbec neprišla ako niečo zvláštne.
Undegroundový spôsob života
S manželkou tvoria umeleckú, no mimoriadne stabilnú dvojicu.
„Žijeme ustavične undergroundovým spôsobom života, ale nenazývame ho tak. Umelec tu nie je na to, aby sa ľutoval, ale aby tvoril. Vychovali sme svoje deti tak, že nás rodičov videli takmer vždy na voľnej nohe. Presvedčil som sa už za komunizmu, že človek na voľnej nohe je slobodný a môže si vybojovať to najsprávnejšie miesto pod slnkom. Len sa nesmie tej slobody zľaknúť. A to sme zrejme – ani nie tak slovami, stačilo príkladom – vštepili aj svojim deťom.“
„Otec svojim deťom prekáža“
Ratolesti sa tiež vydali cestami umenia. Jedna dcéra je mímka, druhá speváčka a herečka, syn knižný vydavateľ...
„Viete, ako to býva v umeleckých rodinách. Každý otec svojim deťom trošku prekáža, ale nemienim kvôli tomu ešte zomierať. A ani ony na moju smrť nečakajú.“
Práve naopak. Dcéra Katka napríklad spieva jeho texty v šansónovom prevedení.
„Mal som spočiatku pochybnosti o tom, či je dobre, že jej vnucujem svoj vkus. Katka je úžasná v tom, že mi vraví: ‚Nie tati, to je aj môj vkus.' A diváci potvrdzujú, že ten starý vkus sa akýmsi zvláštnym spôsobom vracia. Znamená to, že súčasné obecenstvo miluje to, čo sme milovali my, keď sme boli mladí. To je šialene dobré.“
Sám žije v súčasnosti najmä prekladmi a napĺňa ho i písanie piesňových textov.
„Na staré kolená zisťujem, že práve to, čo som robil celý život akoby ľavou zadnou a myslel som si, že to nie je to pravé, ma teraz baví najviac.“
Upratovať nemieni
Písaným textom sa Ľubomír Feldek vo všeobecnosti obklopuje mimoriadne rád. Doma má po zemi porozkladané celé stohy novín a výstrižkov, ktoré majú jeho rodinní príslušníci zakázané upratovať.
„Najväčší poriadok mávajú ľudia, ktorých netrápia iné myšlienky,“ uviedol pred časom pre týždenník Život.
„Pre mňa je vzorom intelektuála Pablo Picasso. Keď mal veľký bordel v ateliéri, tak si prenajal iný a potom ďalší a ďalší. Keď po jeho smrti upratovali, našli zhúžvanú handru, v ktorej mal zabalené špinavé štetce, a keď ju rozbalili, zistilo sa, že ide o vzácnu maľbu, ktorú mu venoval jeho kolega maliar Georges Braque. Občas neporiadok prispieva k záchrane vecí.“
Rodinne založený
„Hovorí sa, že kto do dvadsať rokov neopeknie, do tridsiatky nezmúdrie a do štyridsiatky nezbohatne, tak sa mu to už nepodarí. Ja som to nestihol, a ani sa o to nesnažím. Najdôležitejšia je láska mojej ženy, zdravie našich detí a vnúčat a dobré ranné myšlienky,“ uviedol pre spomínaný týždenník.
Jeho obrovskou vášňou je však práve túžba realizovať sa naďalej na poli slovenskej literatúry. Okrem toho je i náruživým čitateľom. Začínajúcim kolegom odporúča čítať Shakespeara, Rimbauda, Apollinaira či Villona. Knihami má zapratanú napríklad i celú garáž. Upratať si ju však nechce.
„Môj otec si upratal a zomrel. Takže to radšej ustavične odkladám.“
Ťažké vysvetľovanie
Celý život sa s ním tiahne skutočnosť, že kedysi vstúpil do komunistickej strany.
„Odpovedám zas a znova na túto otázku už pomaly štvrť storočia. Ako keby ktosi kdesi na nejakom tajomnom ÚV nariadil, že práve mne ju treba zas a znova klásť. Bol som prvý, kto stranu vyzval, aby sa vzdala mocenského monopolu – a za trest ma onálepkovali ako pomaly široko-ďaleko jediného komunistu.“
Hoci má úspech a jeho tvorbu poznajú a obdivujú všetky vekové kategórie, nerobí si ilúzie o stave súčasnej literatúry a čítanosti svojich diel.
„Čitateľov mám iste čoraz menej, ale to nie je ani ich vina, ani moja. Jednoducho – je dnes veľké umenie dostať báseň k čitateľovi. Dá sa s tým však čosi urobiť. Riešim to napríklad tak, že najkrajšie verše, myslím hlavne na tie, čo som preložil, Shakespearove, Kiplingove, Puškinove, pašujem napríklad do fejtónov,“ vysvetlil spisovateľ.
Profil
Patrí k najvýznamnejším slovenským spisovateľom.
Je básnikom, prozaikom, dramatikom, scenáristom i prekladateľom.
Medzi jeho najvýznamnejšie ocenenia patria Cena Ivana Krasku (1961) za debut Jediný slaný domov, titul Zaslúžilý umelec (1979) a Krištáľové krídlo 2007 v kategórii Literatúra a publicistika.
Narodil sa 9. októbra 1936 v Žiline.
Vyštudoval slovenský jazyk na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave a už v tom čase pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Mladé letá.
Debutoval v roku 1961 zbierkou Jediný slaný domov. Nasledovali zbierky Kriedový kruh (1970), Paracelsus (1973), Dvaja okolo stola (1976), Poznámky na epos (1980).
Je jedným zo zakladateľov básnického zoskupenia známeho ako Trnavská skupina alebo Konkretisti.
V prózach a básňach pre deti prišiel s novou podobou slovenskej literatúry (Hra pre tvoje modré oči, Zelené jelene, Zlatúšik, Modrá kniha rozprávok, či Zelená kniha rozprávok).
Je aj autorom scenára Perinbaby.
nit
Autor: Spracovala Nit
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
