Nabúrala totiž všetky mýty, keď sa objavila na televíznej obrazovke s kilami navyše. Napriek tomu boduje v obľúbenosti u divákov. Tromfla tak televízne hviezdičky typu štíhle peroxidové blondíny. Pred kamerami zanietene v Súdnej sieni háji záujmy ukrivdených. V reálnom živote pôsobí táto niekdajšia novinárka aj ako mediátorka.
Podarilo sa Vám v poslednom čase to, po čom túžia zrejme všetky ženy. Zhodili ste nejaké tie kilá. Ako sa Vám to podarilo?
„My ženy stále riešime, ako vyzeráme. A prečo to riešime? Pre chlapov. Ale ja to riešim pre moje trikrát operované a zoskrutkované koleno. Každé kilo navyše nesie veľmi ťažko. Čím budem staršia, tým bude proces chudnutia zložitejší, preto sa snažím postupne, nehystericky, v pokoji, za relatívne pohodlných podmienok dávať kilá dole. Som pracovne vyťažená, času nemám, koľko by som chcela. Okrem toho strava je pre mňa dôležitá, pretože som labužník. Keď sa dobre nenajem, nie je so mnou žiadna reč. Vtedy nie som ani dostatočne pracovne produktívna. Potrebujem denne svoju dávku mäsa a potravín, ktoré mi chutia. Systém chudnutia je u mňa veľmi jednoduchý, dávam si pozor na stravu a pohyb v dostatočnej miere a frekvencii."
Chudnutie súvisí so stravou a fyzickým pohybom. O Vašom vzťahu k jedlu ste už teda čo-to povedali. Ako je to u Vás so športom?
„Milujem aj jedlo aj pohyb. Celý život som športovala, napríklad volejbal, športová streľba, vrh guľou. Dlhé roky som sa venovala bojovým športom. Posilňovňa a silná fyzická námaha mi preto nerobia žiadny problém. Samozrejme, sú športy, ktoré pre môj zdravotný stav, teda pre koleno, vykonávať nemôžem. Ale pozrime sa na paralympionikov. Človek, keď chce, tak si svoju formu športu nájde."
Prezraďte teda, koľko kíl sa Vám podarilo zhodiť?
„To zatiaľ nezverejňujem. Až sa dostanem na takú hmotnosť, akú som si zaumienila docieliť, tak až potom."
O ľuďoch s nadváhou tí štíhli akosi automaticky tvrdia, že sú leniví...
„Áno, je to tak. Aj štatisticky je dokázané, že zamestnávatelia majú predsudky pri obéznych ľuďoch, vraj podľa nich nemajú sebadisciplínu. Alebo, že budú pôsobiť komótne, že nebudú dostatočne pružní, že budú v práci leniví, a tak ďalej, a tak ďalej. Samozrejme ma to mrzí, pretože je to nespravodlivé voči ľuďom s nadváhou. Sami túto situáciu nesú ťažko, len málokto sa dokáže s týmto hendikepom úplne vyrovnať, pretože naša spoločnosť je založená na kulte tela a kulte nejakej vizáže. Bohužiaľ."
Moletné ženy - ich sebavedomie je často na bode mrazu. Máte v talóne nejaké životné skúsenosti na ich povzbudenie?
„Sú 40-kilové modelky, ktoré keď sa vyzlečú, tak to je úplná katastrofa. Potom sú tu aj 80-kilové bacuľky, na ktoré je radosť sa pozrieť, pretože ich telo je pevné, pružné a ktoré vyzerajú rozhodne zdravšie ako podvyživené anorektičky. Samozrejme, žiadny extrém nie je dobrý - ani príliš chudá, ani príliš tučná. A aby sme neboli len vážne, tak poviem, čo často tvrdím - moletky majú veľkú výhodu, muž keď ide s nimi do postele, vie, čo môže čakať. Ak aj nastane nejaké prekvapenie, tak len to milé. Naopak, chudé ženy s podprsenkami typu push up a s vypasovanými nohavicami, s prepáčením, odrbávajú. Z poprsia číslo štyri sú zrazu nulky a pevného zadočku mľandravá pľacka."
Pracovali ste ako novinárka, aj terajšie Vaše profesionálne pôsobenie je hlavne o ľuďoch, medzi ľuďmi. Aké sú Vaše skúsenosti? Dokáže žena s nadváhou úspešne vybudovať svoju kariéru, prípadne zaujať mužov?
„Do určitého veku, keď je človek mladý, je veľmi ovplyvňovaný vzormi, ktoré mu spoločnosť predostiera. Vekom a skúsenosťami naberá človek iný pohľad na život a začína hľadať iné hodnoty. Podľa mňa, je to predovšetkým o osobnostnom profile človeka a vyžarovaní, ktoré má, pričom je jedno či je to muž alebo žena. Sú však muži, ktorých v tomto smere nepresvedčíte a jediné, čo bude pre nich pekné, je štíhla žena. Ale je to v poriadku. Vkus má byť rôznorodý, a ja verím, že to tak zostane. Inak by nám hrozilo, že o pár rokov budú po tejto krajine behať len peroxidové blondíny s nadpojenými vlasmi, perami od nosa až k brade, so strnulým výrazom tváre znehybnenej sústavnými botoxovými kúrami. Aby som sa však vrátila k vašej pôvodnej otázke, áno, je to problém. Akonáhle sa niekto vymyká z priemeru, tak priťahuje osobitnú pozornosť. Tento zvyk u nás pretrváva ešte z dôb socializmu. Dá sa presadiť, som toho príkladom, hoci je to súhrn okolností a náhod a možno aj vnútorného nasadenia. Klamala by som, keby som tvrdila, že som nemala problém ako bacuľatá žena. Vysporiadala som sa však s tým, dokonca veľmi skoro, už v období dospievania. Povedala som si, keď chlapci nechcú so mnou randiť, tak sa môžem s nimi aspoň kamarátiť. Zistila som, že je to oveľa lepšia platforma pre vzťah. Vedela som, že som ich zaujala nie výzorom, ale svojou povahou, zmyslom pre humor, energiou, čo som pokladala za lepší potenciál. Toho som sa v živote držala a môžem sa pochváliť veľmi peknými priateľstvami, medziľudskými vzťahmi. Aj moje manželstvo vzniklo tak, že sme si najprv vzájomne porozumeli ako priatelia. Ale samozrejme, svojmu manželovi sa aj páčim. Trápi ma, že niektorí muži, aj keď sa im páčia moletky, majú akoby problém sa k tomu priznať, práve preto, aby neboli tou väčšinou odsudzovaní. A verte, že chlapov, ktorým sa páčia riadne „rici, cici", nie je málo."
Moletky sa často sťažujú, že ponuka v obchodoch, čo sa týka oblečenia, je veľmi skromná.
„Som šťastná, že som moletka. Som totiž oslobodená od behania po všetkých butikoch, pretože viem, že aj tak by som tam nič vhodné pre mňa nenašla. Mám vytipované dva obchody na topánky, jeden na spodné prádlo a tri na oblečenie. Keď niečo potrebujem, viem, kam mám ísť."
Zrejme ako sebavedomá moletka sa teda nezahaľujete od hlavy po päty do čiernej farby.
„Ale nie, práveže mám dosť kusov oblečenia práve čiernej farby. Nie preto, aby som sa zahaľovala, ale biela a čierna farba mi veľmi pristanú. Umožňujú mi aj výraznejšie líčenie. A líčenie, tak to je moje, pretože ja namaľovaná a nenamaľovaná - to sú dve rôzne osoby."
Netajíte sa tým, že práve Vy, ako žena, ste živiteľkou rodiny. Naša spoločnosť je však stále ešte do istej miery konzervatívna a zastáva názor, že peniaze má domov nosiť muž. Nie je to pre Vás do istej miery frustrujúce?
„Môj manžel je zdravotne ťažko postihnutý, preto som v našej rodine živiteľkou ja. Zariadil to osud. Keby sa to stalo mne, že ťažko ochoriem a zostanem invalidná, môj manžel urobí to isté. O tom je manželstvo. Chvalabohu za to, že mi Pán Boh okrem veľkého tela nadelil aj veľkú hlavu, veľa sily a energie, vďaka čomu sa o svoju rodinu viem postarať, a robím to rada."
Ste teda presný opak zlatokopiek. Aký máte názor na tento typ žien?
„Skôr sa zamýšľam nad chlapmi, ktorí s takýmito ženami sú. Nerozumiem im, tej ich rovnici, že keď som úspešný, tak sa prezentujem autom, hodinkami, reštauráciami, ktoré navštevujem a milenkou. Milenka je akoby povinná jazda pre megaúspešných mužov. Aj to by som ešte pochopila, pretože veriť na vernosť mužov je nezmysel. Ale keď si vyberajú tento typ žien, človeku ako som ja tým neoznamujú - aha, na akú samicu si môžem trúfnuť, ale mi oznamujú, pozri, mám síce prachy, ale inak som intelektuálne na úrovni tejto pipinky, čo ma sprevádza. Milenky tu vždy boli a budú, netreba byť naivný, ale keď už, tak si hádam treba vybrať tak, aby muž, ktorý ju má, nebol na smiech."
Ako to vyzerá u Vás doma s deľbou práce?
„Manžel mi pomáha pri podnikaní. Je mi nápomocný aj v domácnosti. Je to znova o vzťahovej spolupatričnosti. Vždy sa vieme vo všetkom podporiť. Keby som ešte doma mala bojovať s tým, že manžel má k tomu a tomu výhrady, asi by som nedokázala byť tak produktívna."
Teda, zapriahli ste svojho muža aj do kuchynských prác?
„V kuchyni som zapriahla moju mamu. Na mojej rodine sa mi páči to, že sme akoby malá firma. Tak napríklad, organizujem rodinné porady. Vždy v nedeľu posadím svojho muža, syna a aj mamu. Prejdeme spolu celý týždenný program, povieme si, aké máme povinnosti, kam sa bude cestovať, čo sa bude vybavovať, od koho čo očakávam. Zistím, čo kto odo mňa potrebuje, čo treba vybaviť, nakúpiť. Na základe toho sa všetko u nás naplánuje a potom cez týždeň všetko frčí ako má."
Takže ako správna manažérka, viete využiť potenciál každého člena domácnosti.
„Áno, potenciál je dobre využitý, hoci každý z nás má právo aj na svoj život. Uvedomujú si však, že gro vecí v našej domácnosti záleží od toho, či ja budem v pohode alebo nie. Preto si musíme jasne definovať, čo robiť preto, aby to u nás fungovalo. Jasný dialóg je základom dobrých medziľudských vzťahov. Preto ma aj dokážu pobaviť reči niektorých žien, ktoré tvrdia, že keby ich muž miloval, tak si vie domyslieť, čo má pre ne robiť. Pritom zabúdajú, čo nám hovorievali starí rodičia, že nemému ani vlastná mať nerozumie. A to platí stále. Aj u nás doma. Každý má právo si povedať svoje, a aj musí, ak chce, aby bol vypočutý."
Máte jediného syna, ako sa mu momentálne darí?
„Syn práve maturoval. Ako každý mladý človek v jeho veku, má svoje silnejšie aj slabšie stránky. Viem, že nás ľúbi, tak ako my jeho. A môžeme sa na neho vždy spoľahnúť. Je pre mňa dôležité, že sme z neho vychovali charakterného a dobrého človeka. Hoci niekto by mohol namietal, či v dnešnej dobe je statočnosť, úprimnosť a dobrota to pravé orechové. Ja som presvedčená, že je."
Ako právna zástupkyňa na televíznej obrazovke ste si získali veľké sympatie divákov. Vyhrávate takmer všetky súdne spory. Herci však zvyknú tvrdiť, že túžia radšej po záporných úlohách, vraj sú zaujímavejšie. Nie je pre Vás nudné, byť tou dobrou?
„Nevyhrávam všetky spory. Režisér rozhoduje, na ktorej strane budem a scenárista určuje, ktorá strana vyhrá. Nehovorím, že nemám fanúšikov, ale má ich každý z mojich kolegov. Postavy advokátov sú formované tak, aby reflektovali aj skutočnú osobnosť herca. A ja to mám v sebe od mala, že neznášam nespravodlivosť. A hlavne, ak je vykonávaná na bezmocných ľuďoch. Nie každý má totiž tú schopnosť brániť sa. V tomto prípade mi teda vôbec neprekáža, že som skôr kladný typ postavy, lebo som taká - zanietená pre spravodlivosť a ochranu slabších - aj v súkromí."
Takže treba mať poriadne gule, a to skôr prináleží chlapom. Alebo?
„Bohužiaľ, v súčasnosti sa posúvame do roviny, v ktorej stierame rozdiel medzi mužom a ženou. Vnímam to ako dlhodobú krízu v našej spoločnosti, že nám chýbajú muži, prirodzené autority, ktorí vedia povedať rozhodné slovo v rozhodnej chvíli. Ukážte mi chlapov, ktorí sú dnes statoční. Kde sú muži, ktorí dokážu nastaviť hruď za spravodlivosť? Kde sú muži, ktorí nerozprávajú veľa, ale keď sa na vás pozrú, chvejete sa, lebo viete, že pred vami stojí hrdina? Kde sú chlapi, ktorí nepodliezajú, majú svoj názor, nie sú poplatní, majú pevný stisk ruky i charakter? Niekedy mám pocit, že ja mám väčšie „gule", ako 90 percent chlapov."
Slovenské mestá sú plné právnikov, ktorým sa v praxi darí, majú veľa prípadov. Vyzerá to teda, že slovenský národ sa veľmi rád súdi, zrejme sa nevieme vzájomne dohodnúť. Pôsobíte ako mediátorka, pre Súdnu sieň píšete scenáre. Vidíte teda aj do reálneho slovenského súdnictva. Aké sú Vaše skúsenosti?
„Moje skúsenosti sú veľmi smutné. Tí, ktorí by ochranu potrebovali, tak na právnikov nemajú peniaze. A tí, ktorí peniaze majú, tak sa nechcú dohodnúť. Chcú mať svoju pravdu, ktorú si dokážu aj zaplatiť. Mediácia je vo svete bežný nástroj, u nás ešte nemá taký rešpekt, hoci dokážeme za dva mesiace vyriešiť veci, ktoré by sa na súde vliekli roky. Mám pocit, že najúplatnejšia kategória v našej spoločnosti je spravodlivosť. Vidím starších ľudí, ktorí nemajú limit na to, aby im bola právna služba poskytnutá zdarma, lebo už majú príjem 305 eur. Alebo mladé ženy, čo samé vychovávajú deti. Nemajú príjem, z ktorého by si mohli zaplatiť právnika. Častokrát sú okradnutí svojimi najbližšími alebo bytovými či nebankovými mafiami. Sú obeťami svojej dôverčivosti a dobrotivosti, nemajú šancu dovolať sa spravodlivosti."
Mediácia, probácia je na Slovensku stále v plienkach. Máte teda dostatok klientov?
„Nemôžem sa sťažovať na nedostatok práce. Prispela k tomu aj relácia Ochrancovia. Máme 80-percentnú úspešnosť v riešení jednotlivých prípadov. Teší nás aj veľmi dobrá odozva zo strany sociálnych úradov či bánk, vychádzajú nám v ústrety, čo je obrovská pomoc. Je pravda, že nevyriešime problémy k úplnej spokojnosti všetkých zúčastnených. Vieme však docieliť kompromis, a to je oveľa viac ako nič. Mediátorov je na Slovensku skoro tisíc. Ich práca šetrí ľuďom hlavne peniaze, potom nervy a čas."
Dá sa mediátorskou prácou aj slušne zarobiť?
„Mám ešte dve kolegyne mediátorky a zatiaľ nie sme schopné pokrývať ani prevádzkové náklady. A to máme prípadov požehnane. Túto službu však vyhľadávajú hlavne ľudia, ktorí sú v absolútne zúfalej situácii. Príde k nám aj klient, ktorý nám povie, že si požičal 1,50 eur na autobus, aby sa k nám dostal. Alebo je to nešťastník, ktorý nahlas rozmýšľa, či jeho život má ešte zmysel. Za človeka, ktorý k nám príde, preberáme čiastočne zodpovednosť a nemôžeme ho len tak poslať preč. V rámci možností musíme urobiť pre neho aspoň niečo."
Nie je to pre Vás veľká emočná záťaž? Predsa len, Súdna sieň je inscenácia, mediácia je však realita.
„Jasné, že mi nie je všetko jedno. Spolu s kolegyňami sa však učíme, že ak chceme toto povolanie vykonávať dlhodobo, musíme si jasne vymedziť, v ktorom momente naša práca končí. Je to však ťažké, pretože pri zložitých prípadoch ľudia vedia, že nám môžu telefonovať aj o polnoci. Je dôležité dbať o psychohygienu a vedieť si povedať, áno, toto sa ma týka len do tej miery, do ktorej to ja môžem ovplyvniť. Nemôžeme sa až veľmi zaoberať osudom iných ľudí, pretože tým, ako by sme preberali ich karmu na seba. Túto hranicu si musíme vedieť ustrážiť."
V Súdnej sieni si s Vašimi kolegami viete poriadne skákať do vlasov. Predpokladám, že v súkromí ste normálni kolegovia.
„Isteže, sú to normálne kolegiálne vzťahy. To, že do Súdnej siene vnášame napätie, tak to si vyžaduje aj scenár. Niekedy my, advokáti, musíme do seba skočiť, aby sme rozbili monotónnosť, aby sme do deja vniesli potrebnú dynamickosť. Väčšinou nejde o pripravené dialógy, ale o improvizáciu. Tak ako v živote, aj v Súdnej sieni hovoríme, čo nám slina prinesie na jazyk."
Autor: esa
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
