Sylvain Machac: Priateľku som zbalil pod parou

Nečudo, že má neodolateľný francúzsky šarm, keď je to rodený Francúz. Veď ktorý tridsiatnik so slušne rozbehnutou umeleckou kariérou by len tak zbalil kufre a presťahoval sa z rodnej francúzskej hrudy na Slovensko kvôli láske? Okrem herectva sa tu však mieni živiť aj vlastnou módnou značkou a aby toho nebolo málo, tento muž vie skvelo variť a hrať na gitare! Nepochybujeme o tom, že ak by nebol zadaný, vrhli by sme sa na neho ako muchy na med.

Cítite sa už na Slovensku ako doma?

- Cítim niečo podobné, akoby som bol doma. Mám tu v Prievidzi rodinu a cítim, že vo svojom vnútri naozaj mám niečo slovenské. Celkovo je vtipné, že som tu. Začínam hrať a rozprávať a dúfam, že to bude stále lepšie a budem pokračovať v účinkovaní v Paneláku. Vo Francúzsku som pracoval desať rokov ako herec v divadle i televízii a teraz konečne aj tu začínam cítiť, že hrám a nesústredím sa už len na to, aby som dobre odverklíkoval text, ktorému nerozumiem.

Chcelo to zrejme veľa odvahy opustiť domov a presťahovať sa na Slovensko...

- Viete, prišiel som tu kvôli láske. Pretože moja priateľka je Slovenka. Dva roky sme žili oddelene a mali vzťah na diaľku, čo už ďalej nebolo možné. Vybral som si, vedel som, že musíme bývať spolu. Tak som sa zbalil, prišiel tu, začal hrať v Paneláku a už to išlo. Bolo to pre mňa nové dobrodružstvo. A teraz tu chcem podnikať.

Vraj si zakladáte novú módnu značku.

- Áno, presne tak. Vzťah k móde som zdedil od svojej starej mamy. Nie zo slovenskej, ale francúzskej strany. Bola prvá krajčírka pre prestížny módny dom Lanvin. A môj brat zase pracuje pre Vogue Paris. Očividne to teda máme v rodine. Mám zmysel pre módu a chcem sa o to s ľuďmi podeliť. Kvôli tomu som si založil značku. Začnem len s tričkami, ktoré sa budú dať od novembra kúpiť aj v Košiciach. Dôležitá pre mňa bude kvalita používaných materiálov, spolupracovať budem so Slovenkou z Banskej Bystrice a aj dizajn mi bude robiť mladá slovenská umelkyňa.

Tričká sú zrejme začiatok a postupne prejdete i na celé kolekcie, alebo nie?

- Presne tak. Teraz prídem s troma kolekciami tričiek, a to klasickou, rockovou a etnickou. Každá bude mať vlastný dizajn, ale spoločný koncept. A potom chcem vytvoriť postupne známu značku, bude sa volať Beard and Frinch (brada a ofina - pozn. red.) a ponúkať aj ďalšie druhy oblečenia.

Keďže ste takpovediac módny znalec, čo vás dokáže napríklad na ulici vytočiť? Nosia sa už aj ponožky v sandáloch, takže tie zrejme ani tak nie...

- Určite je viac takých vecí. Nenávidím prílišný mix farieb bez ladu a skladu a nekvalitné veci. Nemám ani veľmi rád módu z osemdesiatych rokov. Nie je to však zase pravidlo. Budem sa snažiť o to, aby sa v oblečení mojej značky ľudia cítili dobre, boli elegantní, ale aj uvoľnení. Strihy budú viac-menej voľné, aby sa tričká dali obliecť na tielko, prípadne u dievčat spustiť ležérne na rameno, čo je veľmi sexi. No a všetko, čo je vzdialené od tohto môjho štýlu, mi nevonia. Pritom však veci nemusia byť veľmi drahé, aby boli pekné.

Ako ste sa vlastne zoznámili s priateľkou?

- Je to celkom vtipný príbeh. Pred troma rokmi som sa túžil stretnúť so svojou slovenskou rodinou. Prvýkrát som sa tu vybral na výlet, no a počas cesty z Berlína do Bratislavy som sa zoznámil s nejakým chlapíkom a trošku sme vo vlaku popili. Nadránom som dorazil do Bratislavy a bol som trochu... Nazvime to, že som nevidel svet celkom jasne. (Smiech.) Zbadal som nádhernú babu, prišiel som k nej a opýtal sa na cestu do hotela, pritom som ju samozrejme vedel. Veď Bratislava je maličká. Začali sme sa rozprávať, povedala mi, že je huslistka, čo sa mi zdalo super. Potom sme sa stretli ešte v jeden večer, zahľadeli sme sa vzájomne do očí, na záver sme sa začali bozkávať a doteraz sme spolu...

Musela to byť veľmi silná láska, keď ste kvôli nej zbalili kufre.

- Bola a stále je. Moja Zuzka.

V Paneláku hráte zatiaľ okrajovú postavičku, slovenčina sa vám zlepšuje, neláka vás napríklad divadlo?

- Veľmi. A košické divadlo je krásne. Keď náhodou v Štátnom divadle chýba nejaký herec Francúz, okamžite môžem... Veľmi by som to chcel, divadlo mi nesmierne chýba. Vo Francúzsku som roky hrával s významnými a slávnymi umelcami, rád účinkujem na pódiu, pretože ten pocit z javiska, to je niečo celkom iné ako práca pred kamerou. Divadlo je tým pravým herectvom.

Na Slovensku zatiaľ účinkujete len v Paneláku?

- Áno.

A ako ste sa vlastne k tejto práci dostali?

- Minulý rok som tu prišiel na tri mesiace a rozposlal som svoj životopis všade, kde sa dalo. Z produkcie sa mi ozvali, že potrebujú obsadiť postavu Francúza, nech to prídem vyskúšať. V jeden deň som teda prišiel, páčil som sa a sľúbil som, že nie je problém, aby som o rok vedel rozprávať po slovensky. A vyšlo to.

Začiatky v januári zrejme museli byť nesmierne náročné, keďže ste vôbec nevedeli jazyk a pritom hrali v slovenčine...

- Veľmi, veľmi ťažké. Bolo to veľa práce, učil som sa texty naspamäť a vôbec som im nerozumel. Teraz je však pre mňa zadosťučinením, keď hrám a už aj celkom rozumiem kolegom.

Máte aj učiteľa slovenského jazyka?

- Nemám. Učím sa len z počutia. Pozerám televíziu...

Počula som o vás, že ste tiež veľmi dobrý kuchár.

- Zbožňujem varenie.

Muž v kuchyni a ešte so šarmom Francúza, to je pekelne atraktívna kombinácia...

- Teraz však zo seba robím v kuchyni Slováka a učím sa variť nejaké miestne špeciality. Napríklad halušky, ale len bezlepkové, nemôžem lepok. Ale z Francúzska som si doviezol múku, aby som si mohol piecť chlieb. No a keď už spomínate, že je sexi, keď muž varí, tak ja ešte k tomu hrám na gitare...

Nie je potom pri takejto vražednej kombinácii vaša priateľka žiarlivá?

- Nie, ona nežiarli. Ani ja. Žili sme dva roky na diaľku... A žiarlivosť nikam nevedie. Sme spolu a sme šťastní. Keby to tak nebolo, neostával by som tu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.