so svojimi deťmi. Bolek Polívka ich má neúrekom, šesť so štyrmi ženami.
Kráľ českého humoru včera oslávil šesťdesiatpäť rokov. Podľa samotnej hlavnej hviezdy to vo Vizoviciach v deň jeho narodenia vyzeralo veselo. „Bola teplá júlová noc a mama vtedy bola na maškarnom plese. Šaty mala pošité hviezdami a mesiacom. Potom som prišiel na svet, bola nedeľa. Narodil som sa teda ako nedeľné dieťa a mama vravela, že budem mať v živote šťastie.“ Bolkova mama bola poriadna sekera, dokonca ju neraz so smiechom označil za „panovačnú blondínu“.
Rozmaznaný
Malého Bolka mama milovala nekonečnou láskou. „Strašne ma rozmaznávala a na toto trpím dodnes. Všetko sa točilo okolo mňa, keď som sa ráno rozhodol, že som Indián, tak mi to bolo tolerované,“ vysvetľuje Bolek. Mama by mu dala prvé aj posledné, rovnako otec, no vášeň k divadlu v ňom podporovať nechcela nikdy. Práve otec, vášnivý ochotník, ktorý nielen hral, ale aj režíroval, v ňom talent na herectvo podporoval. „Otec sa tíško radoval, že by som mohol byť hercom, mama zúrila, keďže som sa dobre učil, chcela mať zo mňa doktora.“
Pytačky v obývačke
Zo štúdia medicíny postupne zišlo, vyhrávalo divadlo. Keď mal Bolek sedemnásť, zomrel mu jeho hlavný podporovateľ a fanúšik - otec. „Zomrel krátko pred Vianocami, to bolo veľmi smutné a za chvíľu som šiel maturovať. Mama mi vtedy povedala, že keby otec nezomrel, ani nezmaturujem. Profesorom ma bolo ľúto, veď som bol polosirota a tak som zmaturoval.“ Od otca si dokonca Bolka, kým bol malý chlapec, chodili režiséri vypýtavať. „Pamätám si, ako sa vždy zavreli v obývačke a tam popíjali. To vždy prišli požiadať otca, či ma na tú konkrétnu úlohu pustí.“
Nevie, čí je
Počas strednej školy si Bolek vyskúšal nielen státie na javisku, ale aj za oponou. Vodieval bábky alebo im prepožičiaval svoj hlas. To ho definitívne presvedčilo, že herecká cesta bude správna a prihlásil sa na Janáčkovu akadémiu múzických umení v Brne. Krátko po úspešnom absolvovaní štúdií sa stal spoluzakladateľom divadla Husa na provázku. To už v ňom bol objavený talent na rozosmievanie divákov. Bavil divákov bez rozdielu veku. „Oni si ma tak postrkujú, mími hovoria, nie, to je herec, herci hovoria, nie, nie, to je klaun a klauni nie, nie, ty si herec, a takto si ma vlastne podávajú, takže nikdy neviem, čí som. Ja som to vždy miešal,“ objasňuje svoje profesijné zaradenie, keďže okrem činoherného herca je aj vychýrený mím.
Herec mnohých tvárí
Polívka dokáže rozosmiať aj najsmutnejšiu tvár. V dlhoročných, úspešných a divácky obľúbených televíznych programoch Manéž a Bolkoviny ho ľudia milovali. Že nie je iba zabávač, ale aj herec vážnych postáv presvedčil vo filme Něžný barbar či Zapomenuté světlo. Práve za tento film získal svojho prvého Českého leva, druhý k nemu pribudol za film Musíme si pomáhat, kde si zahral manžela Anky Šiškovej. Skutočne bravúrne zvládol aj herecké úlohy vo filmoch Balada pro banditu, Obecní škola, Sedím na konári a je mi dobre, Šašek a královná, Dědictví aneb kurvahošigutentag, Cesta z města či Pupendo. Ako jeden z mála vedel roky spolupracovať s excentrickou Věrou Chytilovou. „Boli sme partneri, tvrdo sme sa pohádali a potom bol pokoj. Pri Šaškovi a královně napríklad buchla scenárom do drezu v krčme... Nakoniec sme to ale vždy vyriešili.“
Milovník
Veľkou hercovou múzou boli vždy ženy. Už počas školy mal pre ne slabosť. „Vždy som chcel rozosmiať tie pekné dievčatá v predných radoch.“ Prvú rozosmial a na cestu spoločným životom presvedčil Stanislavu, s ktorou má dcéru Kamilu. „Moja prvá žena Stánička bol typ, ktorý v spoločnosti veľmi nehovoril. Ale potom doma, keď to rozbalila, čo všetko videla a spozorovala, ojojój! Bola taká znášanlivá, že mi v ničom nebránila. Na tom sme asi aj stroskotali,“ začína rozprávanie o láskach. S druhou partnerkou, ktorú si, ale za manželku nevzal, herečkou Evelynou Steimarovou má dcéru Aničku, tá sa potatila, nosom aj talentom na herectvo.
S maslom na hlave
Do tretice sa Bolek Polívka držal známeho hesla, že všetko dobré. Francúzku Chantal Poullain si vzal za manželku a pár tvorili desať rokov. Dva levy na jednom území však dlho nevydržali. Po manželstve mu zostal syn František. Chvíľu to vyzeralo, že Bolek Polívka dopraje každému zo svojich detí vlastnú mamu, potom stretol Marcelu. Spolu sú dodnes a má s ňou tri deti. „Som v rozchodoch veľkorysý. Bol som ten, kto má maslo na hlave a zachovať sa veľkoryso je jedna z podôb zafačovania rán, ktoré som spôsobil. Keby sa niekto iný z mojej blízkosti rozchádzal, tak by som mu odporúčal, aby bol tvrdý, ale nerád sa vyzliekam do takýchto citových trenírok.“ Dobrák Polívka so svojimi ženami aj deťmi vychádza dodnes nadštandardne.
Film podľa skutočnej udalosti
Práve hercovu dobromyseľnosť a čistú dušu využili ziskuchtivé osoby vo svoj prospech. Herec sa svojho času menoval za valašského kráľa, dokonca vytvoril Valašské kráľovstvo a vybudoval veľkú farmu. Dnes nič z toho už neexistuje. Vďaka nevydareným finančným aktivitám musel Polívka dokonca vyhlásiť osobný bankrot. „Chcel by som nakrútiť film, ktorý by bol inšpirovaný touto skutočnosťou. Témou by mal byť súd o Valašské kráľovstvo. Chcel by som ten film nakrútiť aj so všetkými našimi bláznivými, príšernými a nádhernými akciami, ktoré sme usporadúvali. A potom ukázať aj tú druhú, ziskuchtivú stranu, ktorá chce na tom celom len zarobiť. Veď je to dokonale absurdné. Niekto si uzurpuje právo a chce samozvaného kráľa potlačiť pre svoje zisky. To bude krásny film! A použijeme v ňom autentické materiály zo súdnej siene,“ nahlas premýšľa herec.
Plemenný žrebec
Núdzu o prácu chvalabohu nemá, nie je to tak dávno, čo sa do kín dostalo pokračovanie filmu Dědictví a aktívny zostáva aj v rovine autorstva. Na začiatku roka napísal divadelnú hru, kde bude na jednom pódiu stáť s dcérou Aničkou. Je možné, že do tohto projektu zatiahne aj ostatné svoje už dospelé deti. „Keby som bol žrebec, bol by som dobrý plemenník. Anička hrá, Kamila je kostýmová výtvarníčka a scénografka. Vladimír sa tiež nakoniec potatil.“ Aj keď sú medzi deťmi veľké vekové rozdiely a v detstve to Bolek, najmä u starších, so starostlivosťou príliš nepreháňal, majú ho radi. „Mám šťastie na deti aj ich maminky. Deti ma rešpektujú. Snažím sa im vštepovať, aby sa nebáli zaplakať, zasmiať, aby si vážili jeden druhého a keď už sú súrodenci, nech sa majú radi.“
Byť lepší
Bolek Polívka by si mohol pokojne užívať dôchodok. No ten ho vôbec nezaujíma. Stále uvažuje, do čoho zaujímavého by sa opäť ponoril. „Čo je ničnerobenie? Keď človek len tak leží pod stromom, pozoruje, čo sa okolo deje, premýšľa?“ Tento stav mu však rozhodne nehrozí, garantom je už len množstvo detí, lások a nápadov, ktoré má. „Mňa večne ženie ďalej úsilie byť lepší. Niekto to má podložené filozofiou alebo náboženstvom, ja idem od obzoru k obzoru. Vysnívam si jeden, a ešte kým k nemu dôjdem, už vidím ďalší. Stále je kam ísť, čo zlepšovať.“
Autor: Spracovala: Mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
