Som človek, ktorý dlho len tak neobsedí.
Rovnako rada pomôžem blízkym, známym, ak je treba. Okrem neposedného zadku a nepokojných rúk mi však do vienka zabudli sudičky pribaliť aj väčšiu dávku opatrnosti a šikovnosti. Možno preto moje telo "zdobí" niekoľko nechcených suvenírov.
Tak napríklad na ľavej strane líca pod okom sa mi pri úsmeve urobí jamka. Nedostala som sa k nej vďaka genetickému kódu. Stačila jedna skrývačka, keď som mala asi 11 rokov a náraz do kovových mreží na bráne, keď som utekala, aby som predbehla hľadača. Domov som prišla revajúc zaliata krvou, ale do nemocnice na šitie by ma dostal málokto.
Rokmi menej viditeľné jazvy mám vzadu na lýtkach tesne nad členkami. To som sa ako 13-ročná rozprávajúc sa s kamarátkou oprela o otcovu babetu a nohu nevedomky priložila o jej horúci motor. Pocit pálenia ma prekvapil, tak som vyskúšala, čo to je. Tak, že som priložila ešte aj druhú nohu. Dve popáleniny mi špatili nohy celé leto, malé jazvy mi ostali doteraz.
Roky išli a malé i väčšie zranenia sa stávali častejšie, najmä keď som sa už zorientovala v kuchyni a vo varení, začala si žehliť veci. Vlani som si telo značkovala dva razy. Prvýkrát, keď som piekla pre priateľa ako prekvapenie krkovičku v rímskom hrnci. Ako som ho vyberala z rúry, podoprela som si ho o holú ruku. Našťastie, z vnútornej strany, takže jazvu vidím detailne len ja.
V to isté vlaňajšie leto som pomáhala so sťahovaním kamošky od jej expriateľa. Kartónovú škatuľu som s rezákom rezala tak, že som si ju "inteligentne" podložila nohou. Ruka sa šmykla a ostrá hrana prerezala kartón, rifle a porezala stehno. Zízala som na otvorenú ranu vhodnú na dva-tri stehy.
Kamarátka len chladnokrvne poznamenala, že je to malá ranka a že to rýchlo prejde. Keď som jej po pol hodine pre neutíchajúce krvácanie vyčerpala zásoby hygienických vreckoviek a kuchynských utierok a radikálne zvýšila spotrebu toaletného papiera, rozhodla sa vyskúšať vsiakavosť dámskych vložiek. Vystrihla veľký štvorec a leukoplastom mi ho prilepila na nohu. Keď sa teraz po roku pozeráme na asi dvojcentimetrovú ružovkastú jazvu na stehne, smejeme sa jej skvelému odhadu.
Najčerstvejším suvenírom je športové zranenie. Keď sa mi ozvali kamaráti - cyklisti, brala som výlet do Maďarska ako super príležitosť na užitočne strávený deň. Všetko by išlo ako po masle, keby som sa v jednej maďarskej dedine nezľakla hlbokej vyfrézovanej cesty a prudko nezabrzdila. Predviedla som dokonalý let v štýle Supermana cez riadidlá.
Výsledok? Zošitá brada, sčasti zlomené dva predné zuby, oškreté lakte, koleno a horná pera. Ani to mi však nebránilo v tom, aby som krvácajúc nedobicyklovala spolu s ostatnými asi desať kilometrov do prvej slovenskej dediny. Následná týždenná péenka a zhrozené pohľady ľudí mi na nálade nepridali.
Môj priateľ už vie, že síce patrím k zručným ľuďom, ale niekedy sa mi tie šikovné ruky či nohy nejak dopletú a niečo si spravím. Preto pri každej činnosti, ktorú začínam, okomentuje slovami: "Katka, nesprav si niečo."
Občas na toto upozornenie počúvnem, inokedy nie. Rozhodne sa však činností, ktoré robím rada a bavia ma, pre menšie či väčšie úrazy nevzdávam. Nie nadarmo sa hovorí, čo ma nezabije, to ma posilní.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
