Zatiaľ sa všetci rodinní príslušníci, kamaráti aj kolegovia pravidelne ukazujú živí a zdraví.
Keď ktosi tento rok v redakcii po prvýkrát vyslovil čarovné slovíčka „už rastú", všetkým sa v tej sekunde zatmelo pred očami. Už sa videli, ako kráčajú horou a húb nachádzajú toľko, že sa musia povyzliekať, aby ich mali v čom doniesť domov. Nikdy som tejto vášni neprepadla a problém je v tom, že mám pocit, že som široko- ďaleko jediná.
Keď mi pred pár dňami kamarátka s patričným zápalom vysvetľovala, že ona by tak strašne chcela ísť do lesa na huby, až ju svrbia nohy, nerozumela som. Len som pokyvkávala hlavou a občas sa usmiala, nech tam na stred ulice nezačne nahlas kričať, že vedľa nej kráča osoba, ktorá vlastne nemá rada huby. Veď by ma rituálne zavesili na najbližší strom.
Dlhé roky som huby nemohla ani len chytiť do ruky. Dodnes zvládam spracovať akurát tak šampiňóny, aj to len horko-ťažko. Štruktúra húb je podľa môjho úsudku nechutná. V rebríčku nechutnosti vedie hliva ustricová, ktorá má nechutné aj meno, nielen štruktúru. Taký dubák je popri nej sympaťák.
Ľudia okolo mňa zamdlievajú, keď vidia na fotke dubák uchopený cudzou rukou, nie vlastnou. Nerozumiem tomu! Čo môže byť na hubárčení také super, že sú ľudia schopní utekať do lesa dvojfázovo? Treba vstať skoro ráno, aby vás nikto nepredbehol. Keď dôjdete na miesto určenia, nenájdete nič, lebo sa našiel šialenec, ktorý vstal ešte skôr. Len tak medzi nami, poznám osoby, ktoré sa lesom prechádzajú nadránom s čelovkou na hlave. Potkýnate sa o konáre, svah brázdite vlastným zadkom, striehnu na vás zvieratá, ktoré majú obvykle viac ako štyri nohy a keď konečne nájdete hubku, je prežratá až zaplakať. Ďakujem, neprosím.
Tento rok som so svojím divným stavom chcela niečo urobiť. V duchu hesla zapadni do spoločnosti som sa rozhodla, že raz navštívim les a holými rukami tú hubu zo zeme vykývam. Teóriu mám naštudovanú, vraj sa nemajú zrezávať, ale len vykývať. No doposiaľ som to "nedala". Nadlho ma odradila mamkina návšteva lesa, ktorá je vášnivá hubárka. Doniesla hubáčence rôznych veľkostí. Jednu menšiu ako druhú. Pekne ich povykladala na kuchynskú linku a začal sa rituálny tanec. Obzerala ich, ovoniavala, predčítala spôsoby spracovania. Ja som mala pocit, že každá jedna je otrávená, keďže má na nožičke sukničku, odpusť jedľa bedľa, a do hodiny všetci pomrieme len pohľadom na ne. Takže možno o rok...
Autor: mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
