Tomáš Klus: Pri pôrode som pochopil, aké silné sú ženy

Priniesol nový vzduch plný chytľavých melódií a poetických textov, ktoré často fungujú ako šťavnatá satira na súčasné pomery. Ľudia mu to „zožrali" a niet sa čo čudovať, po uvrieskaných rockeroch, vulgárnych reperoch a presladených skupinách je to niekto, koho môže hneď niekoľko generácií. Tomáš Klus svojimi piesňami zaplátal dieru, žije svoj sen a je spokojnejší ako kedykoľvek predtým. Aj keď svojimi vyjadreniami pôsobí, že je na polceste k osvieteniu, fajčí cigarety, pije kávu a dcérin zadok balí do pampersiek. Proste normálny chlap, len trošku známejší.

Pred rokom ste v Košiciach koncertovali prvýkrát, vnímate mesto a ľudí inak teraz, po druhýkrát?

- Ja mám stále podobné pocity. Stále mám radosť zo života.

Fanúšičky už čakajú pred halou. Máme zhruba tri hodiny do začiatku koncertu.

- Fakt? To sú zlaté.

Čím ich priťahujete?

- No to ja neviem, to je o nich. Mne nejde o to niekoho priťahovať, nerád by som v niekom vzbudzoval obdiv. Jediné, čo chcem, je, aby si ľudia uvedomili, že nie je rozdiel medzi nami, že sme všetci vlna jedného mora a prebudiť v ľuďoch pocit sebaistoty, že dostanú odvahu povedať si mám sa rád. V momente, keď je človek schopný povedať to sám sebe, tak v ňom nebudú škaredé veci, nenávisť, závisť...

Ale chtiac či nechtiac ste obdivovaný, jednoducho je to tak.

- Áno, ale to je len sekundárna záležitosť celého toho procesu. Sme veľmi dlho vychovávaní v tom, že sú ľudia, ktorých by sme mali obdivovať, pretože ešte stále nedokážeme obdivovať sami seba. Pozor, to nie je o zahľadenosti do seba, to je o tom, že keď človek nájde vlastnú hodnotu a talent, tak spozná, že je len rovnosť.

Obdivovali ste aj vy v mladosti niekoho?

- Jasné, množstvo ľudí. Práve k tomu to patrí. Nerád menujem ľudí, lebo som k nim potom prirovnávaný. Ale ak si už niekoho vážim, bez ohľadu na životné obdobie, tak je to Milada Horáková. To je pre mňa veľká pani. Ona je totiž žena. Ukázala silu, ktorú v sebe máte a my muži ju neustále potláčame.

Kedy ste nasadli na túto filozofickú vlnu?

- Ja si nemyslím, že by som nabehol na nejakú filozofickú vlnu. Ja som sa len jedného rána zobudil, ale asi pri mojej žene nastal zlom. Ona ma naučila hovoriť pravdu a v momente, keď ju hovorím, začnem v nej chtiac-nechtiac žiť. Žiť v pravde je veľmi oslobodzujúce, takže si myslím, že som slobodný.

- No jasné, vždy.

A čo taká milosrdná lož?

- Čo to znamená milosrdná lož? Stále je to lož. To je to isté, ako keď chcete bojovať za mier a klamete za pravdu. To je predsa nezmysel.

Sú vo vašom vzťahu aj hádky?

- My si skôr dávame k sebe svoje názory na vec. Nesnažíme sa robiť kompromisy, ale skôr sa snažíme pochopiť jeden druhého. O vzťahoch sa často hovorí, že sú o kompromisoch, ale kompromis znamená ústupok jednej či druhej strany. V momente, keď človek miluje, by mala byť láska bezpodmienečná, a to teda znamená, že toho človeka milujete tak, ako je. Nemáte právo ho meniť a už vôbec ho nevlastníte. Je to dobré aplikovať na všetkých ľudí sveta. Sú takí, akí sú a sú tak v poriadku.

Takže Tamaru milujete tak, ako je, nechcete ju vôbec meniť, ani ona vás?

- Áno.

Nemala nikdy také tendencie? Viete, my ženy to vieme často robiť tak, že si to vy muži ani neuvedomíte.

- No áno, vy ste v tom skutočné priebojníčky. Takže sa to možno stalo, ale som si to nevšimol. Vy ste totiž ďaleko šikovnejšie ako my.

No jasné (smiech).

- Od vás sa máme čo učiť. Ja sa strašne teším, keď tu na svete znovu zavládne matriarchát, pretože my chlapi, bojovníci, nevieme nič iné, len sa biť a porovnávať sa svalmi. A vy to viete srdcom, akurát, že ste trošku zmätené tým, že sme vás dlho držali nakrátko.

Ale ženské kolektívy sú hnusné, sme protivné, vzťahovačné, zákerné, závistlivé...

- No, ale to sú ženy, ktoré sú ženami z donútenia. Byť ženou znamená byť doma, byť matkou, starať sa o domácnosť. V momente, keď sa žena venuje svojej kariére, tak je to divné. My ako spoločnosť sme sa stále nedostali do tej fázy, keď žena môže fungovať ako žena. Ono aj tie rôzne prerody emancipácií, ktorým ja veľmi nerozumiem, sú extrém. Chlapi musia viac počúvať ženy, a to je dobré, pretože vám musíme dať väčší priestor. Bude to trvať ešte niekoľko generácií, nie veľa, možno dve a už to bude úplne rovné. Teraz sme v takej fáze, že sa učíme.

Úžasne slobodná myseľ.

- Veď žijeme vo vesmíre slobodnej vôle. Všetci to vieme, len si na to musíme spomenúť.

Máte dcéru Jozefínu, aké je dieťa? Aký ste vy otec?

- Najlepší na svete(úsmev).

V čom?

- V tom, že v momente, keď si vás vyberie nejaké dieťa, že budete jeho rodičom, tak ste najlepší pre túto pozíciu.

A čo potom tí rodičia, ktorí to nezvládajú?

- To nie je pravdu, oni sú len zmätení, pretože im neustále niekto hovorí, že to nezvládajú. My sme teraz bombardovaní odvšadiaľ, že na to, aby bolo naše dieťa šťastné, potrebujeme takýto prístroj, takúto príručku a najlepšie ešte mať na telefóne človeka, ktorý bude kedykoľvek pripravený poradiť, ako vychovávať dieťa. Na tomto svete však neexistuje človek, ktorý pozná naše dieťa lepšie ako my sami. O tom to je, to je vzťah medzi rodičom a dieťaťom. To je tá posvätnosť a nikto nemá právo do toho zasahovať. Je to intuícia, na to sme zabudli, niekto tomu hovorí srdce, ide za srdcom, ja tomu hovorím intuícia. Ono s vami od začiatku komunikuje. Odkedy sa zjavila Jozefína v bruchu mojej ženy, tak sme komunikovali, už som z nej cítil, že si rozumieme. Tešili sme sa na seba. Často podliehame tomu, že neveríme, že je správne, že to dieťa máme, pretože nám vravia je skoro, je neskoro, ty si ešte taký a onaký. Nie, to dieťa vie, prečo tu je práve teraz. Všetci sme si vybrali, ku komu pôjdeme.

Máte nejaký špeciálny manuál na výchovu Jozefínky?

- Počúvame ju. Ona si sama povie, kedy čo chce. Ľudia sú koľkokrát nervózni, že ich dieťa začne chodiť napríklad o mesiac neskôr, ako je napísané v príručke. A už začnú vyhľadávať rôznych lekárov, že ich dieťa je spomalené. To je zle, to dieťa to cíti. A už s tým pocitom ide do života, jeho rodičia mu nedôverujú, neveria tomu, že je v poriadku a už je niečo v neporiadku. Ja svojej dcére absolútne dôverujem, fandím jej a nechcem si prostredníctvom nej uskutočňovať nejaké svoje ciele. Chcem jej len pomáhať, byť jej nablízku a vo všetkom ju podporovať.

A čo ak sa vám raz hodí o zem v supermarkete?

- No tak sa jej opýtam, prečo to tak robí. A keď to tak chce robiť, nech to tak robí, je to jej rozhodnutie.

Takže systém dialógu?

- No čo iné?

Niekto zhrabne dieťa, capne po zadku a ide ďalej.

- Pretože mu to tak robili aj jeho rodičia. Je na to zvyknutý, je to ten model, na ktorý sme zvyknutí. Lenže kam sme to dotiahli, vždy keď niekto niečo urobí, tak ho capneme po zadku. Kam sa dostane dieťa, ktoré bolo bité? Bije ďalších.

Ako ste boli vy vychovávaný? Bola to liberálna výchova?

- Áno, ja som mal to šťastie a prial by som to všetkým. To je tým, že si tí rodičia neveria, všetko je o dôvere.

Kedy bude druhé bábo?

- To neviem, to je na ňom. My sme si povedali so ženou, že si dám ešte rok párty. Budeme „pařit a pak se pářit".

Pre mnoho rodičov znamená príchod dieťaťa stopku v spoločenskom živote.

- Áno a vnímalo to tak aj množstvo našich kamarátov, ktorí keď k nám prišli tri mesiace po narodení Jozefínky, boli prekvapení. My máme taký veľký párty byt, maľujeme po stenách, a tak zistili, že sa nič nezmenilo. Jozefína spí v spálni a je v pohode. Dokonca nám traja kamaráti povedali, že idú na to a už máme troch kamarátov pre Jozefínu.

- Ochotný by som určite bol. Našťastie vzhľadom k tomu, akú mám prácu, mám dosť času, sme veľa spolu, ale myslím, že mamy to majú v sebe. Komunikácia mojej ženy a mojej dcéry je absolútne famózna, po prvýkrát som to hmotne videl pri pôrode, keď ony spolu komunikovali ďaleko lepšie ako lekár, ktorý tam len stál a rozprával: „Ja tu vôbec nemusím byť." Tento absolútne pragmatický človek uznal, čoho je schopná žena. Ja som tam pochopil, aké silné ste. Chlap by to nedal, pri prvej kontrakcii by sa nechal uspať.

Nevníma to partnerka tak, že narodením dieťaťa prišla o kariéru? (Je speváčka, pozn. red.)

- My sme sa o tom doma rozprávali, ale ona nikdy o kariéru príliš nestála. Je veľmi múdra a vie, že aj táto pozícia, ktorú si zvolila, je pre ňu veľmi prínosná, v tom, že môže život sledovať z iného uhla pohľadu. Ona bola evidentne v minulom živote veľmi slávna. (smiech)

Stačí jeden slávny v dome.

- No, čo je sláva? Tiež len skúsenosť. Je to len taká bublina, ktorú sme sa naučili uctievať, ale je to sranda.

A zase sme na začiatku, musíte uznať, že ste slávny.

- Áno, ale ja neuznávam slávu ako takú, to je len taký mam.

Nezamával vami úspech, aspoň zo začiatku?

- Jasné, že áno, ale beriem to ako veľkú školu, je to škola života. Našiel som v tomto lásku, pretože som sa zamiloval do ľudí a nie do seba a svojej slávy.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.