Práve tento sympaťák našej hereckej scény a navyše rodák z východného Slovenska dnes oslavuje okrúhle šesťdesiatiny.
Hovorí sa, že Prešov je akousi liahňou umelcov. A potvrdzuje to aj Boris Farkaš. Narodil sa síce v Ratkovej v Revúckom okrese, ale vyrastal v Prešove, kde jeho obaja rodičia pôsobili ako herci. Keďže gény nedokázal zaprieť, napokon sa stal hercom aj on. No nebol to jeho primárny plán.
Herectvo bol náhradný plán
Čiastočne síce vyrastal v prešovskom divadelnom zákulisí, no vraj to nebola pohnútka k tomu, aby sa napokon vybral touto cestou.
„Napriek tomu, že sa mi divadlo veľmi páčilo, ani na um mi nezišlo, že by som raz mohol byť herec. Bol som trémista od detstva a nevedel som si predstaviť, že ja vyjdem pred niekoľko sto ľudí a niečo im budem hrať. Vôbec nie. Divadlo som bral tak, že som ho konzumoval, keď som sa naň díval,“ povedal v rozhovore pre TASR.
Priznal sa síce, že bol na rodičov hrdý, no byť potomkom hercov malo aj svoje nevýhody.
„Herci sú viac na očiach a ľudia sa na nich pozerajú akosi prísnejšie – herec je buď boh, alebo šašo. Ale u väčšiny šašo. Takže herectvo a divadlo som si veľmi nevšímal. Skôr ma bavil šport. Keď som sa neskôr prihlásil na herectvo, rodičia zostali v šoku,“ zaspomínal si v jednom z rozhovorov.
Herectvo bolo vlastne náhradným rozhodnutím. Už na strednej škole mu totiž bolo jasné, že sa nikdy nebude živiť profesiou, kde by boli prírodné vedy alebo čísla.
„Gymnázium bola hotová katastrofa. Čo čert nechcel, dostal som sa do ročníka, ktorý bol orientovaný na prírodné vedy, a to bolo moje nešťastie. Mal som rád slovenčinu, zemepis, dejepis, to bolo úplne v poriadku. Prírodné vedy mi nešli, čo bol dôvod, prečo som si hľadal školu, kde by som sa týmito predmetmi nemusel zaoberať,“ priznal sa.
V Prešove zanechal stopy
Keďže si logicky vyberal školy, kde by nebola ani stopa po chémii, fyzike či matematike, padla voľba na VŠMU. No tam ho nevzali. Začal teda chodiť na prešovskú Filozofickú fakultu.
„Neurobil som zle, pretože som sa naučil o kumšte aj to, čo som nevedel. Študoval som u profesora Karola Horáka, takže tie dva roky, ktoré som tam strávil, mi veľmi veľa dali a spravili dobrý základ pre to, aby som mohol študovať divadlo a herectvo,“ skonštatoval.
No ani druhý pokus dostať s na herectvo mu nevyšiel, vzali ho až na tretí pokus. Po skončení vysokej školy bolo jeho prvým pôsobiskom Divadlo Andreja Bagara v Nitre. A ako vraví, tam nikto ani netušil, že je potomkom hercov, nemusel sa teda stretávať s problémami ako jeho dcéra Kristína, o ktorej si každý myslel, že jej otecko vyšliapal cestičku.
S Prešovom sa síce definitívne rozlúčil, no dodnes sa tam rád vracia. Keď sa do týchto našich končín vyberie s divadlom na zájazd, vždy si nájde čas na spomienky a prechádzky po starých miestach.
„Samozrejme, mnohé z nich už neexistujú, lebo čas hlodá všade rovnako... Ale tie najpodstatnejšie veci vždy nájdem a nikdy neobídem dom, kde som dvadsať rokov býval.“
Ak chcete v Prešove nájsť stopu po Borisovi Farkašovi, musíte sa dívať na stromy.
„Musím sa priznať, že ja som strašne rád rezal do stromov srdcia, aj keď viem, že sa to nemá. Vtedy som to však vnímal inak,“ priznal s tým, že v srdiečkach sú zvečnené iniciálky jeho prvých a viac-menej platonických lások.
Celoživotnú lásku spoznal o niekoľko rokov neskôr. Zaľúbil sa do svojej inštruktorky lyžovania a dramaturgičky Kataríny. Tá napokon opustila umeleckú sféru a pôsobí v organizáciách na ochranu ľudských práv žien. Spolu majú dcéru Kristínu, ktorá pokračuje v hereckých šľapajach otca a starého otca a syna Ondreja, ktorý sa umeleckej sfére vyhol.
Dempsey, Monk a Al Pacino
Boris Farkaš je síce skvelým divadelným, filmovým i televíznym hercom, ale popularitu a uznanie si získal aj ako výborný dabér. Jeho poručík Dempsey, detektív Adrian Monk či postavy, ktoré stvárnil Al Pacino, sú neprekonateľné. A v čom je Farkašova „finta“? Jednoznačne v zodpovednej príprave.
„Pokiaľ nejde o nejaké drobné postavy, nechám si urobiť kópiu scenára a na DVD film. To sa snažím preštudovať, vychytať muchy originálu a potom idem do dabingu tvoriť. Bez toho si to neviem predstaviť a obdivujem smelosť kolegov, ktorí idú bez toho, aby film poznali. Napríklad, keď som šiel robiť Monka, tak som študoval niekoľko dielov s dosť veľkým predstihom. Veľmi ma to chytilo a povedal som si, že je škoda, aby Monk hovoril po slovensky bez všetkých tých charakteristických znakov originálu. Pre mňa to nie je práca, pre mňa je to zábava,“ vysvetlil.
Imitátor
S hlasom Borisa Farkaša súvisí aj jeho ďalšia schopnosť. Je skvelým imitátorom kolegov. A kedysi v tejto súvislosti postváral aj kadejaké beťárstva.
„Na niektoré situácie by som sa už dnes neodvážil, boli z mladíckej nerozvážnosti. Raz som ako študent chcel ísť s frajerkou do kina na film Čeľuste. Samozrejme, bol vypredaný. Tak som zavolal do pokladne kina ako Jozef Kroner a povedal som, že posielam synovca z Považia na film, že nemohol dostať lístky, či by nemali. Odpoveď bola, že samozrejme, tak nás aj usadili,“ vyzradil dlhoročné tajomstvo.
Svoje životné jubileum B. Farkaš si neberie príliš k srdcu. Oslavu plánuje, no radšej v užšom kruhu, ako veľkolepé žúry. A navyše ju teraz ani nechystá.
„Samozrejme, spravím posedenie, mám ale veľa starostí a oslavu odsuniem až na jeseň. Mám na to právo, pretože mám narodeniny cez divadelné prázdniny, tak si oslavu môžem posunúť,“ skonštatoval.
Rolu dedka si užíva
Medzi prvými gratulantmi však isto budú jeho dve vnučky – dvojičky Matilda a Ela, ktoré sa pred rokom narodili jeho dcére Kristíne. A v úlohe starého otca sa vraj B. Farkaš cíti dvojnásobne šťastný.
„Je to úžasná vec. Najprv mi to slovo dedko alebo starý otec vŕtalo v hlave. Veď sa necítim taký starý. Ale to ma veľmi rýchlo prešlo. Myslím si, že starý otec alebo dedko by mal byť v takom veku, keď si s vnúčatami ešte dokáže užiť, keď sa s nimi dokáže hrať, dokáže s nimi ísť niekam na bicykli, zahrať si nejaké hry,“ prezradil vzácne informácie zo súkromia, ktoré si inak starostlivo stráži.
Musí to mať zmysel
A takto potvrdzuje, že zostáva verný životnej múdrosti, ktorou sa riadi.
„Snažím sa celý život, aby to, čo robím, malo nejaký zmysel. Netýka sa to len práce, ale aj rodičovstva a priateľstiev. Asi najvýstižnejšie to vyjadril Jan Werich, ktorý povedal to známe: „Když už člověk jednou je, tak má koukat, aby byl. A když už kouká a je, tak má koukat, aby byl tím, čím je a ne tím, čím není, jak v tomu v mnoha případech je.“
Zaujímavosti
Čo ste o B. Farkašovi asi nevedeli
Kreslí úžasné karikatúry, za ktoré ho už ocenili aj v zahraničí.
Nemá rád, keď ho niekto vidí pri učení sa textov. Je to vraj jeho alchýmia, počas ktorej je zavretý v kuchyni aj do piatej ráno.
Je manuálne zručný. Priučil sa tomu počas prázdnin na dedine u starých rodičov v Ratkovej, kde sa naučil píliť a rúbať drevo, zbíjať poličky, šamrlíky...
Prvé umelecké vystúpenie bolo z donútenia na Hviezdoslavovom Kubíne, do ktorého ho dotlačila učiteľka. „A prvé vystúpenie pred verejnosťou? Keď som hrával za školu basketbal, potom aj za Družstevník Lemešany a Imunu Šarišské Michaľany.“
nov
Autor: Spracovala Nov
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
