Natočila viac než 50 filmov. Pred týždňom oslávila 65 rokov.
Ste veriaca?
- Nie som v zmysle nejakého organizovaného náboženstva. Ale ateistka tiež nie som. Otázkami zmyslu života a morálky sa dosť zaoberám, ale preto nemusím chodiť do kostola.
V Boha teda veríte?
- A v akého? Popíšte mi ho a ja vám poviem, či je to on (smiech). Nie, vážne, vieru nezavrhujem, veď som študovala na univerzite a dodnes v množstve otázok nemám jasno. Ale popudzuje ma, ako ľudia v cirkvi dokážu spájať veci, ktoré spolu nesúvisia, len preto, že sa im to hodí. To podporovať nemôžem.
Kedy ste po prvý raz prišli na to, že vám cirkev a ich učenie tak úplne nesedí?
- Veľmi skoro. Prekvapivo skoro. Konkrétne vo chvíli, keď som si prečítala Bibliu a dozvedela som sa, že ženu stvorili z nejakého kusu rebra. Všetko vo mne kričalo: veď to je predsa úplná blbosť. A potom sa to len nabaľovalo. Zisťovala som, že podľa cirkvi za všetkým zlým, čo je na svete, stojí žena. Začínajúc Evou, ktorá odtrhla jablko hriechu, až po mňa. Teda o mne sa v Biblii, samozrejme, nepíše, ale ako ženu ma všetko to zvaľovanie viny na ženy urážalo. Rozumný človek predsa vie, že to nie je pravda.
Chodili ste do cirkevnej školy v New Jersey. Vraj vás odtiaľ vyhodili. Ako počúvam váš názor na cirkev, je asi jasné, prečo.
- Moment, vtedy ma štvali úplne iné veci. Nie viera, ale ten systém, ktorý sme museli dodržiavať. Napríklad sme nesmeli nosiť šperky. Viete si predstaviť, čo je to pre trinásťročné dievča? Trpela som. Ale s cirkvou som bola v kontakte aj po tom, čo ma vyhodili. Kamaráti totiž chodili do katolíckej školy a ja som s nimi mala matematiku. Je nutné povedať, že inak matematiku zbožňujem, ale vtedy som ju nenávidela, nerozumela som absolútne ničomu. Učila som sa v latinčine. Napriek tomu ma to tam bavilo, malo to atmosféru. Dodnes si presne vybavujem zvuk zvona, ktorým sa vyvolávalo na hodinu. Krátko na to sa však veľa zmenilo, prišli hippies, chlapci s dlhými vlasmi, celkom šok po takej skúsenosti. Vôbec sa mi nepáčili.
Hovorili ste o tom niekedy svojim deťom?
- Nedávno som sa to pokúšala popísať dcére, ale nevedela som ako. Napriek tomu, že si to všetko tak dobre pamätám. Potom som však zhodou okolností našla časopis z roku 1967. Ležal na spodku môjho košíka, kde mám odložené veci na pletenie. A ako som v tom časopise listovala, došlo mi, že lepší obraz doby, v ktorej som vyrastala, nemôžem dcére poskytnúť.
Čo bolo v tom časopise?
- Celostránkové inzeráty pre ženy v domácnosti. Bol to totiž ženský časopis. V jednom sa písalo: 'Dámy, zaujíma vás, či existuje mužská profesia, ktorú môžete robiť ako žena? Iste. Staňte sa účtovníčkou'. Rozumiete? Jediná realizácia, ktorú doba ponúkala ženám, bol stôl v kancelárii a mechanické počítanie. V škole, kam som chodila, som mala učiteľky, ktoré by dnes pracovali ako právničky, lekárky alebo novinárky. A oni im ponúkali toto. A ešte na jeden inzerát si spomínam, bol určený pre 'tvorivé' ženy: 'Túžite sa stať spisovateľkou? Píšte a posielajte nám svoje texty, manžel sa to nedozvie.' Tak za to by som vraždila.
Nikdy ste nepremýšľali, čo by ste robili, keby z vás nebola herečka?
- Viem to úplne presne, kreslila by som. Veľmi by ma bavil animovaný film alebo komiksy. Už som si hovorila, že až raz skončím s herectvom, budem robiť niečo také. Zatiaľ som nemala odvahu.
Píšete si ešte stále ďakovné reči?
- Áno, stále. Už som ich napísala toľko, že by to stačilo na knihu.
Ktorá z cien je pre vás najhodnotnejšia?
- Každá cena je dôležitá. Zlatý Glóbus a Oscar - to sú, samozrejme, zvláštne kapitoly, ale ja si osobne najviac vážim cenu, ktorú udeľujú herci. Poznajú profesiu, dokážu odhadnúť, koľko úsilia tá rola stojí. Keď ma ocenia, znamená to, že si moju prácu naozaj vážia. A tiež to, že môj film videli, čo je u hercov vzácne.
Pochybujete o sebe veľa alebo málo?
- Málo. Vlastne skoro vôbec, čo je hrozné. Často mám pocit, že som si niečím úplne istá a potom sa ukáže, že som sa mýlila. Ale čo, veď som tiež len človek.
Čo by ste poradili mladým začínajúcim herečkám?
- Nemali by si robiť ťažkú hlavu zo svojho vzhľadu a váhy. Dievčatá nad tým premýšľajú veľa času, pritom existujú oveľa lepšie veci. Ľudia, ktorí vyzerajú inak, uspejú. Neznášala som svoj nos. Teraz už nie.
Ako o sebe teraz zmýšľate po všetkých tých úspechoch?
- Netrpím žiadnym pocitom či domnienkou, že som to najúžasnejšie na celom svete. Mám štyri deti, ktoré mi to neustále pripomínajú. Nie som lapená žiadnymi ilúziami o svojich možnostiach ako ľudská bytosť.
Máte rada negatívne úlohy?
- Už ani nie. Dnes, keď som staršia, poznám ľudí, ktorí majú problémy so závislosťami. Hranice oddeľujúce to, čo predstierate a čo skutočne cítite, sú tenšie. Vaša koža je tenšia. Ja už v živote radšej vyhľadávam veselé veci, rovnako ako aj úlohy, o tom niet pochýb.
Mali ste niekedy pocit, že je vaša kariéra na konci?
- V štyridsiatke som dostala ponuku na úlohu čarodejnice. Vtedy som aj začala uvažovať, že sa blíži koniec mojej kariéry. Je po všetkom, povedala som vtedy manželovi.
Pred niekoľkými rokmi ste aj pohrozili, že z Hollywoodu odídete...
- Veľmi vážne som uvažovala, že odídem, kým nebudú úlohy, ktoré by nezobrazovali ženy môjho veku ako šibnuté alebo príšerné.
Autor: Spracovala Kag
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
