Vraj dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Tak aspoň hovoria všetky motivačné príručky. Peter Bažík sa na túto zásadu rockovo vykašľal a do speváckej súťaže sa prihlásil druhýkrát. X Factor vyhral, podporili ho porotcovia aj ľudia. Či má skromný a pracovitý muž šancu presadiť sa, ukáže čas. Talent a obrovská chuť mu nechýbajú a ak by to aj nevyšlo, stoja za ním milujúca manželka a dcérka Daniela.
V súvislosti s východom Slovenska o vás príliš nepočuť. Kedy ste tu boli naposledy?
- Náhodou som sem do Košíc chodieval pomerne často. Robieval som tu štyri roky výchovné koncerty, takže som tu bol v podstate každý mesiac.
Výchovné koncerty sú stále aktuálne? Teraz asi budú mať iný punc, keď bude deťom v telocvični spievať víťaz prvého X Factoru na Slovensku.
- Áno, stále sú aktuálne. V januári som začal stavať svoju agentúru a od februára som mal prvý výchovný koncert po dvojročnej pauze, pekne sa to rozbehlo.
Prečo bola tá pauza?
- Jednak sa mi narodila dcéra a jednak sa bolo treba postaviť na vlastné nohy. Nápad spraviť vlastnú agentúru som mal už dávno. Už raz som ju zakladal, ale bohužiaľ som nemal šťastie na správnych ľudí. Takže som z vlastnej organizácie vystúpil. Robil som, čo som mohol. Snažil som sa zamestnať všetkými možnými spôsobmi, robil som predajcu elektroniky, hudobníka na výletnej lodi...
Dnes chce byť každý slávny, najlepšie hneď a bez námahy a bez roboty. Máte za sebou úplne inú minulosť ako väčšina hudobníkov v brandži.
- No, ja sa roboty nebojím.
Aj v domácnosti ste taký zručný?
- Ale áno, pochádzam z dediny z Oravy. Tam som odmalička okolo domu pracoval, to ma dosť naučilo.
Teraz bývate v bytovke alebo si užívate voľnosť rodinného domu?
- Momentálne sme v rodinnom dome v Zlatých Moravciach, ale riešime s manželkou byt.
To je neštandardné, každý uteká z bytoviek do domov.
- Dom budeme riešiť v budúcnosti, hlavne ide o to, aby už bol náš. Pripadá mi to ako rozumné riešenie. Vyhral som síce peknú sumu, no je v štádiu riešenia, koľko z nej mi bude vyplatené v hotovosti. Takže by nebolo múdre začať stavať dom, nebudem mať dosť peňazí, zostane mi hrubá stavba, s ktorou nebudem vedieť, čo spraviť. Najskôr chcem mať základ a keď sa niečo rozbehne a nasporím peniažky, tak začnem stavať.
Čo je všetko v tej sume, ktorú ste vyhrali? Časť teda tvorí hotovosť a čo zvyšok?
- Mal by tam byť celý servis okolo mňa, PR, klipy, promo.
V zásuvke vraj máte hotový rockový album, to je veľká devíza, nemusíte čakať, kým sa skladby spravia a medzičasom prvotný ošiaľ pominie.
- Aj tak sa bude robiť niečo nové, ten album, ktorý som dávnejšie plánoval, asi počká a bude druhý v poradí. Keď počúvam ľudí a pýtam sa ich, akú by mali predstavu, s čím by som mal prísť, tak by to malo byť niečo, s čím som sa prezentoval aj v X Factore. To znamená nejakú všestrannosť. Chcel by som ten prvý album spraviť pestrý. Budú tam aj husle, aj gitarovka, aj nejaké bubenícke sólo. Chcem potvrdiť to, čo odo mňa očakávajú.
Píšu sa už nové pesničky, či ležia nejaké ešte v zásuvke?
- Niektoré veci sa robia nanovo a mám aj veľa skladieb pozapadávaných v zásuvke. Verím, že to pôjde celkom rýchlo.
Na Vianoce máme Bažíka.
- Myslím si, že ešte skôr, nedali mi deadline.
Dokážete si zložiť hudbu aj napísať text?
- Som sebestačný, písaval som dokonca aj na objednávku. Dosť sa vyznám aj vo zvukových veciach, do textovania som bol nakopnutý samotným životom. Spolupracoval som s mnohými textármi, no stalo sa mi, že som dostal do rúk text na tri A4. Keď som povedal, že text je síce úžasný, ale dokázal by som ho spraviť tak do polhodinovej skladby, textár nebol ochotný s tým nič spraviť. Povedal mi, že ak som dosť dobrý hudobník, tak spracujem celý text tak ako je. Takže nič. V rádiu by to bolo nehrateľné. Tak som sa začal do toho kopať sám.
Je to zložité pre človeka, čo s tým nemal predtým žiadne skúsenosti?
- Začiatky boli ťažké. Kým som vôbec pochopil, ako sa hrať so slovnými zvratmi, ako funguje poetika, obrazotvornosť... Tie prvé texty boli úplne katastrofálne, niektorým z nich nerozumiem dodnes. Vôbec netuším, čo som nimi chcel povedať. Teraz už nie je problém.
Niekto, aby dokázal tvoriť, musí byť v špeciálnej povznesenej nálade; ako to funguje u vás? Inšpirácia prichádza dobrovoľne?
- U mňa prichádza inšpirácia z čohokoľvek. Raz som cestoval vo vlaku, ten zvuk idúceho vlaku ma inšpiroval a spravil som bluesovú pesničku. A zase ďalšia pre malé deti vznikla nečakane, bez akordov som brnkal a nakoplo ma to. Niekedy zas moja dcéra, ktorá má malý xylofón, na ňom náhodou zahrá niečo zaujímavé. To je obrovská inšpirácia.
Musí byť človek romantik, aby vedel písať texty?
- Možno, že človek musí byť otvorený, nemusí byť asi priamo romantik, musí byť hlavne citlivý. Pokým človek nedokáže emotívne prežívať situácie, ktoré sa okolo neho v živote dejú, tak bude mať problém napísať text, ktorému by ľudia verili.
Napísali ste už aj pieseň venovanú svojej partnerke?
- Jasné, zatiaľ je, ale v súkromnej zbierke. Mala by sa objaviť na nejakom z albumov. Je to taká zábavná romantika...
Povie niečo aj iným, alebo je plná vašich súkromných dvojzmyslov?
- Dvojzmysly tam ani tak nie sú, skôr je to taký bežný príbeh o tom, ako sa stretnú dvaja ľudia a zrazu z toho niečo vznikne. Ľudia sa v tom určite nájdu, lebo tú situáciu zažíva každý.
Pokiaľ viem, tak Kristínka zbalila vás, pozvala vás na kávu a bolo vymaľované.
- Áno, no z jednej kávičky bolo viac kávičiek, potom nás kávičkovanie omrzelo, tak sme začali chodiť na čajíky a prechádzky. Po troch rokoch chodenia sme sa vzali.
Tlačil vás niekto do papiera? Dnes je trend žiť len tak nadivoko. Za akých okolností ste ju žiadali o ruku?
- Viem povedať, za akých okolností, ale neviem povedať, kde. Bolo to počas cesty vlakom z Košíc, keďže manželka tu má rodinu. Bol večer, tma, zima, no a my sme sa vážne rozprávali o dôležitých veciach partnerského života a boli to také tie vážne veci, na ktoré sme obaja potrebovali mať jasné odpovede. Keďže sme chceli mať trošku súkromia pri týchto témach, tak sme šli ku véckam, no a ten rozhovor skončil tak, že som pri tých véckach pokľakol a bolo to.
Vaša manželka je teda východniarka?
- Nie, má tu len prababku, narodila sa v Čadci, potom bývala v Bratislave a neskôr sa prisťahovala do Kysuckého Nového Mesta. Medzitým som aj ja cestoval po celom svete, stretli sme sa v Žiline a teraz žijeme v Zlatých Moravciach. Jednoduché...
Ako sa má vaša dcérka Danielka?
- Má konečne dva zúbky, tak nás hryzie dookola, ale už sa u nej prejavujú hudobnícke sklony. Keď mala šesť mesiacov a pustili sme jej pesničky, zvlášť nejakú rockovú, hneď na štyri a už pokyvkávala hlavou. Evidentne je v tomto smere po mne. Robí nám radosť, pomaličky začína chodiť, už za ňou nestíhame.
Počkajte, keď začne sťahovať všetko, čo nájde.
- To už začalo. Dnes vymýšľala s mojím kupónom z X Factoru, neuveriteľne sa zabávala, ako stále padá zo stola.
Čo radi spolu robievate?
- Čítame knihy. To je jej najobľúbenejšia zábavka, keď jej dlho nikto nečíta, tak príde za niekým a že treba čítať.
Rozprávky či dennú tlač?
- Ono jej to je v podstate jedno. Ani nemôžem čítať to, čo je tam napísané. Ona si popozerá obrázok popočúva a o desať minút mi to prevráti o pár strán ďalej... Takto my čítame. Tu rozprávku vlastne prispôsobujem tomu, čo ona otočí, takže si precvičujem fantáziu.
Spievate si doma spolu?
- Ako sa hovorí, že obuvníkove deti chodia bosé, tak je to aj u nás. Ja doma až tak nespievam, keď už, tak si hráme na xylofóne alebo brnkáme na gitare, ale rada jej spieva moja manželka.
Po prvom albume by vo vašom prípade mohol prísť aj nejaký detský, veď pesničiek, ktoré spievate na výchovných koncertoch, musí byť dosť.
- Uvidíme. Robím koncerty pre malé aj pre veľké deti. Danielka bola vždy môj kontrolný orgán, akonáhle som videl, že si nepohupkáva alebo nepokyvkáva hlavou, vedel som, že musím prerábať. Doteraz, keď chcem niečo skontrolovať, idem za ňou.
Ľudia majú vsugerované, že výchovné koncerty sú nudné a pre deti nezáživné.
- Už to tak nefunguje ako kedysi, že nahnali nás do telocvične a niekto mal prednášku. Teraz sa vezme téma napríklad dopravná výchova, rozkúskuje sa, niečo im o tom poviem, niečo zaspievame. Je to takou zábavnou, hravou formou, niekedy ich naozaj musia pani učiteľky krotiť. Naposledy taký breakdance dali, až som sa o nich bál. Práve detské publikum je najvďačnejšie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
