Perfektne tancuje, skvelo spieva, je sympatický, má vymakané telo ako antická socha a dá sa s ním veľmi príjemne porozprávať. Muzikálový herec a šansónový spevák Janko Slezák patrí skutočne k zaujímavým mužom, ktorým záhaľka nič nehovorí. V jednu chvíľu ho môžete vidieť ako hlavnú hviezdu muzikálu, no o niekoľko hodín neskôr podáva špičkové výkony na atletickej dráhe, alebo okopáva vinohrad, či nosí seno ovciam. Neuspokojí sa s priemerom a je odhodlaný na sebe zodpovedne pracovať celý život.

Hoci máte na konte množstvo hlavných muzikálových úloh napríklad vo West Side Story, Rebelové atď.., vďaka muzikálu Na skle maľované ste si už vyslúžili nálepku Jánošík a aj nástupca Michala Dočolomanského. Je to česť, alebo tak trochu hendikep?

- Samozrejme, že je to česť. A mne by sa niečo také nikdy ani neprisnilo. Ako decko, či puberťák som toto rozhodne neplánoval, taký život... Inklinoval som celkom k iným záležitostiam. Najskôr som vyštudoval gymnázium a až potom som šiel na VŠMU. Medzitým som sa orientoval totálne iným smerom. (úsmev)

Viem, chceli ste byť biológom. No, chvalabohu, že ste neskončili zavretý niekde v labáku...

- (smiech) Mňa by bavila praktická časť, ako napríklad environmentalistika. Som veľmi spätý s prírodou a mám aj veľmi ekologické zmýšľanie. Rozhodnúť sa pre profesiu bola katastrofa, pretože ma bavilo všetko a učil som sa dobre. Zmaturoval som na samé jednotky. Vedel som len, že nechcem byť právnikom, lebo slovičkárenie nebolo pre mňa.

A ako to teda je s tým Michalom Dočolomanským? Inšpirovali ste sa ním?

- Keď za mnou Janko Ďurovčík prišiel, myslel som si, že sa zbláznil. On však veľmi nástojil na tom, aby som robil nového Jánošíka. Dal som sa teda presvedčiť, lebo mu absolútne dôverujem. Hovoril, že to budeme robiť úplne inak, ako v tom pôvodnom naštudovaní. Že budeme spievať naživo, že to chce postaviť aj na mojich tanečných schopnostiach, Ľubomír Feldek pretextoval piesne...atď. Mal som obrovský rešpekt voči tomu, že idem hrať niečo, čo sa tu hralo 30 rokov, malo 648 repríz, stalo sa fenoménom a v prvom rade si v tejto súvislosti každý spomenie na Miška Dočolomanského. Počítal som aj s tým, že budem mať milióny neprajníkov. Ale potom som si povedal, že komu ja už mám čo dokazovať, ak nie iba sebe? Tak som do toho šiel s tým, že urobím, ako najlepšie viem a je to na divákovi. Do premiéry som pôvodné Na skle maľované naschvál nevidel, aby ma nikto nemohol obviniť z toho, že kopírujem Dočolomanského. Alebo dokonca, že sa snažím kopírovať, ale nejde mi to. To by bolo ešte horšie.

Vy ste predovšetkým muzikálový herec, no niektorí „znalci a nároční diváci" tento žáner dosť podceňujú, hoci muzikálový herec musí vedieť hrať, spievať a tancovať...

- Mám kopec kolegov, ktorí sú len činoherní herci a keď si muzikál vyskúšali odvtedy tvrdia, že je to najťažší žáner. Zoberme si West Side Story, čo je podľa mňa absolútny top. To je ťažká činohra, ťažké spievanie a ťažké tancovanie. Ja viem, že na muzikálových hercov sa pozerá tak, že sme pre všetky odbory akoby pseudoumelci. Ale viete čo je na tom najkrajšie? Že tí ľudia, ktorí v každej tej špecializovanej oblasti niečo dosiahli, muzikálových hercov veľmi rešpektujú. A nebojím sa povedať, že čím väčšia nula, tým viac muzikál opľúva.

Na muzikál navyše treba aj perfektnú kondičku, aby ste to na scéne udýchali. A vy na tej svojej makáte naozaj poctivo...

- Ja by som umrel, keby som nemohol nič robiť! Áno, pracujem na sebe, považujem za povinnosť pozdvihnúť to na takú úroveň, aby som mal na javisku takú rezervu, že môžem robiť aj artistické výkony. V mojej hlave je predstava o remeselných kvalitách tak vysoko, že viem, že tam nikdy nedôjdem, ale budem sa o to celý život snažiť. A toto je moja filozofia a moja cesta. Hovorím si, že keď to dokázal niekto iný, prečo by som to nedokázal ja.

Ako často a čo všetko cvičíte?

- Pracujem na sebe každý deň, či už v divadelnej tanečnej sále, alebo priamo na predstavení, ktoré samo osebe je najlepším tréningom, alebo v atletickom klube v Malackách, alebo si dám súbor posilňovacích cvičení s vlastným telom a expandermi. Niekedy aj dvoj a trojfázovo. Do toho regenerácia, samozrejme. A aby som nezabudol, dôležitý komplexný tréning fyzicko – psychický je práca u nás na hospodárstve: strihanie stromov, vinohradu, kydanie hnoja od oviec, sená, drevo, stavba, sadenie, siatie, okopávanie, zber, oberačky... ako hovoríme my Záhoráci: „...roboty nahovado" (smiech)

Vaša atletická a hlavne bežecká zdatnosť je vraj už na profesionálnej úrovni...

- No, na jar som bol s malackými atlétmi na sústredení v Chorvátsku a denne som v ťažkých intervalových tréningoch nabehal 15-16 kilometrov. Potom sme si dali regeneračný beh, ktorý má 20 kilometrov a mnoho, mnoho iného...

Takže v októbri prídete do Košíc na maratón?

- (smiech) Polmaratón by som ešte šiel, ale maratón... ja mám síce danosť na vytrvalosť, ale mňa to nebaví.

A čo gymnastika? Ako Jánošík robíte neuveriteľné kúsky, výskoky, roznožky. To si tiež nejako trénujete?

- Nie. To nie. To sa človek len rozcvičí a vyskočí si. (smiech) To mám dané od Pána Boha, že mám ten výskok nejako prirodzene a nemusel som to nijako trénovať. Som tak narastený. Inak ostatné som si musel strašným spôsobom vydrieť.

Zrejme si dávate aj pozor na stravu. Alebo sa mýlim?

- Snažím sa stravovať racionálne, som presvedčený na základe vlastných skúseností, a slová odborníkov ma v tom utvrdzujú, že keby existovala jediná diéta správna, nebolo by ich tisíc. Jem všetko, ale viem, kedy, čo a vyhýbam sa ťažkým nezdravým jedlám. Mám to šťastie, že máme hospodárstvo, kde si zeleninu a ovocie dopestujeme a ostatné dochováme. Takže sa stravujeme, ako to je dnes trendy, bio. Ale skutočné bio, žiadne klamstvo, lebo vidím, ako to sadíme a chováme a kŕmime a striháme a staráme sa... Preto mám problém s mäsom a zeleninou v reštauráciách, jednoducho je to planá chuť a vôňa je smrad. Ak by som nemal možnosť a nebol naučený odmalička na domáce produkty, tak by som to asi necítil, každopádne by som aj tak volil cestu nákupu na trhu od nejakej babky alebo deda, alebo by som nakupoval priamo u niekoho na dedine.

Sú jedlá, ktorým sa zásadne vyhýbate?

- Vyprážané, sladené nápoje, to znamená, že ani „džúsy" nie. Prílohu sme napríklad povýšili na hlavné jedlo, veď už len ten názov hovorí o niečom inom. Takže príloha je u mňa naozaj prílohou a kraľuje na tomto mieste zelenina. Ďalej, čo s tým bezprostredne súvisí, bez pohybu to nejde! Sú to spojené nádoby.

A čo máte najradšej, čo si nikdy neodpustíte?

- Moje telo si pýta sladké, keď mám záprah. Našťastie sú to opäť babkine a mamine poctivé zákusky a koláče. Ale čo si naozaj neodpustím, tak to je zelenina na akýkoľvek spôsob, ale hlavne surová.

Mám pocit, že by ste mohli byť vzorom zdravého spôsobu života. Priznajte sa, v čom aspoň čas od času zhrešíte? (úsmev)

- Sú to sladkosti, ale ako som už povedal, dostávam na ne chuť a je to spojené zakaždým s doplnením energie. Inak, čo mi škodí je, že sa rozčuľujem na zbytočnostiach a na hlúposti aj svojej a na pseudo múdrostiach mudrlantov, ktorí by mali byť prví ticho. Neviem sa nad tým zakaždým povzniesť, ale učím sa. (smiech)

Nemôžem si pomôcť, ale taký chlap je priam ideálom. Šikovný, úspešný, fešák, vyšportovaný, zdravo žije.... U žien musíte mať úspech. Naozaj sa ešte nenašla tá ideálna, s ktorou by ste si chceli založiť rodinu?

- Ďakujem za kompliment. Ja sa tak nevnímam. Mám pred sebou ešte veľa práce na všetkom a hlavne na sebe. A nehnevajte sa, ale na otázky podobného charakteru neodpovedám. Neviem si vôbec predstaviť, prečo by táto oblasť súkromia cudzích ľudí mala zaujímať.

Ale tak aspoň naznačte, máte nejaké „parametre", aká by mala byť, alebo aké vlastnosti by mala spĺňať tá pravá?

- Áno, musí byť tá pravá. A to je otázka pocitu. (smiech)

Vedeli by ste si predstaviť aj zväzok so ženou z brandže? Alebo by bolo lepšie, ak by bola mimo umeleckého prostredia?

- Myslím, že pocit nebude riešiť ani tento rozmer. (úsmev)

A čo vaše iné ciele. Či už umelecké, alebo športové?

- Nekladiem si hranice ani ciele, robím všetko ako najlepšie v daný moment viem. Neuspokojím sa s priemerom a neustále si uvedomujem svoje medzery a nedostatky, no pritom viem aj, kde sú moje kvality. Pokora bez vedomia vlastnej „ceny" je na nič a naopak. Moja méta vo všetkom je, byť čo najlepší a to je celoživotná cesta.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.