Napriek skutočnosti, že je tatom malých šibaliek, po päťdesiatke si to dokonale užíva. Seriálový Cinege si z ničoho zbytočne nerobí ťažkú hlavu a priznáva, že je to najmä vekom. Vychutnáva si rodinný život i prácu a v ničom zbytočne netlačí na pílu.
Cítite sa byť požehnaný medzi svojimi ženami?
- Pozrite sa, zvykol som si... Nie je to až také strašné mať štyri dcéry. V podstate keď som takto stále na cestách, človek je aj rád, že keď príde domov, je oňho postarané. To by synovia asi nevedeli, tí vedia len jedovať.
V podstate by ste sa mali chváliť. Veď čo by za to ostatní muži dali.
- Veď ja sa aj patrične chválim.
Dobre ste si to zariadili. Určite to bola nejaká premyslená taktika.
- No ono viete, taktiku tu nemôžete používať, lebo dopredu nikdy neviete, ako to dopadne. Takto nejako to vyšlo a nesťažujeme sa.
A do pätice?
- Už nestrašte. Načo mi je päť detí? V dnešnej dobe stačia aj dve a ja už mám dvojnásobok.
Vždy ste chceli mať veľkú rodinu, alebo to tak jednoducho vyšlo?
- Samo sa to stalo... Tieto veci neplánujem, lebo viem, že o nich nerozhodujem ja, ale život. Akurát som sa tomu nikdy nebránil a to je celé, čo som pre to urobil.
Ale dosť dôležité...
- Tak áno. Deti podľa mňa nejde plánovať. Lebo keby som si napríklad teraz ešte plánoval syna, tak určite to piate budú dvojičky a dcéry. Poznám Murphyho zákony a presne takto dopadol aj jeden môj kamarát. Myslím, že keďže už má šesť dcér, prestal plánovať nadobro...
Celkovo v živote ste typ, ktorý veci plánuje, alebo úplne všetkému nechávate voľný priebeh?
- Naozaj všetkému. Nerád plánujem dopredu, lebo to nevyjde a potom je človek sklamaný. Iste, nejaké kontúry si naznačím, ale nie som taký ten Einsteinovský typ, že by som si všetko rozpočítal. Čo príde, príde.
Ste teda až fatalista? Celkom sa podriaďujete osudu?
- Iste, že si to trošku treba usmerniť, ale zase on si ten osud robí, čo chce. Niektoré veci si však človek vyberie a existujú hranice, v ktorých sa môžeme pohybovať. Osud nám ponúka niekoľko možností. Na to máme rozum, aby sme si pre seba vybrali to najvhodnejšie, čo sa nám teda aspoň takým zdá.
Máte dobrú intuíciu? Vyberáte si dobre?
- Zatiaľ si myslím, že hej. Mám za sebou tisícpäťsto chýb, ktoré však porobí každý. Žiadne však neboli až také závažné, aby som so sebou nosil ich dôsledky. Zatiaľ to celkom úspešne ide, musím zaklopať.
Máte už svoje dievčatá prečítané a už presne viete, aké triky na vás používajú? Asi vás s vašimi skúsenosťami len tak ľahko neokabátia...
- Tak tá najstaršia už má po tridsiatke, je to vydatá pani. A postarala sa mi o to, že som dedo. Vnučku mám, samozrejme, lebo veď načo vnuka... Ďalšia bude o rok maturovať, bude plnoletá. A tieto dve malé - tri a päťročná, vyzerajú byť tiež riadne životaschopné. Zatiaľ sa o ne nebojím.
Vedia si vás teda omotať okolo prsta?
- Stále to skúšajú, ale vedia, že to na mňa neplatí. Poznám dcéry, lebo mám dcéry. Nie som typ, čo má sedem synov a jednu dcéru, ktorá ho potom ľahko dostane, na čo chce. Ony už vedia, že ich prekuknem, ale prečo by neskúšali. Takže skúšajú a je to zlaté.
Máte u nich autoritu?
- Myslím, že hej. Samozrejme, že aj žena. Ona má hlavný podiel zodpovednosti a zásluh. Lebo moje povolanie je rozcestované a často som mimo domu.
Zaskočia vás niekedy ešte otázkami na telo? Napríklad chúlostivými?
- To nie. Rovno idú za ženou a všetko si s ňou vykecajú, čo som veľmi rád. Pretože čo ma je do toho, sú to ženské reči a na to ja nie som. Nejak sa to vždy vyriešilo bezo mňa.
Ako u vás vyzerá ráno? Keď je doma toľko žien, dostanete sa vy vôbec do kúpeľne?
- Iste, lebo malé sú ešte malé. A väčšinou, našťastie, odchádzam z domu prvý. Zatiaľ nebol problém, lenže asi o desať rokov bude. Ach, jaj.
Ste veľmi dobrý kuchár. Rozmaznávate dievčence tak, že im niečo fajné varíte?
- Rád varím a veľmi ma to baví. Keď som doma, tak si beriem na starosti nákupy a varenie. Vtedy nechcem vidieť nikoho v kuchyni. Nerobím to z povinnosti, že žena nevie variť, tak musím ja. Naopak. Varí skvelo, ale vyhovuje jej, že jej s tým pomôžem. Máme to tak podelené. A ja pri tom aj zrelaxujem, rovnako ako aj pri šoférovaní.
Aj po sebe potom upracete? Po mužoch je potom väčšinou v kuchyni spúšť.
- Upracem, lebo som kúpil umývačku riadu. Podstatné je veci zorganizovať...
Ste aj taký praktický typ ako Cinege?
- Nie. Zvládnem nejaké veci, ale trvá to tri dni a vyzerá to hrozne.
Takže potom voláte niekoho, aby to po vás opravil.
- Asi tak. Už som pochopil, že sa radšej nebudem púšťať do inštalatérskych a elektrikárskych prác. Sú na to ľudia, čo tomu rozumejú, tak nech to robia.
Aké máte okrem varenia a šoférovania koníčky?
- Chodíme sa bicyklovať, plávať, vždy do nejakého wellness, príroda... Žiadny šport nerobím nejako tvrdo. Nebaví ma, poviem otvorene, behať niekde dve hodiny za loptou, alebo bicyklovať sedemsto kilometrov týždenne. Všetko len jemne, rekreačne.
Sledujete šport pasívne ako vášnivý fanúšik?
- Nerád sa pozerám, alebo hodnotím veci, ktoré nemôžem ovplyvniť. No a vývoj slovenského hokeja a futbalu, bohužiaľ, mám pocit, ovplyvňujú iní ľudia. Nie je to chyba hokejistov, ale celého princípu, ktorý tu v športe funguje. Je to chyba tohto systému a štátu. Zatiaľ však volič akosi spí.
Ste výbušný? Dokážete sa pri športe alebo politike zdravo vytočiť?
- Viete čo, už nie. Som už pánko po päťdesiatke.
Čo vás teda vytočí?
- Hocičo, ale už reagujem jemnejšie a pomalšie. Viem, že na všetko je čas. Už sa nepotrebujem ponáhľať, lebo viem, že všetko príde samo. Päťdesiatka vás tak zlomí, že sa upokojíte.
Ste potom teda ideálny partner.
- Však? Aj ja to hovorím.
Určite si to pochvaľuje aj vaša manželka.
- Všetci si to pochvaľujú. Som úplne najideálnejší...
Takže závidíte manželke, že vás má.
- Jasné.
A prečo ste si vybrali vy ju?
- Prečo? Neviem takto narýchlo odpovedať. Stretli sme sa, vybrali a dali dokopy.
Čiže chémia.
- Asi tak. Nebolo to nič plánované.
Teraz, keď ju už poznáte, čo si na nej najviac vážite?
- Všetko. Myslím, že som pri výbere trafil.
Niekde ste povedali, že si teraz už deti užívate natoľko, že si neviete predstaviť od nich odísť napríklad ani na dovolenku. Predtým ste v pohode išli aj bez detí a teraz už ani za svet.
- Áno, chodíme spolu všade. Zvyknem zabehnúť na výlet tak na dva-tri dni sám s kamarátmi, ale inak nie sme nijako rozdelená rodina. Hlavne nemám nič proti malým deťom, ktoré už v mojom veku niektorým vadia. Krik alebo plač kvôli každej zmrzline zatiaľ zvládam.
Keď má človek malé deti, tak sa aj prirodzene grupuje s ďalšími rodinami s deťmi.
- Iste. Aj my to máme takto. Kolegovia majú našťastie zhruba rovnaké vekové kategórie detí, tak sa kamarátime. Aj žena z roboty... Je to tak. Psičkári idú vždy k psičkárom a deckári k deckárom.
Máte doma aj nejaké zvieratká?
- Máme psa. Labradora. Brit sa volá.
Je to rodinný miláčik?
- To áno a strašne rád sa mazná. Je to taký gaučák a tie dve malé ho chcú neustále hladkať.
Čo pracovná sféra? Viac rokov vás vnímame v Paneláku ako Cinegeho, pôsobíte v divadle, hráte v muzikáloch... Je toho akurát, alebo vyše hlavy, alebo by ste ešte niečo prijali?
- Herecké povolanie je večná sínusoida. Raz ste nonstop dvanásť hodín na nohách, potom máte mesiac-dva voľno. Nedá sa povedať, že tak a teraz budem mať tridsať rokov istú prácu. Niekedy som úplne zasekaný, z mesiaca som doma dva dni, inokedy mám tri mesiace voľno... Sú obdobia, kedy je veľký tlak, ale aj voľnejšie. Má to každý herec.
Na psychiku zrejme nie je jednoduché, keď je človek napríklad dlhšie doma bez práce. Začne o sebe pochybovať...
- V tomto povolaní a tým musí každý rátať. Svetská sláva, poľná tráva. Hlavné je neuveriť tomu, že ste slávny, lebo zajtra to už nemusí byť pravda. Preto mi je ľúto tých, čo si myslia, že sú najväčšie hviezdy, lebo za pol roka to tak nebude a potom to budú ťažko znášať. Ako sa hovorí, my starí psi už vieme, že raz všetci vedia, kto ste a potom zas nikto nevie, kto ste. Keďže už vieme ako to chodí, tak to prirodzene znášame a títo nešťastníci sú potom na dne. Lebo pred rokom boli populárni a teraz ich predavačka nespozná. Sami sa robia nešťastnými.
Začínať by ste už teraz asi nechceli.
- V tejto dobe nie. Je to teraz veľmi ťažké. Je málo divadiel, veľa hercov, školy sa rozmnožili, ale divadlá zúžili. Mladí herci nutne potrebujú aj plán B. Lebo kultúra je dnes úplne na dne. Je to to posledné, na čo sú peniaze.
Z dcérok teda asi nebudete chcieť mať herečky.
- Veľmi by som im to teda neodporúčal. Aj keď teda neviem, aká bude doba o dvadsať rokov. Pochybujem však, že sa kultúra vyšvihne na prvé miesto. Žiaľ, vždy ostane na chvoste.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
