odila v Žiline, napísala kuchársku knihu o cuketách a v skutočnosti je rovnako ironická ako väčšina jej televíznych rolí.

Pochádza z významnej hereckej rodiny a odjakživa túžila študovať herectvo. Jej otcom bol Zdeněk Štěpánek, mama Elena Hálková bola vnučkou básnika Vítězslava Hálka. Iná cesta ako umenie pre ňu vlastne ani neexistovala. „Rodičia mi to nezakazovali, len ma upozornili, že je to ťažký chlebík.“

Z televíznych rolí ju máme zafixovanú ako výrazne ironickú ženu. Podobne vraj pôsobí aj v civile.
„Mám trochu zvláštny zmysel pre humor, s ktorým je to občas zložité. Viem si robiť srandu sama zo seba, zvlášť, keď mi je zle. Celkom dobre sa tak dokážem zhodiť pred ostatnými. Problém je v tom, že niektorí ľudia môj zmysel pre humor nechápu a nevedia, čo si o tom majú myslieť.“

Dve ťažké rany

Dlhých tridsať rokov hrala vo Vinohradskom divadle. Napokon musela odísť, pretože jej nepredĺžili zmluvu. V tom čase to brala veľmi ťažko.

„Keď vám v auguste umrie manžel a pár mesiacov na to sa dozviete, že už vám v práci nepredĺžili zmluvu, ako sa asi cítite?“ posťažovala sa pred časom v rozhovore pre portál idnes.cz. „Od mladosti som mala k tomuto divadlu vzťah. Môj muž o ňom vždy hovoril, že je to divadlo s ľudským rozmerom. Keď som doň prvýkrát vkročila, dýchlo na mňa niečo, čomu sa hovorí genius loci. Bože, koľko nezabudnuteľných umelcov tam hralo! A všetci vo Vinohradskom divadle v ňom niečo zo seba nechali. A ja som to do seba nasala, cítila som to. Mala som veľké šťastie, že som ešte zažila úžasných hercov a nezabudnuteľné inscenácie. S láskou a úctou na nich spomínam.“

Zachránil ju syn

Ako diváčka sa do tohto divadla dodnes vracia, a to mimoriadne rada. „Keď sa predstavenie podarí, mám za kolegov radosť a keď ma hra neosloví, som rada, že tam už nie som.“

Ako vraví, najhoršie chvíle po strate manžela a práce zvládla len vďaka synovi. „Naozaj ma držal nad vodou. Postaral sa o všetky veci, ktorým ja nerozumiem - banky, účty a podobné záležitosti vždy vybavoval môj muž. A potom pre mňa bola dôležitá práca. Len vďaka tomu, že robím, čo ma baví, sa necítim taká stará, ako naozaj som. Ale než som sa z toho všetkého dostala, trvalo mi to dlho, veľmi dlho a bolo to ťažké. Odrazu som prišla o dve životné lásky.“

Mnohí jej vraveli, aby si ešte niekoho našla. To jej však ani na um neprišlo. „Je to niečo tak absurdné, že si to nedokážem predstaviť. Neviem, prečo by som mala vo svojom veku niekoho mať. Nerobí mi problém byť sama.
Neláka ma však už napríklad cestovanie. Čo by som v cudzine sama robila, keď už nemám komu povedať, že je to pekné.“

Relaxuje na chalupe

Ani priateľku na cesty ako v Účastníkoch zájazdu nemá.
„Niekoho takého by som nepredýchala. (Smiech.) Vystačím si s chalupou. Jednak mám dosť práce a potom si tam človek úžasne vyčistí hlavu. A čo všetko sa dá pozorovať! Srnky k nám chodia piť do rybníka, veveričky lúskajú orechy, je tam množstvo vtáctva... Je to možno infantilné, ale verte, že je to upokojujúce. Spoznáte, čo je podstatné, na čom záleží a usporiadate si rebríček hodnôt.“

Aj miliarda je bez zdravia ničím

Sama považuje za najdôležitejšie zo všetkého zdravie. „Aj keby ste mala pod vankúšom miliardu a čakali vás parádne roly, bez neho je vám to nanič. Je to alfa a omega. Pre mňa je potom dôležitý vzťah so synom. Má vlastnú rodinu, manželku, deti a aj tak sa stará aj o mňa. Nestratila som s ním kontakt a to je podstatné.“
Jana Štěpánková pritom pôvodne vôbec deti mať nechcela. Zmenilo sa to, až keď spoznala svojho manžela. „Všetko sa obrátilo. Nemusel ma k ničomu prehovárať, zrazu som to proste tak cítila.“

Svoju rodinu herečka miluje nadovšetko, no úplne by sa jej obetovať nedokázala. „Poznám sa. Po chvíli by som zošalela. Aj keď som prestala hrať divadlo, tak som stále pracovala. Potrebujem prácu, ale tú, ktorú sama chcem. Ako babička samozrejme pomôžem, to áno, ale aby som kvôli tomu všetko ostatné odstrihla, tak to určite nie. Keď ku mne vnučky prídu, tak som blažená a šťastná, ale nie je to jediný zmysel môjho života. V tomto som primárke Královej z Nemocnice na okraji mesta trochu podobná.“

Dve polovice pomaranča

S manželom mali mimoriadne pokojný a harmonický vzťah. Vysvetliť, čomu za to vďačiť, však nedokáže. „Úprimne to neviem. Keď som sa raz svojej mamičky ako dieťa pýtala, ako sa stane, že sa zrazu dvaja ľudia vezmú a majú deti, tak použila prirovnanie: Pánbožko rozkrojil pomaranče a rozhodil ich po svete. Pomaranče sú rovnaké, ale pritom je každý iný. Niekedy sa stane, že sa dve polovice jedného stretnú a potom sú spolu. My dvaja s mužom sme boli naozaj dve polovice jedného pomaranča, ktoré k sebe pasovali. Je to o náhode a o šťastí.“

Spoznali sa už na škole, ale ich vzťah vznikol až v čase, keď prišla z divadla v Pardubiciach do Prahy a on tam pôsobil ako režisér. Spolu s divadlom bol jej najväčšou životnou láskou.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.