Košice v ich živote zohrali nesmierne významnú rolu. Práve tu totiž odštartovali svoju hviezdnu kariéru a dodnes na to radi spomínajú.
Andy Hryc si u nás zažil tovarišské časy a splodil dcéru
Aj Andy Hryc začínal v Košiciach svoju hereckú kariéru. V tunajšom Štátnom divadle pôsobil v rokoch 1971 až 1978. S metropolou východu sa mu spájajú krásne študentské roky i nádherné spomienky na počatie dcéry Wandy.
„Dňa 28. augusta 1971 som nastúpil do svojho prvého angažmá práve v Štátnom divadle v Košiciach. Strávil som v ňom také tie tovarišské časy. Tu priamo v praxi, divadle, v rozhlase i v televízii som sa učil a celkom úspešne som sa naučil všetko to, čo teraz viem,“ zaspomínal si pred časom.
„Môj vzťah ku Košiciam je fantastický. Mal som tu veľa všelijakých priateliek a mám množstvo kamarátov. Napokon som sa tu aj oženil... Môj pobyt v Košiciach je skôr spojený s eufóriou mladosti. Keď som sem prišiel, mal som 21 rokov a sedem rokov som tu žil v jednej absolútnej pohode.“
Originálnym spôsobom mu prirástol k srdcu i Dargov. Jediná, ktorá z toho nemá až takú radosť, je Wanda, ktorej to nikdy nezabudne pripomenúť.
„To je taká pikantná záležitosť. Pod Dargovom, v lone prírody a za veľmi romantických okolností, sa zrodila naša dcéra. Pikantné na tom je to, že na tom mieste, kde sa to vtedy odohrávalo, je dnes hlavná cesta,“ smeje sa herec. „Dnes máme celá rodina z toho srandu. Vždy, keď tadiaľ ideme, nezabudnem to Wande pripomenúť...“
Attila Mokos sa v Košiciach nainfikoval divadlom
Herec, ktorý hviezdil napríklad v seriáli Búrlivé víno, išiel po gymnáziu študovať na Vysokú školu dopravy a spojov. Vydržal tam však približne semester a potom zutekal.
„A to takým spôsobom, že som rodičom ani nič nenaznačil. No a nastúpil som tuto v Košiciach v roku 1985 do divadla Thália. Skrátka ma to nejako ťahalo k herectvu. Exhibícia podľa mňa musí byť. Akurát je ale len otázkou času, dokedy pretrvá. Či nie je iba prvoplánová. Lebo 18-ročný chalan, ktorý chce byť hercom, nevie, čo to obnáša. Čo príde ďalej.“
Košice mu výrazne prirástli k srdcu. „Pre mňa to boli prvé kroky na javisku. Veľmi veľký zážitok. Prvýkrát som mal možnosť pôsobiť v profesionálnom divadle, tu som dostal prvé infekčné injekcie a úplne som sa divadlom nainfikoval. (Smiech.) Mám na to veľmi pekné spomienky - sladkých osemnásť rokov a Košičanky boli vždy veľmi pekné.“
Viki Ráková začínala v Thálii ako šepkárka
Na divadlo Thália, v ktorom Viki svoju kariéru pred rokmi začínala, má dodnes len dobré spomienky. Veď aj preto sa doňho po prestávke pred časom vrátila.
„Do tohto divadla som sa vždy rada vracala. Tu som prvýkrýt stála na javisku a tu sa naozaj cítim ako v rodine. Možno je to klišé, ale naozaj je to tak. Každého tu poznám, viem, ako kto pracuje, po čom túži...“
Prekvapením pre niekoho možno bude informácia, že sa pracovné začiatky útlej umelkyne spájajú s funkciou šepkárky.
„Je to bežný postup. Ten, kto príde do divadla, nie vždy sa musí z neho stať herec, preto začína aj ako šepkár. Treba zistiť, či má úctu k tomu povolaniu a schopnosti. Okrem toho je to veľmi dobrý začiatok, pretože šepkár musí veľmi dávať pozor na to, čo a ako herec rozpráva, sledovať jeho ústa.“
Aktuálne Viki čaká bábätko a aj svoju lásku našla v Košiciach v Divadle Thália. Košice sú preto pre ňu očividne mestom číslo 1. Kde sa však herečka natrvalo usadí, to zatiaľ nie je známe. Doteraz jej život charakterizovali štvorročné periódy.
„Pred časom som rozmýšľala nad tým, že vlastne skoro každý štvrtý rok sa môj život radikálne mení. Neviem, či je to tým, že si ho mením podvedome sama, alebo naozaj mi život sám prináša vždy štvorročne zmeny...“
V Košiciach totiž pôsobila štyri roky pred vysokou školou, potom štyri roky študovala, tri roky bola opäť v Košiciach, štyri v Bratislave a opäť v Košiciach...
„Myslím si, že mi to robí dobre. Lebo byť dlho na jednom mieste, to nie je nič pre mňa. Teším sa z toho, že nestagnujem. Potrebujem sa vyvíjať.“
Martin Huba sa tu vymámil z otcovho tieňa
V polovici šesťdesiatych rokov Východoslovenské štátne divadlo v Košiciach dostalo hereckú posilu zvučného mena - Martina Hubu. Syn známych rodičov – herca Mikuláša Hubu a opernej speváčky Márie Kišoňovej-Hubovej – to už počas štúdií na bratislavskej VŠMU nemal ľahké. Prischla mu nálepka protekčné dieťa a každý ho porovnával s jeho otcom. Aj preto po štúdiách odišiel na druhý koniec republiky.
„Otec nechcel, aby som začal hrať v Bratislave, a tak som nastúpil do košického divadla. Isteže, vtedy mi to ako rodenému Bratislavčanovi padlo ťažko a mal som pocit krivdy, ale aj za túto skúsenosť som vďačný,“ povedal jeden z najpopulárnejších slovenských hercov.
Ani v Košiciach to však nemal hneď ľahké. „Na prvú premiéru prišli aj rodičia a po predstavení mi otec povedal: Syn môj, vieš čo, to nevadí. Ja ťa ešte pár rokov uživím a môžeš študovať niečo celkom iné. Napríklad geológiu, ktorú som mal uvedenú na prihláške ako druhú,“ zaspomínal si na svoje začiatky M. Huba, ktorý v Košiciach pôsobil tri roky.
Csongor Kassai ušiel od elektriky k Thálii
Už samotné priezvisko spája obľúbeného herca s Košicami. Kassai totiž v maďarčine znamená košický. A tomuto mestu je Csongor vďačný, že ho priviedla k Thálii. Nielen obrazne, ako k hereckej múze, ale aj skutočne, teda k divadlu Thália. V detstve nič nenasvedčovalo tomu, že by nenápadný chlapec z Malého Kamenca neďaleko Kráľovského Chlmca mohol inklinovať k herectvu. Po základnej škole šiel preto študovať na elektrotechnickú priemyslovku do Košíc. V druhom ročníku však pochopil, že tadiaľ jeho cesta nepovedie a popri škole začal hrávať v Divadle Thália.
„Tam sa začal môj dvojitý život. V súkromí som bol rád sivá myš, ale keď som vyšiel na javisko, tam som to rozbalil,“ zaspomínal si na svoje začiatky. Po troch divadelných sezónach ho prijali na VŠMÚ v Bratislave a keďže v Košiciach načerpal mnoho skúseností, využil ich vo svojej ďalšej kariére.
Juraj Jakubisko: „Košice boli vždy centrom kultúry“
Pochádza síce z Kojšova, no časť života prežil aj v Košiciach, kde aj začínal tvoriť prvé dokumentárne snímky. A dodnes sú pre neho milovaným mestom. Zdajú sa mu farebnejšie.
„Košice pre mňa boli a stále sú fantaskné, kultivované mesto. Keď som študoval v Bratislave, stále som sa pýšil, že máme oveľa väčšiu gotickú katedrálu, či krajšie divadlo. Po prevrate vo februári 1948 sa Košice stali doslova najprogresívnejším centrom československej a tým aj európskej kultúry. Režim posielal politicky nespoľahlivých ľudí do vyhnanstva na východ, do Košíc. Tak sa tu zišli najzaujímavejší spisovatelia, herci, tanečníci, muzikanti, maliari,“ skonštatoval Juraj Jakubisko, ktorý v Košiciach našiel mnoho inšpirácie pre svoje filmy. Napríklad miest, kde dnes stojí sídlisko Terasa.
„Kedysi tam bolo vojenské cvičisko plné zbraní a munície. Tam som sa ako dieťa hrával a dramatické scény, ktoré som zažil, som potom použil vo filme Sedím na konári a je mi dobre. Strieľali sme po sebe, do brán opustených domov hádzali nevybuchnuté granáty. Našťastie, boli sme zlí strelci a dobrí bežci, len preto sme sa nestali ani vrahmi, ani obeťami...“
Autor: Spracovali nit, nov
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
