Robí to ten Štepka dobre a koľkí by chceli rovnako. Radošinská nátura, znamenitý zmysel pre poriadok spoločnosti, ale aj láskavý humor. Taký je len jeden a čochvíľa oslávi okrúhlu sedemdesiatku. Na dôchodok nepomýšľa, pero ho už teraz svrbí, aby priblížil súčasníkom svet, v ktorom žijú.
Keď sa povie Radošina, jedného jej rodáka vysype väčšina Slovákov na počkanie. Stanislav Štepka robí svojej rodnej hrude dobré meno dodnes. Aj keď tam už dlhšie nežije, stáva sa aspoň jej pravidelným návštevníkom.
„Do Radošiny chodievam každé leto s rodinou a vnúčatami. Je nám tam veľmi príjemne. Žije tam dvetisíc ľudí, ktorých mám rád a mám dojem, že sem-tam aj oni mňa,“ sebe vlastným humorom komentuje súčasný vzťah k Radošine.
V histórii letných návštev sa ešte nikdy nestalo, aby pobyt prebehol v duchu pravého dovolenkového oddychu. Štepka totiž mimoriadne rád vypomáha ochotníckemu súboru, ktorý sa zrodil po odchode jeho divadla do šíreho slovenského sveta.
Na oslavy nie je
Tohtoročná letná návšteva západoslovenskej obce bude mať špeciálny nádych. Autor stoviek hier tam oslávi svoje sedemdesiate narodeniny.
„Oslávim ich tak ako každý rok vo svojej rodnej Radošine, stretávajúc známych a priateľov.“
Štepka nie je príliš oslavovací typ. Dokonca o sebe hovorí, že nerád oslavuje, takže je skutočne jednoduché predstaviť si, ako si so svojimi kamarátmi len tak poklebetí pri pive.
Začal ako školák
Stanislav Štepka nerád rozpráva o sebe, vždy, keď dôjde na osobnú otázku, šarmantne ju zvrtne na divadlo, ktoré je jeho životom od ranného detstva.
„V miestnom divadle som sa objavil ako deväťročný,“ začína rozprávanie o jednej zo svojich životných lások, ktorú dostal už s materským mliekom. „Moja mama sa ešte ako žiačka základnej školy dostala medzi miestnych divadelníkov. Hneď si ju všimli, bola veľmi výrazný typ. Tridsiate roky boli jej, stala sa vychýrenou radošinskou ochotníckou herečkou. Potom sa mama vydala za murára Michala Štepku a to je už iná kapitola. To som už prišiel na svet aj ja.“
Podedený talent
Narodením malého Stanka mama kariéru divadelnej herečky ukončila. Usúdila, že sú tu aj lepšie, napríklad Božidara Turzonovová alebo Milka Vášaryová.
„Otec by bol určite najlepší radošinský herec, keby vyšiel na javisko. Ale pre istotu to neskúšal. Najlepší herec bol v krčme. Bol vychýrený rozprávač príbehov,“ spomína na rodičov Štepka.
Práve tento otcov talent zdedil aj on a ešte ho povýšil. On príbeh nerozpráva chlapom v krčme, on ho rozpráva celému národa a pekne zabalený v divadelnom papieri, s oponou a potleskom divákov.
Fiasko
Za vznik Radošinského naivného divadla sa považuje dátum 25. december 1963, keď sa konala premiéra prvej hry riaditeľa a umeleckého šéfa Stanislava Štepku Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z. Začalo sa rysovať čosi veľké, ale vtedy tomu nikto neveril, ani samotný najvyšší.
„Pre mňa to bolo obrovské zaucho, ale oprávnené. My na javisku sme si mysleli, že sme lepší ako tí v hľadisku. Mali sme dvadsať a hovorili sme si, že ukážeme dedinčanom, čo sú malé javiskové formy a kabaret. No zistili sme, že sa musíme ešte veľa učiť. Ďalšiu premiéru sme mali až o tri roky,“ približuje začiatky v Radošine, kde malo divadlo vždy obrovskú tradíciu.
„Našťastie, prvý neúspech nás neodradil. Vtedy som doobeda učil v Bojnej, poobede skúšal a postupne sme sa zlepšovali.“
Bez papiera
Štepka nevyštudoval scenáristiku, ani réžiu či im podobné odbory, vďaka ktorým by získal „papier“ na robenie divadla. Prvý diplom si odniesol z pedagogickej fakulty, druhý z filozofickej, kde promoval ako novinár. Ešte dvadsať rokov po povestnej, nie práve vydarenej vianočnej premiére pracoval ako redaktor Učiteľských novín a neskôr ako redaktor zábavných programov v rozhlase. V tom období už mali za sebou premiéru jeho hier Jááánošííík či Človečina. Práve Jááánošíííka dlhé roky hrať nemohli.
„Zavolali si ma na národný výbor, jeden pán mi tam lampičkou svietil do očí a vypočúval ma. Zaujímalo ho, ako je možné, že sa ľudia smejú, keď jemu to smiešne nie je,“ spomína na jednu z absurdít obdobia normalizácie.
Takýchto príhod má na rozdávanie, no sťažovať sa nechce, z času na čas nejakú zaradí do najnovšej hry, a tak sa vlastne vypíše zo životných boliestok.
Pre Kolníkovú a Melkoviča sa písalo najľahšie
Mať za sebou desiatky hier ako Stanislav Štepka, to si vyžaduje skutočne bystrý um. Na žiadne starnutie nie je priestor. Zatiaľ telo a myseľ slúžia tak, ako sa od nich čaká, vyšetrenia sú v norme, tlak takisto, divácky záujem nepoľavuje, tém na písanie je habadej, no tak to ešte chvíľu spolu potiahneme.“
Pamätať si zápletky, okolnosti, za akých hry vznikali, ich obsadenie, to všetko má scenárista, režisér, ale aj herec v jednej osobe v malíčku. Navyše, témy sa mu stále neminuli.
„Tém na inšpiráciu je toľko, až sa bojím, či všetky stihnem. Musím sa však priznať, že kedysi, keď žili pani Kolníková alebo Janko Melkovič, sa mi písali hry oveľa ľahšie. Pani Kolníková dokonca dosť často hovorievala na javisku vety mojej mamy, to sa písalo naozaj ľahulinko. Čím ďalej, tým viac to bolo iné, ale herci ma vždy inšpirujú. Dobre sa mi písalo napríklad pre Zuzku Mauréry či Marušku Nedomovú alebo aj pre Milana Markoviča,“ spomína na radošinské esá z dôb minulých, ale aj súčasných.
Dnes sa na javisko naivného divadla stavajú predovšetkým tváre známe z televízií – Soňa Norisová, Gabriela Marcinková, Sväťo Malachovský či Michal Kubovčík.
Hra za tri dni
Svoje hry píše výlučne v lete a počas Vianoc.
„Vtedy môžem a chcem písať. Musím však povedať, že najprv nosím tú hru v hlave rok, aj dva, nechám odležať, preto aj hovorím už o hrách, ktoré budem písať. Potom sú to moje klasické tri dni, kedy to napíšem.“
Zavrieť sa na toľko dní a len tvoriť vyžaduje mať doma tolerantnú manželku. Katarína taká je, veď aj vedela, koho si berie.
„Zoznámili sme sa v radošinskom klubovom divadielku pre tridsať dva ľudí. Sedela v prvom rade medzi divákmi a v ruke držala novinársky blok. Po predstavení Jááánošííík mi kládla otázky, na ktoré bola radosť odpovedať,“ hovorí s úsmevom Štepka.
Začali spolu chodiť a požiadanie o ruku nedalo na seba dlho čakať. „Nebolo to vôbec patetické, možno ani romantické. Celkom normálne, ale aj tak na to nikdy nezabudnem.“
Rastie mu konkurencia
Deti na seba nenechali dlho čakať. Syn Juraj sa dokonca vybral v otcových šľapajách a pracuje ako režisér. Dcéra Stanislava má podľa otcových slov divadlo natoľko rada, že sa doňho radšej nemontuje. Dnes už je Štepka dvojnásobný starý otec. Prítomnosť vnučky a vnuka si vždy vychutnáva.
„Vnúčatá ma dokážu prekvapovať dennodenne. Napríklad po skúšobnej otázke, či som naozaj šťastný, príde ďalšia, ešte zákernejšia, na ktorú sa mi naozaj odpovedá ťažko: Kto ako prvý uvidel sneh? A vtedy mi nepríde na um nič iné, ako začať vysvetľovať od Adama...“
Možno z jedného z nich raz bude pokračovateľ Radošinského naivného divadla. „Vnučka píše výborné poviedky a vnukovi sa darí hrať futbal, ale tuším navyše bude ešte aj komik.“
Autor: Spracovala Mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
