Robo Grigorov je jedinečná osobnosť, o ktorej ak nepočujete, znamená to, že tvorí. A to je dobrá správa. Aj keď sa k piatim krížikom dopracoval akosi nepovšimnute, vek ho nedesí a patrí k tým, ktorí si s úsmevom na perách zaspievajú „Čože je to päťdesiatka.“
Servítku si pred ústa nikdy nedával. Svoju hudbu písal tak, ako veci práve cítil a preto dodnes leží niektorým ľuďom v žalúdku. Aby ich v tom žalúdku nedráždil príliš, emigroval. Do Belgicka. Netradičná krajina mu priniesla spokojnosť a vytúženú slobodu.
„Žiaľ, vtedy áno. Stratil som chuť bojovať s veternými mlynmi... Mojím snom bolo robiť rock&roll, a nie viesť vojnu proti režimu,“ vysvetľuje po dvadsiatich rokoch Grigorov a s plnou vážnosťou dodáva, že iné riešenie skutočne nevidel.
Našťastie po pár rokoch uvidel svetlo na konci tunela a vrátil sa.
Päťdesiatky sa nedesí
„Väčšinou, keď sa vám môže zdať, že som sa stratil, je to práve ten čas, keď nahrávam niečo nové. Okrem toho na to, aby som niečo vytvoril, potrebujem aj niečo nové zažiť. Keby som sa stále hýbal iba medzi štúdiom, televíziou a pódiom – o čom by som spieval?“ pustil sa do filozofických úvah spevák.
Bez okolkov priznáva, že o ňom zrejme počuť menej, ako by bolo vhodné, ale darí sa mu dobre. Keďže chválenie do vienka nedostal, zostáva zatiaľ v ústraní. Keď príde čas prezentovať sa, s plnou pompou to aj spraví. V tichosti plánoval prežiť aj svoje minulotýždňové narodeniny.
Veku, ktorého sa mnohí desia, sa nebojí ani náhodou: „Nevedel som, že sa päťdesiatky treba desiť. Ja chytám druhý dych celý život,“ komentuje nové číslo v živote humorom sebe vlastným.
Bratislavčan
Narodil sa v Bratislave, tam aj vyrástol, hral v umeleckej škole na akordeóne a v meste na Dunaji si založil aj prvú kapelu. Mal vtedy šestnásť, o dva roky neskôr už balil baby v kultovej skupine Ventil RG a o ďalšie dva vznikla formácia MIDI.
„Obdobie to bolo možno krásne a aj ťažké, ako sa to vezme. Ocitol som sa na veľkých pódiách, začali sme s MIDI nahrávať albumy, natáčať videoklipy, a to bolo, samozrejme, veľké dobrodružstvo. Zároveň mi však nedali dýchať a snažili sa ma odradiť. To zas bolo riadne únavné. Keď musíte stále bojovať s veternými mlynmi, odoberá to energiu. Chcem tým povedať, že za krásne veci v živote sa občas platí. Zenový majster by povedal niečo na spôsob „šťastie a nešťastie sa držia za ruky.“
Vyvolený
V živote Roba Grigorova sa šťastie a nešťastie naozaj držali za ruky.
Na jednej strane veľká sláva, vypredané sály, fanúšičky, nahrávania albumov a na druhej neustála snaha zastaviť ho: „Nepovedal by som, že to boli priamo komunisti, pretože aj medzi nimi bolo veľa slušných ľudí. Presnejšie by sa asi dalo povedať, že totalitný režim 80. rokov začal trpieť fixnou ideou, že ho niektorí umelci ohrozujú. Ja som bol iba jeden z 'vyvolených'.“
Kvôli „vyvolenému“ sa premazávali televízne záznamy a bolo dokonca ohrozené vysielanie Bratislavskej lýry.
Pesničky ako Pocta Majakovskému, Posledný valčík pre Europu, Úlohy si cestu k poslucháčom vždy našli.
Talent posunul ďalej
Robo Grigorov má v živote niekoľko zásad. Nečíta napríklad bulvárnu tlač, ale dalajlámu, a nehovorí o svojom súkromí. Pritom by bez pochyby bolo o čom. Od nepikantného budhizmu, až po záľubu v krásnych ženách.
Z emigrácie sa na Slovensko vrátil s belgickou priateľkou, no nakoniec sa oženil so Slovenkou ako repa, moderátorkou Janou Škrekovou.
Krátke manželstvo obohatilo tento svet o dve, dnes už mladé dámy, Nikitu a Sofiu. Sofia koketuje so spievaním, ale aj písaním básní. Vzťahy medzi dcérou a otcom sú však pomerne komplikované.
„Je pravda, že sme menej v kontakte, ale viem, že robí hudbu, aj to, že píše poviedky. Ešte viac ako v hudbe vidím jej potenciál v písaní. Veci sa musia vykryštalizovať, ale pokojne by mohla byť rovnako úspešná speváčka, ako aj spisovateľka.“
Manželku vymenil za Budhu
Grigorov mal na pekné ženy slabosť odjakživa. Manželstvo mu však nevyšlo, a tak sa pohrúžil do náboženstva.
„Prostredníctvom tejto filozofie človek zistí, prečo sa ocitol v danej situácii, a už sa nepotrebuje ďalej nič pýtať. Pochopí, že všetko, čo človeka postretne, si zaslúži. Každý by mal preto konať tak, aby sa mu na druhý deň žilo lepšie. Nežijem pre pocity. Žijem preto, lebo žijem. Budha mi ukázal cestu. Vďaka nemu som zistil, čo je realita a čo fantázia. Človek môže meditovať aj vo fabrike cez prestávku. V budhizme nie je povinné a ani potrebné mať doma oltáre a sošky. Je to cesta, vďaka ktorej človek pochopí sám seba.“
Hudbu tvorí pre seba
A zrejme účinná. Vyrovnanosť, ktorá zo speváka vyžaruje, by mohla byť pokojne inšpiráciou pre cholerické povahy. Aj keď pokiaľ ide o nahrávanie, Grigorov sa zavretý v štúdiu mení na nie práve priateľskú osobu.
„Už som si zvykol, že nikdy všetkým nevyhoviem. Vždy to iskrí, pretože sa nedá robiť dobrý produkt bez toho, aby sa aj pracovalo. Pesnička sa dá nahrávať aj pol roka, dá sa hrať s každým detailom. Áno, určite je to so mnou ťažké,“ zasmeje sa spevák.
Ako hovorí, hudbu robí predovšetkým pre seba, a tak musí byť perfektná.
„O nič sa za každú cenu nesnažím. Spievam vtedy, keď ma to baví, a ak to niekoho baví so mnou, poteší ma to, ak nie, som rovnako spokojný. Hudbu robím v prvom rade preto, aby som robil radosť sebe.“
Záleží mu však aj na fanúšikoch, len ako rebel to občas musí zaobaliť do drsnejšieho pozlátka.
„Keď prežívam akékoľvek zlé obdobie a vyjdem na pódium s gitarou a cítim, že ma ľudia chcú a majú radi, vtedy viem, že to je ten motor, kvôli ktorému stále robím hudbu.“
Sentiment len k novinkám
Robo Grigorov sa venuje výlučne hudbe. Ako jeden z mála muzikantov nemá „bokovky“ v podobe ďalších projektov. Okrem nie práve ľahko uchopiteľných entít, ako je náhoda alebo šťastie, sú jeho inšpiráciou aj ženy, dobré vínko a belgické pivo.
„Hudba je pre mňa možnosť vyjadriť niečo, čo sa slovami nedá.“
K svojej tvorbe však neprechováva prílišnú úctu, ak nemusí, svoje piesne nepočúva a jediné, ktoré sú v akej–takej milosti, sú novinky.
„Je fajn, keď svoju pesničku v polovici nevypnem. Hudbu síce vytváram, ale jej počúvanie nie je moja parketa. Väčší sentiment mám k novým skladbám, lebo neviem, ako to s nimi bude. Ako keď sa narodí dieťa - každý je šťastný, ale nikto nevie, čo z neho bude. Ako autor som však urobil maximum.“
Gurmán
Okrem päťdesiatky ho zamestnáva aj príprava nového albumu. Netradične sa ho rozhodol dať dokopy cez internet.
„Určite nie som prvý. Myslím, že takto dnes u nás už pracuje veľa ľudí. Niekedy mám pocit, ako by sme práve mixovali skladbu spolu so zvukárom niekde tu, o ulicu ďalej, a pritom je štúdio v Johannesburgu. Sú tu isté obmedzenia, ale dnes už minimálne.“
Pre hudbu žije aj dýcha a keby sa dala jesť, tak sa nenaučí výborne variť.
O Robovi Grigorovi len málo ľudí vie, že je fajnšmeker: „Zjem aj klince, keď budú posolené,“ schuti žartuje.
Autor: Spracovala Mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
