Posledné roky zdravotne veľmi trpel, takmer nechodil, mal ťažkú cukrovku. Hovorilo sa o ňom, že je večne naštvaný, bez prestania nadáva a susedia ho majú v zuboch. Jeho krik plný vulgarizmov bol spočiatku vtipnou pózou, neskôr už pôsobil len smutne. Navždy zmĺkol v uplynulý piatok, keď ho zradilo srdce.
Umelcova sestra, pani Helena, si s hercom Pavlom Landovským užila svoje.
„Od doktorov chcel, aby mu dali liek, po ktorom 'vyskotačí' z postele ako mladík... Sám na sebe pracovať nechcel, radšej sa vnoril do tých svojich chorôb... Náš otec bol rovnaký, tiež hypochonder,“ prezradila pred časom pre portál idnes.cz.
Umelec už mal na sklonku svojho života permanentne zlú náladu.
„Mám strašne blbú náladu, keďže sa zrútilo všetko, v čo som ešte vo zvyšku svojho vlastenectva veril. Trvá to už asi dvadsať rokov... Tomu, čo sa stalo v novembri 1989, hovorím zrušenie nevoľníctva, pretože všetkého sa zase zmocnili ,srabi', čo všetko chcú iba pre seba. U nás je jednoducho zvyk prísť k všetkému lacno a tiež strpieť všetko,“ citovali ho novinky.cz.
Bez vzdelania
Nechcel chodiť na prechádzky, rád si vypil i napriek zákazu lekárov. Jeho nepríjemná povaha spôsobila, že s ním odmietali pracovať mnohí režiséri.
„Je báječné, že so mnou nechce nikto pracovať. Pretože so mnou väčšinou aj tak nik nepracuje, každý len bľaboce nezmysly, vyzvedá a nič z toho nemá jedinú súvislosť s tým, čo som celý život robil. Myslím, že som nebol taká nula, aby som si to zaslúžil,“ sťažoval sa umelec, ktorý nemal žiadne herecké vzdelanie, no i napriek tomu patril k najoriginálnejším českým hercom.
V roku 1978 podpísal Chartu 77 a v rámci akcie Asanace bol nútený opustiť republiku. Osemnásť rokov potom úspešne hral vo viedenskom Burgtheatre. Po '89-om už však opäť vystupoval i doma.
Počas exilu v Rakúsku sa okrem divadla dostal aj k niekoľkým filmovým úlohám. Objavil sa napríklad vo Formanovej snímke Ragtime či v adaptácii Kunderovej Neznesiteľnej ľahkosti bytia režiséra Philipa Kaufmana.
Detí ako smetí
O umelcovi sa hovorí, že mal sedem detí. Isté je, že bol štyrikrát ženatý. Vyučil sa za nástrojára na strojníckej priemyslovke a štyrikrát sa márne pokúšal dostať na DAMU.
„Žiadne herecké vzdelanie nepotrebujem – ja nikdy nehrám! Chcem si tuto v Kytíne založiť školu neherectva, kde by som ľudí odnaúčal hrať,“ povedal pred piatimi rokmi magazínu Reflex.
Ako štatista si prešiel divadelnými scénami v Šumperku, Klatovech a Pardubiciach. Napokon na desať rokov zakotvil v pražskom Činohernom klube, kde pôsobil tiež ako príležitostný dramatik.
Človek ako výbušnina
„Je to veľmi osobitý človek, veľmi svojrázny úkaz, povedal by som priamo úkaz, je nutné dodať, že je to človek veľmi čestný, poctivý, verný, ktorý je však zároveň výtržníkom,“ povedal o Landovskom pred niekoľkými rokmi v dokumente Českej televízie jeho priateľ Václav Havel.
„S ním to bolo trochu, ako keď idete s výbušninou, pri ktorej človek nevie, kedy to buchne a nemožno to ani predvídať,“ dodal k tomu v rovnakom dokumente režisér Jiří Krejčík.
„Ono je to také brnenie, aby si nepustil ľudí príliš k sebe, taká tá jeho ,vulgarita', arogancia vôbec. Tiež som sa to naučil a v neriešiteľných situáciách začnem robiť Landovského,“ konštatoval pesničkár Vlasta Třešňák.
K filmu sa dostal v 60. rokoch minulého storočia. Zahral si v snímkach ako Ostro sledované vlaky, Markéta Lazarová, Utrpení mladého Boháčka, Adelheid, neskôr zažiaril ako nezabudnuteľný major Terazky v komédii Černí baroni. Z nových filmov sme ho mohli vidieť v tituloch Vratné lahve či Chyťte doktora.
Autor: Spracovala Nit
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
