Ak ste nemali tú česť vidieť ho v divadle, určite ste ho zaregistrovali v seriáli Búrlivé víno. Dodnes ho priťahuje atmosféra manéže, zbožňuje však i poľovačky a varenie. Karol Čálik nám v rozhovore prezradil, prečo nestrieľa ženy, na čo zbalil manželku a čo mal na svedomí jeho burčiakový splín.

V Búrlivom víne ste stvárňovali majiteľa erotického salónu, ktorý v skutočnosti túži po láske a napokon sa dá na správnu cestu. V súkromnom živote ste už dlhé desaťročia šťastný v manželstve. V seriáli ste Boženku balili neúspešne na kytičku a perníkové srdce. Ako ste išli na manželku, keďže to vyšlo?

- Zoznámili sme sa v televízii pri nakrúcaní jednej francúzskej komédie, kde nám tanečnice z národného divadla robili partnerky v rámci bohémskej spoločnosti. Nejako mi padla do oka. A ja som si u nej zase šplhol tým, že keď sa jedlo a popíjalo, tak som jej dával na tanier najkrajšie kúsky.

Čiže láska išla v tomto prípade naozaj cez žalúdok.

- Áno. A potom som ju zbalil definitívne na fazuľovú polievku. Moju povestnú fazuľovicu a la Charlie.

Varíte jej ju dodnes, keď si ju napríklad chcete udobriť?

- Samozrejme, že doma varím, lebo varím rád. Druhá vec je, že už po sebe neupracem, čo je horšie.
To však je manželkina parketa. Fazuľovicu varím dosť často, pretože aj vnučke veľmi chutí a dokonca aj vnukovi, ktorý má teraz dva roky a päť mesiacov. Žije v Londýne s rodičmi, ale keď tu teraz boli tri týždne, tak mu moja kuchyňa strašne šmakovala. Nie mamičkine kvalitné výdatné gebuzinky, ale poctivá dedova strava.

Dedovia sú na to, aby rozmaznávali vnúčatká. Ste v tomto tradičný dedko?

- Prirodzene, že sa snažím. Teraz ho nemám pri sebe, len cez prázdniny na dovolenke vo Francúzsku budeme zase spolu. Už je to však šibal. Kým sa ja zohnem, tak mi utečie. Som skrátka dedko, ktorý už nevládze. (Smiech.)

Môžete to brať tak, že si na ňom pestujete kondičku. Preto ste taký fit, lebo vás toto malé šidlo vycvičí.

- (Úsmev.) Presne tak.

Je totiž obdivuhodné, že ste stále aktívny v muzikáli. Väčšinou je tento žáner kvôli rýchlemu tempu skôr doménou mladých, vy však stále stíhate.

- Kondičku však v skutočnosti naozaj nemám z vnúčika. Na muzikáloch som v podstate odchovaný. Baletná sála patrila v rámci štúdia nového muzikálu k denno-dennej rutine. Pri prvých Cigánoch do neba sme mali mesačnú prípravu so SĽUK-om. Po revolúcii sa veľa muzikálov obnovovalo, už som v nich však hral iné postavy - staršiu generáciu. No stále vládzem. V Krysařovi som mal napríklad alternanta, ktorý bol o tridsať rokov mladší, no zvládali sme rovnaké choreografie.

Dá sa teda povedať, že je muzikál vaša srdcovka? Niekto mu nepríde na chuť, niekoho si podmaní úplne...

- Skončil som herectvo na VŠMU, ale už počas môjho štúdia sa na Novej scéne začali objavovať americké muzikály. Bola to ich prvá éra u nás a priznám sa, že ma tento žáner veľmi priťahoval. Nakoniec som pri ňom aj ostal. Takže popri činoherných postavách je mojou doménou práve muzikál.

Takže ste neostali pri cirkuse, v ktorom ste ako 13-ročný začínali, ale posunuli ste sa...

- Veru neostal, hoci to bola moja veľká túžba. Byť cirkusový klaun. Dokonca sme s Krajíčkom urobili aj konkurz do cirkusu Humberto. Potom však z toho zišlo... Bol to len taký burčiakový splín. Keď nám totiž zakázali americké muzikály, tak sme hrali všelijaké sovietske hudobné komédie, a to proste nešlo. Diváci nám cez prestávky odchádzali. Takže sme boli v splíne a povedali sme si, poďme radšej do cirkusu. Aj sme išli a vtedajší riaditeľ nám povedal: Kluci, já ještě neměl spívajíci klauny, já bych to s váma skusil. Ale neprišlo k tomu.

Zvyknete z nostalgie niekedy cirkus navštíviť aj teraz?

- Jednoznačne áno. Vážim si cirkusové umenie. Vážim si všetko, čo sa okolo toho deje. Atmosféra manéže ma dodnes priťahuje.

Celkovo máte zaujímavé koníčky ako poľovníctvo, či hubárčenie. Ste aj nejako špeciálne hrdý na nejaký svoj úlovok, alebo vám k šťastiu celkom stačí atmosféra lovu?

- Nie som zverobijca. Dokonca som už teraz na staré kolená až poľovník s mäkkým srdcom. Nechám to ujsť. Lenže tá atmosféra, tá lovecká vášeň je u chlapov odpradávna...

Vezmite si to tak - nelovíte ženy, lovíte zvieratá.

- Ženy sa hlavne nestrieľajú. (Smiech.) Takže mám užitočnejší koníček a v medziach zákona. (Smiech.)

Chodíte poľovať sám, alebo ste partia?

- Na chate sme vždy partia, ale loviť chodíme sólo.

Keď však potom zvieratko pustíte, uveria vám, že ste ho mali na muške?

- Aj mi to vytýkajú. Pobyt v prírode je pre mňa absolútny relax. Všetko vymažete, len počúvate, sledujete a žiadne problémy vám nebežia hlavou.

Manželka to s vami asi nemá ľahké. Keďže ste totiž tak oddaný divadlu, výrazne to preháňate a občas až ohrozujete vlastný život. Predstavenie ste už dohrali so zlomenou rukou, ale i s infarktom. Ako to vlastne vyzeralo?

- Áno, dohral som. A potom som si poležal v nemocnici. Ono to bolo celé trošku divné. Bolo chrípkové obdobie a ani pohotovosť mi neprišla, keď manželka do telefónu povedala, koľko mám rokov, že mám vysokú horúčku a atypické bolesti. Zvieralo mi ruku, akoby mi krv neprúdila. Keďže bola manželka tanečnica, v divadle si 25 rokov odrobila, brala moje zdravotné ´výstrelky´ vždy s rezervou. Ja som totiž nikdy nebol u lekára preto, aby som maródoval, ale aby som večer mohol hrať. Aj srdcová príhoda súvisela s tým, že som točil seriál a keďže som bol mladý, tak som chrípku liečil penicilínom a neležal som. V priebehu mesiaca sa vrátila a odnieslo si to nakoniec srdce.

Odvtedy sa trošku šetríte, alebo ani náhodou?

- Človek sa v prvom momente zľakne. A potom, keď po čase zistí, že zase funguje, akoby sa nič nebolo stalo, tak to berie ako súčasť života. Niečo bolo, ale kondične som sa dostal do formy, takže doteraz som nepocítil, že by som kvôli srdiečku na niečo nestačil.

Keď teraz po sedemdesiatke potrebujete podávať výkony v rámci predstavenia, ktoré sú náročné na kondičku, ako sa pripravujete?

- Naša príprava súvisí, ako som spomínal, s baletnou sálou, kde sa jednotlivé choreografie nacvičujú, a to dá dosť zabrať.

Najmä však zrejme Janko Ďurovčík...

- Tak mne už ani nie, mňa už vníma s úctou. Drezúra síce je, ale niektoré veci sa mi prispôsobujú, aby to bolo menej náročné.

Užívate si zájazdové odchody z domu?

- Pohodlnejšie je hrať v Bratislave, lebo cestovanie je únavné. Aj sa teším, že sú divadelné prázdniny. Zase budem s vnúčikmi.

Za sebou máte čerstvé filmovanie na Orave. O čo ide?

- Odvysiela sa to na Vianoce a konečne je to rozprávka. Napísaná na motívy predlohy Marka Twaina Princ a bedár a volá sa to Láska za lásku. Celkovo sa nič netočí, pretože nie sú peniaze. Slovenský film Koliba neexistuje, slovenská filmová a televízna tvorba tiež nič, len sem-tam po troške. Oproti mojej mladosti je to mizivé percento, skôr len sviatok. Tak si to užívam.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.