farbičiek, nie ohlodaných kýpťov z konca školského roka. Zase sme sa stretli so spolužiakmi a prvé dni sme nerobili nič iné, len spomínali na tie fantastické zážitky z prázdnin. A že bolo na čo spomínať, to vám teda poviem. A je mi ľúto, že pre dnešné deti je skvelý prázdninový zážitok zväčša iba pobyt pri mori alebo v predraženom aquaparku. Inak nuda. Pripadám si ako stará ježibaba, keď to poviem, ale musím: „Keď som ja bola mladá..."
...neboli aquaparky a k moru do Juhošky, Rumunska či Bulharska sa dostali len vyvolení. Plechová vanička na dvore a zopár vedier vody ohriatej len slnkom nás však nesmierne tešilo a šantili sme ako najatí."
....hrali sme pouličný futbal, vybíjanú, bedminton, Sochy, sochy premeňte sa, Cukor, káva, čaj, rum, bum a po súmraku skryvky... Nikdy sme sa nenudili. A neustále sme skákali gumu. Mimochodom, vôbec sme nepotrebovali špeciálnu športovú obuv ani značkové tenisky. Všetko sme zvládli v Jarmilkách, cvičkách, z telesnej výchovy, ktoré bolo treba doraziť, až kým nám palce nezačali vykúkať z vyškubaných dier."
...so susedkami sme vylihovali na deke v opaľovačkách, pili sme vodu so sirupom, chrúmali sme všetko, čo záhrada ponúkla a dookola si púšťali pásky s pesničkami Petra Nagya, Mira Žbirku, Mariky Gombitovej a Darinky Rolincovej."
...boli sme veľkí cyklisti. Donekonečna sme sa vozili na všetkom, čo aspoň trochu pripomínalo bicykel. Tí šťastnejší sa hrdili favoritom, libertou, skladacou Eskou alebo Sobi 20. Ale postačila aj zdedená Ukrajina, no s tou ste žiadnu súťaž nevyhrali. Nie nadarmo sa totiž zvyklo hovoriť: „Jesli nevíš, co je dřina, kup si kolo Ukrajina."
...v neďalekom lesíku sme sa hrávali na Indiánov alebo na partizánov. Pri indiánskych hrách som, samozrejme, chcela byť Rybana, lebo Nšo-či umrela hneď na začiatku. U partizánov som tiež mala vo veciach jasno. Chalani sa rozdelili na partizánov a Nemcov, my, dievčatá, sme boli pomocníčky, čo im nosili jedlo a ošetrovali zranených. Odmietla som! Otec mi totiž z dreva vyrezal napodobeninu samopalu a bola zo mňa partizánka ako remeň!"
Keď to dnes hovorím deťom, smejú sa a nechápu. Ani nemôžu. Ich prázdniny sa od tých našich diametrálne líšia. Aj ony sa síce rady hrajú vonku, ale len na preliezkach schválených Európskou úniou. Nevedia, čo je to visieť na prašiakoch ako netopiere... Starší hrajú futbal či basket na plne vybavenom multifunkčnom ihrisku. Ale prázdninové dni sa často skončili takto: „Ide niekto von?" píše syn na sociálnu sieť. Po niekoľkých zamietavých odpovediach to vzdáva a zostáva aj on doma, pri počítači alebo pred telkou. A mne vždy napadne: „Ako dobre, že v čase môjho detstva nebol internet a telefón mali len v dvoch domoch na ulici..."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
