Bezstarostné časy, priateľstvá, dve koruny na kino a zmrzlinu a červená malinovka. Takto spomína na svoje rané detstvo na východe speváčka Szidi Tobias.
Celé detstvo prežila v Čiernej nad Tisou v časoch hlbokého socializmu.
„Malé mesto, kde každý každého poznal a okrem doráňaného kolena sa mi vlastne nemohlo nič stať. To som si uvedomila až neskôr, keď som žila v Bratislave a syndróm malého mesta som si doniesla so sebou. Cnelo sa mi za tým bezpečným miestom, za ľuďmi, ktorých som musela zdraviť a ktorí zdravili mňa,“ zaspomínala si speváčka pre portál trebisoviny.sk.
Aj keď mala množstvo priateliek, s ktorými je v kontakte dodnes, vyhovovala jej aj chlapčenská spoločnosť.
„Nenosila som sukne, lebo som sa chcela podobať chlapcom a menčestráky či texasky mi vyhovovali.“
Do kina len v sukni
Spraviť z nej poriadnu dámu sa snažili každú nedeľu jej mama a sestry. Tradičné nedeľné kino sa v nohaviciach absolvovať nemohlo. „Do kina som si musela obliecť sukňu. Bolo to vždy skľučujúce.
Vždy ma vyprevádzali moje sestry a mama z balkóna, aby ma okríkli, keby som hundrala,“ smeje sa dnes na spomienkach na mladosť.
Vtedy jej v kabelke štrngali dve koruny. Jednou zaplatila kino a za druhú si kúpila zmrzlinu. V pamäti jej zostali aj úžasné ruské vajce, treska a farebné malinovky v staničnom bufete, ktoré jej vždy po práci kúpila mama.
Pokarhanie za rifle
K umeniu inklinovala už na základnej škole. „Matematika a fyzika boli pre mňa nepochopiteľné predmety s nezáživnými profesormi, ktorým bolo celkom jedno, či tomu rozumiem,“ sťažuje sa dnes speváčka.
Aj keď ich nemusela, dostala sa na gymnázium. „Z gymnaziálnych čias si pamätám lyžiarsky zájazd, brigády a riaditeľské pokarhanie za to, že chodím do školy v rifliach. Boli to moje prvé rifle z tuzexu. Mali sme to zakázané. Mali sme dokonca zakázané sa maľovať či nosiť šaty, ktoré pripomínali západnú kultúru. Mladšia generácia pri týchto našich spomienkach asi prevracia oči. Nuž, je to taký veľký rozdiel, že ja sama som z toho v úžase, že tá nesloboda už nie je.“
Recitovala v koksovni
Szidi Tobias si nevedela predstaviť, že niekedy z východu odíde. Na mamu bola mimoriadne naviazaná, a tak si po maturite logicky hľadala prácu niekde na blízku. Chvíľu z nej bola kultúrna referentka, maľujúca agitačné nástenky, chvíľu predávala lístky v miestnom kine a keď ju to prestalo baviť, prihlásila sa do Thálie. Ani tam sa však dlho neohriala.
„Tak som pracovala asi tri mesiace vo VSŽ Košice v koksovni a tam som ženám, s ktorými som pracovala, počas zmeny recitovala, lebo som sa pripravovala na konkurz do divadla Jonáša Záborského v Prešove. Tie ženy ma prezývali herečka a mne sa to veľmi páčilo. Držali mi palce a drhli ma pod sprchou od koksu. Sú to pre mňa nezabudnuteľné okamihy.“
Dnes už speváčka a herečka navštevuje východ len sporadicky. Novým domovom sa pre ňu stali Bratislava a Praha. Ale spomienky si uchováva v pamäti.
Autor: Spracovala:mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
