Svojrázny muž so sarkastickým a aristokratickým humorom, elegán, no aj hrozný cholerik, takto ho často charakterizovali kolegovia. „Vždy ho bavilo na niečo sa hrať, robiť veľké gestá. To, že reval a brával zo steny pušku, boli pózy, zásterky veľkého citu,“ povedala o ňom dcéra Barbara Kodetová.
Svoju cholerickú náturu aj sám priznal: „Vrieskal som doma i v divadle. Mal som veľké problémy s režisérmi, veľa som ich hneval. S Věrou Chytilovou to raz došlo tak ďaleko, že po mne hodila nôž. Ale inak sme sa mali radi.“
Narodil sa 6. decembra 1937 a pochádzal zo slávnej umeleckej rodiny. Predkovia boli medzi zakladateľmi pražského Národného divadla. Jeho matkou bola herečka Jiřina Steimarová a otcom sochár Jan Kodet.
Po rozvode sa však matka vydala za automobilového pretekára Jaroslava Juhana, čo neskôr rodine prinieslo veľké problémy. Jiří si síce s nevlastným otcom veľmi rozumel, no keď ten v roku 1951 emigroval, skomplikovalo mu to život. Mamu kvôli tomu vyhodili z Národného divadla a jeho z gymnázia.
Nastúpil na jazdecké učilište, stal sa džokejom, ale herecké gény v ňom prevážili. Na druhý pokus sa dostal na DAMU, no aj keď školu riadne vychodil, diplom nedostal. Nikdy totiž nezískal zápočet z ruského jazyka. A keď začal hrať, pri jeho mene svietila poznámka: Smie hrať iba malé a záporné úlohy.
Šľachtické korene?
Keď sa o hercoch hovorí ako o bohémoch, Jiří Kodet môže slúžiť ako vzor. Aj keď mal často hlboko do vrecka, vždy sa choval ako grand a chcel si užívať život. A možno to bolo tým, že mal v sebe zrejme modrú krv. Indície totiž naznačovali, že mohol mať šľachtických predkov.
„Traduje sa, že v bitke pri Slavkove bol v Napoleonovej armáde istý francúzsky kadet, ktorý si našiel peknú moravskú babu a zostal tu. A z kadeta sa časom stal Kodet. Ten rod naozaj pochádza od Slavkova, potom žili jeho potomkovia v okolí Pelhřimova. Tak, kto vie,“ porozprávala hercova druhá manželka Soňa Kodetová.
Podobnosť s Krausom nebola náhodná
Knedlíkovú scénu z Pelíškov, kde otca Krausa dcéra vytočí do nepríčetnosti, Kodet nezahral vynikajúco len vďaka talentu. Niečo podobné mal, zdá sa, nacvičené z domu. Pravidelne ho vytáčali aj najbanálnejšie hlúposti.
„Rozčúlil sa, keď sa deti nevhodne zatvárili, napríklad pri večeri, alebo keď neboli pri stole v určitú dobu a musel na ne čakať. Potrpel si na tradície a vštepoval ich aj deťom. Na rodičovské združenia som ho ale nikdy nepúšťala, lebo by to neprežil,“ vymenovala podobnosti manželka.
A aj u Kodetovcov sa skutočne stal veľký problém s knedlíkom. Raz pozval kolegov na srnčie na smotane s domácou knedľou. Všetci sa tešili na výborný obed, no zrazu prišla jeho žena s tým, že knedle nestihla urobiť, ale môže pripraviť ryžu alebo halušky. Kodet vstal a zvrieskol: „Halušky k srnčiemu? To nebude jesť nikto!“ A pekáč s mäsom vyhodil z okna.
Kocúr mu priniesol smolu
Vďaka zarytému antikomunistovi Krausovi sa vyrovnal s udalosťami, ktoré po roku 1948 zasiahli aj jeho rodinu. A bola to aj jedna z jeho posledných rolí. Krátko na to ho postihli vážne zdravotné problémy. Spočiatku sa hovorilo, že príčinou bola mozgová príhoda. Tú totiž prekonal počas divadelného predstavenia, avšak dostal sa z nej a potom ešte natočil Pelíšky.
Spúšťacím mechanizmom jeho ťažkostí bol zlomený kŕčok stehennej kosti. Stalo sa mu to, keď o piatej ráno polieval kvety a na schodoch sa mu pod nohy priplietol kocúr. Spadol tak nešťastne, že sa to skončilo zlomeninou a potom nastali dva roky problémov.
Endoprotézu telo neprijalo, dokonca mu dvakrát vypadla. Zle sa mu chodilo, trpel bolesťami, pridali sa ďalšie zdravotné komplikácie ako zápaly pľúc a život ho prestal baviť. Už nemal pre čo žiť. Nemohol hrať, pracovať v záhrade, nemohol nič.
Skrátka, už nebol taký frajer ako predtým. Zomrel 25. júna 2005.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
