Lukáš Vaculík: „Človek nikdy nevymaže svoju minulosť“

a šesť rokov súdil z dôvodu nepravdivého obvinenia z homosexuality.

Dnes je už všetko viac-menej prebolené. Súdne ťahanice však neľutuje.
„Jedného dňa som dospel do bodu, keď som sa rozhodol. Veľa ľudí mi hovorilo: Radšej maj kľud, veď sa nemusíš nervovať, bude ťa to stáť peniaze! To však boli v tej chvíli len pseudopragmatické argumenty. Vedel som, že to musím urobiť, pretože inak ma to bude trápiť viac, ako keby som to v sebe zahrabal. Prerástlo to mieru, za ktorú nie som ochotný ísť,“ vyznal sa v rozhovore pre deník Právo.

Celú nepríjemnú záležitosť prirovnal k vzťahu dvoch ľudí. „Tam má každý nejaké mantinely. Niekto si myslí, že by neveru dokázal odpustiť, ale potom nevera naozaj príde a on zistí, že to už nezvládne. Všetko je to o miere, o osobnej hranici...“

Hovorí sa, že v päťdesiatke sú muži na vrchole svojich síl. Dozreli do najlepšieho veku, užívajú si najkrajšie chvíle.

„Niekedy si myslím, že sa k vrcholu blížim, inokedy si hovorím, že som ho už pred mnohými rokmi prebehol. Každý deň je to iné. Päťdesiatku som prežíval z jediného dôvodu. Známi čakali, že urobím žúr, pretože sa to vraj nedá len tak prefrčať. Na rozdiel od iných mojich narodenín, keď som zistil, že ich mám, až keď som mal na mobile šesťdesiat neprijatých hovorov. No a pri päťdesiatke to nešlo a vôbec som sa tomu nebránil.“
Ako prezradil, vekom však nijako výrazne nezmúdrel. „Kiež by som to mohol povedať... To by bolo fajn. Obávam sa však, že sa to neprihodilo. Škoda, že takéto skoky nefungujú. Že by som zaspal a v pondelok by zo mňa bol lepší človek. To by bolo skvelé.“

Život vo vlnách

Herec priznal, že sa cíti byť výrazne poznamenaný dospievaním v období socializmu.
„Je to fakt. Človek nikdy nevymaže svoju minulosť. Nemôžem však povedať, že by som tým v brandži trpel. Alebo že by som si hovoril, že je naša generácia málo využívaná. A isteže, točil som viac, než točím teraz. Život ide vo vlnách. Ale netrhám si vlasy, pretože svoje remeslo zase tak bytostne neprežívam. Môžem dokonca povedať, že to nie je moja najhlavnejšia životná priorita.“

Keď vraj sleduje filmy, ktoré sa mu páčia, hovorí si, že to muselo byť príjemné natáčanie. Nikomu však nič nezávidí.

Azda neexistuje človek v strednom veku, ktorý by nevidel film z roku 1982 Vítr v kapse.
„Pre mňa to boli báječné roky. Nie, že by mi bolo clivo za komunizmom, ale človeka často prepadne nostalgia za tým, aký býval pred časom on sám, navzdory režimu a okoliu. Spomína na prvú lásku, fľašku vína a hlavne na dobu bezstarostnosti, pretože mladosť je bezstarostná. Keď si spomeniem na tie hovadiny, čo sme vyvádzali a na tú srandu, čo sme zažili! Nevybavuje sa mi, že sme museli stáť dva dni v rade na automatickú práčku... Vybaví sa mi moja mladosť a k nej patriaci štýl života, na ktorý sa spomína. Občas mi za tým príde ľúto. Lebo mozok produkuje len tie pekné spomienky. V tom je milosrdný.“

Lukáš áno, dcérka nie?

Lukáš tvrdí, že bol úplne iný, ako je dnes. Najviac zo všetkého ho zmenila rodina. Jeho syn Lukáš má teraz jedenásť rokov.

„Je to pomerne dosť citlivý a zádumčivý typ, ktorý sa pýta na množstvo vecí a veľa vecí ho zaujíma. Rád sa s ním rozprávam o čomkoľvek, čo ho baví. Mne vždy vadilo, keď sa na moju otázku prečo ozvalo proste preto. To svojmu dieťaťu nerobím. Venujem vždy čas tomu, aby som mu mohol veci vysvetliť. Neviem, či je to dobre, alebo nie, ale beriem ho ako parťáka a seberovného, bez autoritárstva.“

Byť otcom vníma herec ako veľké šťastie. Odkedy sa malý narodil, najviac si užíva práve chvíle strávené s ním.
„Práce je veľa a chcel by som s ním byť ešte viac. Radosť však mám aj z konkrétnych ľudí. Som rád, keď viem, že sa večer stretnem s niekým, s kým je mi dobre a s kým si rozumiem. Alebo keď stretnem niekoho, koho som nepoznal a zistím, že je to dobrý chlapík, alebo dobrá baba. Mám skrátka radosť z ľudí, s ktorými je mi fajn.“
Len málokto tuší, že okrem syna má aj dospelú nemanželskú dcéru. K nej sa však doteraz oficiálne nepriznal. Splodil ju v Trnave počas vojenskej služby na Slovensku. Do oka mu tu padla tmavovlasá Alexandra.
„Bola to letná láska, zamiloval sa do nej,“ uviedol týždenník Plus 7 dní. Krátko po dcérkinom narodení už natáčal so Sagvanom Tofim film Kamarát do dažďa a bol na vrchole popularity. O rodine v tom čase neuvažoval.

Choroba alebo vek?

Lukáš Vaculík začínal svoju kariéru na prelome 70. a 80. rokov komornou drámou Lásky mezi kapkami deště. Veľa vody ňou však nenamútil a ako kométa zažiaril až sériou filmov režiséra Jaroslava Soukupa, ktorú odštartoval film Vítr v kapse (1982). O dva roky neskôr si zahral bez Tofiho v Láske z pasáže (1984). Trilógiu jeho úspechu zavŕšil Kamarád do deště (1988). Jeho ďalšie úlohy už však boli, žiaľ, nenápadné. Zahral si v seriáli Dobrá voda, v Malom Pitavalovi z veľkého mesta, v Třetím patre i snímke Oznamuje se láskám vašim. Pozornosť vzbudil až vo filme Tankový prapor (1991). Jeho veľkým návratom bol ešte Kamarát do deště 2 (1992), po ktorom už však o ňom počuť len minimálne.

Sympatické úlohy sa mu ušli v rozprávkach Zdeňka Trošku Z pekla štěstí, Princezna ze mlejna a Z pekla štěstí 2. Na rozdiel od kolegov sa drží bokom od komerčných televíznych staníc a takmer výhradne spolupracuje len s Českou televíziou. Naposledy napríklad v seriáli Posledná sezóna (2006).

Verejnosť sa v poslednom čase pýta, čo sa s hercom deje. Zatiaľčo totiž ešte približne pred troma rokmi vyzeral naozaj dobre, teraz pôsobí ošumelo a oveľa staršie, ako by sa patrilo na jeho vek. Sexsymbol 80. rokov je už minulosťou a herec stratil svoj šarm. Či je za tým nejaká choroba, to odmieta komentovať.

Súkromie si stráži

Vo všeobecnosti sa len málo vie o jeho vzťahoch k ženám. V čase filmov Vítr v kapse a Láska z pasáže randil so speváčkou Martou Stravovou. Prvýkrát sa stretli už v roku 1987, rozišli sa po dvoch rokoch.

Kvôli obvineniu z homosexuality, ktoré zarputilo odmieta, sa mu podarilo od istého českého bulvárneho časopisu vysúdiť tristotisíc českých korún.

nit

Autor: Spracovala Nit

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.