Bravúrne zvládal komické roly, aj elegantného fašistického dôstojníka Hermana Thieleho vo Vlčích dierach. František Dibarbora právom patrí k legendám slovenského herectva. No ak by ho nepobozkali umelecké múzy, bol by zrejme zlatými písmenami zapísaný medzi slovenskými športovými osobnosťami.
Korene známeho herca siahajú do Talianska. Jeho dedo Giacomo DiBarbara pochádzal z okolia talianskeho Udine, ktoré v tom čase patrilo Rakúsko-Uhorsku a blízko Viedne mal fabriku na výrobu farieb na textil. Keď vyhorela, presídlil sa Slovensko, do Bratislavy.
A tu sa časom z DiBarbaru stal Dibarbora. Hercov otec bol železničiar a po ňom František zdedil lásku k mašinkám. Zbieral železničné modely a doma mal veľkú zbierku a na pingpongovom stole v pivnici rozloženú celú krajinku s vláčikmi.
No hoci Dibarborov otec k umeniu neiklinoval, svojho syna priviedol na túto cestu. Možno to bola náhoda a možno osud.
„Otca sa raz jeho otec po návšteve kina spýtal, či by nechcel byť hercom. Vypozoroval uňho, že by to mohla byť správna voľba. A možno to bola spontánna otázka, ktovie?“ prezradil Dibarborov syn Michal.
Tak sa napokon aj stalo. Po gymnáziu nasledovala Hudobná a dramatická akadémia, kabaretné programy a estrádne vystúpenie „S Kristínkou“, s ktorou precestoval celé Slovensko.
Pôsobil v Činohre SND a dokonca aj v operete. Niektorí mu vyčítali, že sa dal na takýto podradný žáner, no on to bral ako veľkú školu. Bol presvedčený, že poriadny herec musí vedieť hrať, tancovať aj spievať.
Majster v pingpongu
A mimoriadne blízky mu bol aj šport.
„Keď sme sa presťahovali z manderláku na Urbánkovu ulicu, otec kúpil od Ondriša Jarjabka pingpongový stôl na železnicu. No ešte kým sme začali stavať, hrávali sme s chalanmi pingpong. Keď mi to išlo celkom dobre, vyzval som otca na zápas. Myslel som si, že ho rozdrvím. Vzal starú korkovú raketu a s ňou ma vybúchal. Skoro som sa rozplakal. A on povedal, nič si z toho nerob, ja som majster Slovenska,“ spomínal M. Dibarbora.
Bola to pravda, čo mladý Dibarbora ešte nemohol tušiť. Jeho otec však športovo vynikal vo viacerých smeroch.
Hovoril o sebe, že je Slovák s talianskou futbalovou krvou. Začínal ako futbalový dorastenec v bratislavskom ŠK, bol senzačná ľavá spojka.
Popritom však bol aj hokejovým brankárom a chytal aj za reprezentáciu. So športom skončil až na príkaz vedenia divadla, ktoré sa obávalo, že stratí jedného z najpopulárnejších predstaviteľov milovníkov.
Keď nemohol športovať profesionálne, venoval sa mu aspoň vo svojom voľnom čase.
„V zime sme chodievali na lyžovačky s Machatovcami a Kronerovcami, v lete zase na chatu v Senci plávať. Šport ho zaujímal aj ako diváka a často sa stávalo, že pozeral napríklad v televízii hokej, ale pri uchu mal tranzistor a tam počúval futbal,“ porozprával Michal Dibarbora.
Auto so stoličkami
Jeho ďalšou vášňou boli autá. So synom každú sobotu a nedeľu spolu rozoberali auto.
„To prvé, na ktorom nás vozil, nemalo sedadlá, len nejaké stoličky a na každej zákrute sme sa objímali,“ spomínal Karol Machata.
A práve autá sa mu stali osudnými. Aj keď všetko skomplikovali zdravotné ťažkosti. Život mu sťažovala cukrovka a k tomu sa pridružili problémy so srdcom. Lekári rodinu upozornili, že koniec môže prísť hocikedy.
Zaskočilo ich len to, ako sa to stalo. Na to pripravení neboli.
Smola na Prístavnom moste
Keď v Bratislave otvárali Prístavný most, povedal, že si musí prejsť ten kruhový objazd. Na mieste, kde sú zmätky a havárie dodnes, zrazilo sa jeho auto s druhým, v ktorom sedel spisovateľ Ľubomír Križan. Dibabora niekoľko dní zápasil o život s pomliaždeným hrudníkom, ale tento zápas prehral.
Lekári rodine povedali, že ak by mal silnejšie srdce, možno by zranenia lepšie zvládal. No organizmus oslabený cukrovkou a srdcovými problémami to nezvládol a 4. septembra 1987 vo veku 70 rokov zomrel.
Autor: Spracovala: nov
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
