dtým a dokonca hrá futbal. Na človeka, ktorý utiekol hrobárovi z lopaty slušné.
Športoval, zdravo sa stravoval a ani to nebolo zárukou, že sa mu vyhnú zdravotné ťažkosti. Od osudného decembrového dňa, kedy známemu spisovateľovi praskla aorta uplynuli takmer dva roky. Dva roky, počas ktorých najprv bojoval o život a potom o dôstojný návrat ku každodenným povinnostiam. Dodnes to nie je ružové, no už si trúfol aj zahrať futbalový zápas. „Zistil som, že nemám žiadnu kondíciu. Po srdcovej príhode som behať prestal, tak som mal problém celé ihrisko ubehať. Asi to nie je len mojou fyzičkou, beriem lieky, ktoré srdce do vyššieho výkonu nepustia. Musím sa zmieriť s tým, že už nepobežím maratón, ale musím striedať beh s chôdzou.“
Prácu si dávkuje postupne
Aj keď sa spisovateľ neustále borí s každodennými problémami ako je neustále zabúdanie, či nenájdenie vhodného slova, neupadol do depresie. V poslednom čase sa zavalil prácou, aby bol mozog v strehu a zamakal. „Akcie sa nejako nakumulovali tým, že som na ne kývol. Pre mňa by bolo príjemnejšie sedieť doma, ale keď sa nebudem snažiť, tak sa nikam neposuniem,“ sebakriticky konštatuje pre portál deník.cz. Kedysi miloval autorské čítania, na ktoré chodieval aj niekoľkokrát do týždňa a nemal problém zvládnuť prejazd cez celú republiku. „Tento rok ich mám naplánovaných päť alebo šesť. Myslím, že by som to mal zvládnuť.“
Papierikov nie je nikdy dosť
Zúfalstvo, s ktorým sa Viewegh boril ešte pred rokom, keď prichádzal na to, že je vlastne nepoužiteľný, pretože mu pamäť zlyhávala aj v bežných situáciách, ho pomaličky opúšťa. Obľúbené papieriky, kde má dôkazy, čo má kedy urobiť a kde sa dostaviť, sa výrazne obmedzili. „Nechcem byť neobjektívny, papierikov je stále dosť, ale niektoré veci už zvládam. Napríklad na autorské čítania chodím sám autom, to som si nedokázal predstaviť. Chodím na kondičné cvičenie, plávam, chodím do posilňovne.“ Najväčšou oporou mu je stále rodina, dve dcéry aj manželka Veronika sa z jeho pokrokov tešia. Najstaršia Miša, ktorá má tridsať, zakladá v Prahe nízkoprahový klub, Sára začala navštevovať gymnázium a najmladšia Bára sa doma učí s mamou.
Priorita je rodina
Akákoľvek choroba prinúti človeka prehodnotiť svoje priority. Aj spisovateľ priznáva, že mal dosť času pochopiť, čo je v živote dôležité a čo až tak nie. „Keď sa ocitnete na druhom brehu, a ja som tam asi v klinickej smrti bol, tak všetko prehodnotíte. Tie veci, ktoré ma predtým hnevali a o ktorých som písal, mi pripadajú pre môj život nedôležité. Oveľa prednejšia je rodina.“ Ale aj viera, že bude lepšie. Pomáha mu v tom aj písanie, aj keď knihy vznikajú trošku kostrbato, už čoskoro by mala uzrieť svetlo sveta ďalšia. „Snažím sa písať na chate, vo svojej pracovni. Ťažké je to preto, že zabúdam a musím každý deň čítať, čo som napísal deň alebo dva predtým. Stalo sa mi totiž, že som rovnaký odstavec napísal dvakrát. Dúfam, že sa to zlepší.“
Autor: Spracovala Mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
