Tuli Vojtek nie je tradičným partnerom na rozhovor. Viesť s ním dialóg je ako absolvovanie maratónu, na konci sa cítite nielen plný eufórie, ale aj neuveriteľne vyčerpaný. Neustále vás drží v strehu, spomína, prepája a niekedy neviete či žartuje, alebo to myslí vážne. S týmito vlastnosťami z neho bude perfektný starý otec, ktorý nad postieľkou svojej vnučky bude spomínať na velikánov divadla.
Na obrazovke sa objavujete len veľmi sporadicky, ste členom Slovenského národného divadla, no tam vás zase môžu vidieť prevažne Bratislavčania a čo ostatní, ktorí by chceli vidieť Tuliho Vojteka v akcii?
- Cestujem po Slovensku s obnoveným predstavením Na skle maľované. Je to fenomenálne predstavenie, spomínam na časy, keď ho hral Miško Dočolomanský a celá plejáda skvelých hercov. Strašne sme ich vtedy všetkých hltali, aj tých, čo už nie sú tu a sú v hereckom nebíčku. Mne sa ani neprisnilo, že ja raz budem čertoviny vystrájať (hrá postavu čerta - pozn. red.), ale ako sa hovorí, nič nie je náhoda na tomto svete. Ja som bol ostatným žiakom profesora Zachara a on nás vzal na Sklo v Istropolise. Po jednej skúške nám dovolil spustiť sa po tej legendárnej šikmine. Pred deviatimi rokmi si Janko Ďurovčík povedal, že to ide obnoviť a ja som dostal tú dôveru, že môžem čertoviny páchať.
Dal vám poriadne zabrať?
- Riadne, riadne, my sme kamaráti, ale ja zas hovorím, že v divadle neexistuje demokracia, to ani nesmie byť. Beďo hovorieval, že mama, režisér a generál Jaruzelský majú vždy pravdu. Vždy to tak bolo. Žiadne urobme to takto... Pravidlá hry musia byť jasne dané. Inak štvrtú sezónu som v SND a sedím na stoličke Miška Dočolomanského. Toto nevymyslí ani Ingmar Bergman, takýto scenár.
Páchate čertoviny aj mimo divadelných dosiek?
- Celý život... Moja manželka, ktorá bude mať tohto roku abrahámoviny, 29 rokov sme spolu, my povedala, že ty v živote rozum a peniaze mať nebudeš. Na čo by mi to aj bolo, keď mám ju. Strašne ju ľúbim, celý život.
Aj jej to nejako dokazujete?
- Čo myslíte pod dokazovaním? Mám pomaly 52 rokov, tak dennodenne sa to dokazovať nedá. Ale zavše hej.
Bonboniérky, kytičky, zlaté šperky, diamanty, perly. Množstvo mužov má pocit, že takto sa dokazuje láska.
- No to nie. Ja skôr chcem dať nehu, objať, usmiať sa, pohladiť. Na to sme trošku zabudli, ale ja to propagujem s mojou drahou Máriou, aj s deťmi a so svokrou.
Viem, že sa už neviete dočkať vnúčatka, už to vyzerá nádejne alebo musíte stále čakať?
- V septembri budem dedo. Hneď som povedal mojej Márii, keď mi to oznámia, hneď som na tebe, lebo babku som v živote nemal...
Takže to už prebehlo?
- Nie, nie to až keď mi zavolajú, že je na svete.
Už viete či to bude vnučka, alebo vnuk?
- Nechcel som, aby mi to povedali, ale bude to dievčatko. Také sú baby, musia just vyzradiť. Toto nebolo ani medzi riadkami, aby som si domyslel, toto bolo natvrdo.
Nechceli ste chalana na lotroviny?
- Ja som to robil? Nemôžem do toho kecať. Miško ide v mojich šľapajách, lebo ja hovorím, že keď sa dievky rodia, vojny nebudú. Ja mám dve dcéry a to je môj príspevok k celosvetovému mieru. Tým, že Miško urobil mojej dcére ďalšie dievča, tak to už má vybavené aj on.
Aký budete dedo? Chystáte sa rozmaznávať alebo občas budete aj vychovávať?
- Princezná to bude! Ja ju rozmaznám a pokazím ju ako sa len bude dať. Normálne ju naučím pľuvať, hrešiť, kopať, špárať sa v nose. Bude mať modré oči a bude to čertisko, ale aj tak je najdôležitejšie, aby bola zdravá.
Predčasom ste sa stali tvárou pohrebnej služby, to ako sa vám prosím vás podarilo. Nie je to práve obvyklá služba.
- Každý sa bojí smrti, ale prečo? Tým, že sa narodíme už ideme len v ústrety smrti. Iste, že to ľudia nechcú počúvať ani pochopiť. Ale čím skôr sa s tým človek zmieri... Len, aby človek zomrel dôstojne. Tak ako sa tešia z narodenia ako ho oslavujú, tak trúchlia nad rakvou, ale odišiel len obal. Nikto si neuvedomuje, že duša zostáva stále je večná. To je môj postreh, môj pohľad, môj názor. Každý sa toho štíti, že preboha zomrel niekto, ale poviem to slovami Wericha. „Boli tu ľudia, ktorí žili štyridsať rokov a mali by tu čo robiť ešte dvadsať, ale boli tu aj ľudia, ktorí žili štyridsať rokov, ale už pred dvesto tu nemali čo robiť. Ide o to, aby sa mohol človek za seba obzrieť. To pohrebníctvo je také isté ako pôrodníctvo, napäto začína...
Máte množstvo historiek, zážitkov to by bolo už aj na knihu.
- Mám ju rozpísanú...
A teraz naozaj.
- Naozaj ju mám rozpísanú asi desať rokov, ale neviem. Ja som chcel vydať také, že predpamäti, lebo pamäti chce vydať každý, ale čo sa stane, to nikto. Dokonca to mám aj napísané, že čo sa udeje, ale ešte nemám tú drzosť, ešte nedozrelo víno.
Vo vašom živote sa vraj všetko deje na sedemročnice, ešte stále?
- Štyri som v národnom, no ešte tri... Ale nie to v SND je už nafurt. Už som dostal aj trvalú zmluvu, tak už len nohami napred. Koluje medzi hercami, že prečo si v národnom? Lebo tam sú najkrajšie pohreby... Sme tu a o sekundu tu nemusíme byť, stačí sa zosypať dolu, príde záchranka, oživovali ho, nepomohlo. Sme veľmi blizúčko, čím viac si človek pripustí, tým je to ťažšie, je fajn na tomto svete, hlavne krásnym dámam. Vidieť rakvu je normálnou súčasťou života. Narodiť sa nemusíte, ale umrieť musíte a je to najväčší biznis aký existuje.
Prišla vekom serióznosť?
- Už v tomto veku hádam hej.
Aké máte plány, chystá sa niečo zaujímavé?
- Nič neplánujem. Ja vždy prijímam každú výzvu a vždy si myslím, že som pripravený. Bol som oslovený do seriálu, ale nechcem ešte predbiehať. Len nech je to kvalitné, lebo keď sa herectvo stáva fabrickým, tak to už nie je dobré. Skúsme tvoriť. Chvalabohu som od sudičiek nedostal povolanie, ale povolenie, aby som nemusel chodiť do fabriky.
Prvý letný deň je z nami, ste vyslovene letný tip alebo leto len potichu prečkáte a už sa tešíte na chladnejšie dni?
- Leto sa strieda už pomaly len so zimou, jar bola tohto roku, aspoň v Malinove v stredu dopoludnia a jeseň sme mali dlhšie, asi štyri dni. Zima bola taká, aká bola, po snehu ani chýru. Ja počasiu nepripisujem žiadnu dôležitosť, pretože ja ničomu, čo nemôžem ovplyvniť, nepripisujem dôležitosť. Beriem to tak, ako to je.
Ako si spomínate na prázdniny, keď ste boli dieťa?
- Keď som bol dieťa, tak jar bola jarou, leto letom. Malo to svoje pravidlá, teraz je to také chaotické, človek ani nevie, aké je ročné obdobie. Na leto som sa vždy tešil, lebo boli prázdniny, preto som sa aj hercom stal. Lepšie hercom ako učiteľom. Neviem, čo by som učil...
Kam sa chystáte na dovolenku?
- Nikde. Asi. Ja už mám doma v Malinove all inclusive. Viem, že v tomto období sú už dovolenkuchtiví ľudia, chcú poznávať krajiny, ale trčať niekde na letisku desať, dvanásť, štrnásť hodín lebo sa niečo pokazilo na to nie som. Radšej doma na ryby pôjdem.
Takže vy ste na domácu dovolenku.
- Manželka má strašne rada more aj dcéra, tak tie pôjdu, nech si idú ja doma pekne mám all inclusive, akurát ma nikto neobsluhuje.
Čo do toho vášho súkromného all inclusive spadá?
- Hlavne pohoda, je jedno, aké je počasie. Bazénik so slanou vodou mám, takže som pri mori pol roka. Dolu mám vínnu pivničku, navarím si čo ja chcem, zjem si čo ja chcem, koľko chcem a kedy chcem.
No, ale to nie je ten pravý oddych, keď sa musíte postaviť nad hrnce.
- Práveže je, to nie je len jesť a slopať, ale si to aj pripraviť, počúvať peknú muzičku a mať pohodičku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
