so mnou doteraz išlo radikálne z kopca.
Moje malé sebavedomie sa razom zmenšilo na takmer neviditeľnú omrvinku, len čo oko skúsenej odborníčky spočinulo na mojej pleti. "Tak čo to tu máme, aha, aha, jasné, presne, ako som si myslela," mumlala si znechutene a vyvalila na mňa príval otázok: "Určite si krémy, séra, tonikum, píling, masky i revitalizačné gély kupuješ v obchode, však?" Jednak som nechápala, kde inde by som si ich akože mala kupovať, jednak moja pleť o troch štvrtinách spomínaných vecí nikdy nechyrovala, takže som skusmo prikývla. A to bola voda na jej mlyn.
Po hodine kozmetických úprav, keď sa na mne striedala jedna mastička za druhou, som sa dozvedela, že moja pleť je sivá, akné nie je dôsledkom zlého trávenia, ale nesprávnej starostlivosti, používam príšerný odtieň make-upu, púder mám okamžite vyhodiť a nahradiť ho značkovým, na brade mi rastie chlp (!!!), líčenie by som mala prehodnotiť a ani farbu na líčka si nenanášam správne.
Potom prišlo na rad obočie. Až dodnes som si myslela, že je vcelku v pohode. Ani prihrubé, ani pritenké, pekne vyformované, namaľované... Lenže omyl, priatelia. Celé zle. Vraj je príšerné, citujem: "Nemôžem sa naňho ani pozerať", má nesprávny tvar, farbu, dĺžku, no proste všetko. Dnes je už samozrejme údajne ukážkové, hoci ja nejakú prevratnú zmenu nevidím, ale hlavne, že je odborníčka na krásu spokojná.
Na druhej strane som sa dozvedela, že je super, že som biela. Vraj je to in a nieže sa dám nahovoriť na solárium. Takže to, že celý život trpím a indiánska prezývka Biela noha je fakt výstižná, je vlastne jedinou silnou stránkou mojej "krásy".
Počas mojej "skrášľovacej" kúry nás vyrušila pekne upravená mladá žena a len čo za sebou zavrela dvere, bola som oboznámená, že to hneď vidno, kto sa o seba stará a kto nie, že obočko jej išlo krížom, krážom, rúž by mala darovať nepriateľke a na ksicht by jej nepomohli ani tri revitalizačné kúry. Takže neviem, očividne tomu nerozumiem a pravidlá kozmetickej a vizážistickej krásy sú pre mňa španielskou dedinou.
Pri odchode ma nalíčenú zastavila pri dverách na dennom svetle, prezrela si ma prísnym bedlivým okom, spokojne pokyvkala hlavou a prekvapene zhodnotila: "Dievča, veď ty máš vlastne celkom pekné črty. Vďakabohu, že existujú šminky, čo?" Zmohla som sa len na súhlasné prikývnutie a zaprisahala sa, že ak opäť na kozmetiku, tak len po výhre v športke, alebo rande s novým objavom. Len takáto eufória totiž dokáže prebiť zníženie sebavedomia a nespôsobiť, že si to hodím na prvom moste, cez ktorý po odchode od kozmetičky pôjdem.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
