Martin Maxa je plný rozporov. Hoci je to veľmi pohľadný, vyšportovaný a svalnatý chlap a určite sa preto nevyhne závisti iných predstaviteľov mužského pohlavia, nie je tým nadšený. Veľa kritikov si berie na paškál skôr jeho vzhľad ako hĺbavé pesničky, ktoré sa páčia aj publiku na Slovensku. Sklamaný Maxa sa nám priznal, že v jednej z recenzií narátal slovo bicepsy až 22-krát. Ďalším paradoxom je jeho súkromný život. Napriek vizáži sa prezentuje ako rodinný typ, dojímavo znie aj jeho pieseň Vážka, ktorú venoval dcére. V českom zábavnom priemysle mu však prischla nálepka lámača ženských sŕdc.
Slovenskí fanúšikovia Vás dlho nevideli ani nepočuli. Stretli sme sa síce po koncerte, vystúpili ste však len v jedinom slovenskom meste a vraciate sa domov. Nebodaj ste úplne presedlali na maliarstvo, ktoré, ako je známe, Vás aj živí?
„Je mi to veľmi ľúto, že som dlho nevystupoval na Slovensku. Na dôvažok mám aj slovenské korene, otec je z mesta Šahy. Po celom Slovensku mám veľmi veľa príbuzných, keby som tu mal koncertnú šnúru, tak môžem zároveň všetkých aj postupne navštevovať. Do istej miery je Slovensko moja domovina, pretože detstvo som trávil v Šahách, Martine, Nitre aj Košiciach. Dokonca aj moja partnerka pochádza z Nitry. Všetko však záleží na usporiadateľoch, či si daného interpreta pozvú alebo nie."
Na koncerte ste prezentovali Váš ostatný album Sám sebou, ktorý je v predaji od roku 2013. Chystáte nejaké novinky?
„Na každej platni pracujem veľmi dlho, na tej poslednej to bolo šesť rokov. Dával som dokopy pesničky, pripravoval hudobníkov. Na platni sú veľkoplošné aranžmány, synchronický orchester. Potom som bol celý rok v štúdiu, kde som ju točil. Hudbu striedam s maľovaním. Každé dva roky nová platňa, tak to je podľa mňa remeselníctvo. Cítim sa byť poeta a stojím o publikum, ktoré je hĺbavé a premýšľa. Preto každý môj album je akoby vypiplaný."
Možno trocha prekvapivo znie jedna skladba, ide o blues, čo nie je u Vás zvykom.
„Keď skladám pesničky, začínam od gitary. Vymýšľam si postupy, ak ma niečo zaujme, vykúzlim niečo zvláštne a chytím sa toho. Rozvádzam hudobný motív a snažím sa urobiť z toho celok, dať tomu formu, potom píšem text. Toto mi vyšlo samo od seba. Pesničky sú hlavne o intuícii."
Príjemným prekvapením je aj Píseň padlých. Je iná ako tie ostatné, ideou, hudbou, nie je tam dominantná gitara. Dokonca ani v klipe sa netvárite tak sexi...
„Vo večernom spravodajstve som videl reportáž o človeku, ktorý sa vrátil z vojny z Afganistanu a prišiel tam o ruku a nohu. Uvedomil som si však, že tá reportáž nie je o ňom, ale o papalášoch, o generáloch, ktorí sa okolo neho motali a tvárili sa sústrastne. Práve preto som napísal pesničku pre padlých a smutných hrdinov. Malo to byť poďakovanie tým obyčajným vojakom. Mojím cieľom bolo urobiť nežnú a krehkú pesničku o tvrdých vojenských dušiach. Vedel som, že tu nebude dominantná prvoplánová gitara, ale klavír. Pesnička nebola písaná na objednávku, pramenila z môjho osobného pocitu, ktorý som mal z reportáže. Napriek tomu si našla aj cestu k vojakom. Oslovili ma veteráni z konkrétneho nadačného programu, moja pieseň sa pre nich stala takou nepísanou hymnou."
Vy ste však vystúpili aj na predvolebnej kampani komunistov, čo Vám bolo aj vytknuté. V porovnaní so Slovákmi sú však českí umelci oveľa kritickejší k bývalému režimu. Stačí spomenúť Hřebejka, máte Havla...
„Nikdy som v komunistickej strane nebol, nikoho som neudával. Hoci som v osemdesiatych rokoch učil a ťahali ma preto do strany, dokázal som sa ubrániť. Oslovili ma súčasní komunisti, aby som na mítingu bol doslova kultúrnou vložkou, žiadny agitátor. Robil som len to, čo ma živí, teda spieval. Mám tri deti, mám záväzky ako každý iný. Nerozumiem tomu, prečo to niekto vníma ako môj osobný poklesok, doslova ma niekto vykresľuje za to ako morálnu obludu. Mňa a moje deti netrápi, čo robia dnešní komunisti, ale naopak politici, ktorí sú momentálne pri moci. Čudujem sa ľuďom, ktorým nevadilo voliť bývalého eštebáka, ktorý je dnes jeden z najpopulárnejších politikov a je predsedom najsilnejšej vládnej strany."
Terčom kritikov ste aj pre svoj vzhľad a imidž. Bicepsy, kožená bunda, vyšportovaná vysoká postava, sexi pohľad aj úsmev. Dokonca niektorí Vám dávajú nálepku lámača ženských sŕdc. Nie je Vám to ľúto, že je to na úkor Vašej tvorby? Dá sa to zmeniť, napríklad, posúvaním sa vpred v hudobnej kariére?
„Nedá sa tomu brániť a mrzí ma to. Obraz o mne vytvárajú novinári, ktorí ma nepoznajú a nikdy sa so mnou nestretli. Vadí mi takéto onálepkovanie, ale nedá sa s tým nič robiť. Nikdy som sa nesprával ako frajer a dokonca premýšľam nad tým, že mám len jednu koženú bundu, ktorú som mal na sebe asi dvakrát."
Keď už hovoríme o Vašom vzhľade a vyšportovanej postave, ako je to so starostlivosťou o Vaše telo?
„Ja toho veľa nenacvičím. V posilňovni som nebol asi takých osem rokov. Ale cvičím, kliky, drepy, jazdím na bicykli, mám doma rotopéd. Trikrát v týždni, tak po jednej hodine, sa venujem nejakej fyzickej námahe. V minulosti som závodne plával. Robil som to pätnásť rokov. Vlastne celé detstvo aj mladosť som sa venoval športu, mám aj genetické dispozície od otca."
Každé povolanie nás do istej miery formuje až deformuje. Vy ste študovali telesnú výchovu, pôsobili ste aj ako učiteľ telocviku. Pozeráte sa preto aj profesionálnym okom na postavy žien?
„Samozrejme, ako zdravý chlap sa pozriem na ženy. Ale určite nepreferujem také echt sexy objekty. Mám rád upravené ženy, pekne navoňané, doslova dámy. Veľmi oceňujem na ženách to, že o seba dbajú. A vôbec nejde o to, či je to dáma extra štíhla alebo moletná. To nehrá úlohu. Musí tam byť takzvaná prvorepubliková noblesa. Tá sa mi veľmi páči. Nikdy mi neimponovali, napríklad, dredované pseudointelektuálky."
A čo hovoríte všeobecne na slovenské a české ženy? Myslíte, že dbajú o svoju životosprávu?
„Teraz budem možno mentorovať ako bývalý kantor. Ale na najmladšej generácii, teda aj na mladých ženách, si konzumný spôsob života vyberá svoju daň. Keď som bol dieťa, chodievali sme behať za dom, stále sme boli vonku. Dnešné deti sedia pri počítači, jedia hamburgery a iné nezdravé jedlá."
Ako to potom vyzerá u Vás doma? Máte deti a tie vo všeobecnosti radi maškrtia.
„Hoci ma niektorí pokladajú za metrosexuála, som veľký askéta. Hmotné veci ma veľmi nezaujímajú, podobne je to s autami. Nemajú dušu a nepredstavujú pre mňa pridanú hodnotu, hoci ich používam. Asketický som aj v prípade mojej stravy, tá je veľmi jednoduchá. Zjem aj suchú ryžu a je mi fajn. Moja mamička má ma veľmi rada, pretože mi všetko vždy u nej chutilo. Hovorím jej, mami, je to výborné a ona mi na to, veď to sú len zemiaky. Jediné, čo strážim, tak to, aby som v tej strave nemal veľa tučných jedál. Bohužiaľ, nežijem až tak úplne zdravo, fajčím, mám rád vínečko, niekedy si aj vypijem s priateľmi. S deťmi je to ťažké, snažím sa, ale nič nezakazujem, direktívne sa to s nimi nedá. Keď vidím moju malú dcéru Emičku, ako okolo mňa ide s vrecúškom smažených lupienkov, tak už bežím za ňou a vysvetľujem jej, aké sú škodlivé a verím, že nezje celý ten veľký balíček. Keď je niečo sladké, tak jej radím, že prečo si radšej nedá jabĺčko, lenže ona mi na to odpovie, že radšej by si dala zmrzlinu... Ale napriek tomu naivne verím, že aspoň prach z mojich slov ich zasiahne."
Hoci Vás nazývajú aj lámačom ženských sŕdc, verejne vyhlasujete, že takmer dve desiatky rokov žijete v monogamnom vzťahu. Odvážne tvrdíte, že ste celý ten čas verným partnerom. V umeleckých kruhoch to nie je veľmi zvykom.
„Osemnásť rokov žijem s mojou terajšou partnerkou. Samozrejme, že sme sa ani my nevyhli stereotypu, ktorý sprevádza každý vzťah. Len naivný človek sníva po pätnástich rokoch vzťahu o romantickom randevú, na ktoré ide celý roztrasený. To je kravina. Keď sa však vzťah vďaka prirodzenej úcte jedného k druhému pretaví do akéhosi kamarátstva, tak zrazu vznikne niečo úžasné. Už to nie je o neustálom kontrolovaní toho druhého. Nie som ani ženatý a často som na cestách. Vzájomne sa však nekontrolujeme a nekladieme si žiarlivostné otázky. Máme spolu dve deti a ja som za to veľmi vďačný a šťastný. Nikdy mi nebude hroziť kríza stredného veku, nerozklepem sa pri nejakej dvadsiatke a nevykašlem sa na ženu, ktorá so mnou a s mojimi deťmi strávila dvadsať rokov. Pripadalo by mi to veľmi nefér. Ono to nie je že monogamný vzťah, ale je to o láske, úcte o slušnosti. Mnohokrát sme s partnerkou svedkami toho, že zo mňa robia sukničkára a spájajú ma so ženou, ktorú ani nepoznám, s tým nič nenarobím."
V pesničkách spievate o ženách, postava ako sviečka, čierne riasy. V klipoch vystupujú blondíny, brunetky aj ryšavé, štíhle, moletné, staršie aj mladé. Zrejme teda nie ste zaťažený na jeden typ žien.
„Určite nie. V osobnom živote som mal ženy, ktoré neboli ako cez kopirák. Každá bola iná."
A čím Vás zaujala Vaša terajšia partnerka?
„Je milá, žensky pekná, príjemná, sčítaná. Máme sa o čom rozprávať a to je dôležité. Po intelektuálnej stránke sme na tej istej vlne. Dokonca sme sa trikrát tak ľahučko pohádali, ale nelietali taniere. Povolaním je zubná hygienička, takže celá rodina máme o zuby poriadne postarané...
Ste veľmi všestranný, podnikali ste, pre výpalníkov ste však skončili, živí Vás maliarstvo, spievate, študovali ste šport, dokonca ste to skúšali aj v politike. Kandidovali ste za konkrétnu politickú stranu. V ktorej oblasti sa cítite doma?
„Politické ambície som nemal nikdy. To, že sa to stalo, tak to bolo nahromadenie žlče vo mne z konkrétnej situácie. Česká politika mi zapáchala a mal som pocit, že keď budem len nadávať pri správach, tak sa nič nezmení. Moja predstava bola naivná, nemal som konkrétny cieľ. Myslel som, že v politike budem len kričať a ukazovať na špinavosti. Preto som prijal kandidatúru, ktorá mi bola ponúknutá. Ale možno som si aj vydýchol, keď to nevyšlo. Najbližšie mi je určite maliarstvo. Mám nový ateliér, pripravil som si plátna a veľmi sa teším, až začnem maľovať. Maľovať sa dá aj v hlave, nie len pri plátne, všímam si detaily ľudí a vecí, s ktorými sa stretávam."
Umelecké meno aj priezvisko máte úplne iné ako to civilné (Ivan Varga). V českom zábavnom priemysle to nie je nič zvláštne, príkladom toho je Lucie Bíla či Michal David.
„Na základnej škole som pôsobil v ochotníckom divadle. Bol som práve piatak, keď som vystupoval v hre Martin Maxa a stratených smiech. Už mi to prischlo, každý ma tak volal, dokonca aj s odstupom času, keď som začal spievať."
Hoci vyzeráte veľmi dobre, roky pribúdajú aj Vám (narodený v roku 1961). Ako sa Vám teda starne?
„Zle, veľmi zle. Nič pekné, povznášajúce a inšpiratívne na tom nevidím. Všetko je to zle. Ráno, keď sa zobudím, tak mi trvá asi pol hodiny, kým mi naskočí harddisk v hlave. Hodinu mi zase trvá, kým naladím svoju telesnú schránku, aby sa hýbala ako má. Teraz ma dokonca čaká aj operácia chrbtice. Mám vážne zdravotné problémy."
Ale Vy ste podstúpili aj pre krásu rôzne zákroky, netajíte sa tým. Niektoré boli síce skrášľujúce, iné zase pre zdravotný stav nutné, dokonca invazívne.
„Vôbec sa tým netajím. Tak, napríklad, viečka som si nechal robiť dokonca dvakrát. Prvýkrát pred štrnástimi rokmi, druhýkrát pred pár týždňami. Nešlo len o estetický zákrok. Viečka mi poriadne viseli cez oči. Ráno som mal veľmi opuchnuté oči a podobne problémy so zrakom som mal aj večer. Boli unavené tlakom vačkov. Po operácii som mal zrazu pokoj a bola to obrovská úľava."
Autor: esa
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.