Kde sa vzala, tu sa vzala a zažiarila v Búrlivom víne. Za úspech môže ďakovať len sama sebe a vlastnej húževnatosti. Ako Šantal púta najmä pozornosť pánov, v civile však výstrihy a vyzývavé oblečenie nemusí. V rozhovore Natália Puklušová okrem iného prezradila, prečo sa zaľúbila do Mateja Koreňa, prečo na ňu kostymérky kričia a čo najradšej robí pri mori.
Odjakživa ste túžili byť herečkou?
- Nebolo to tak vždy. Bola som hanblivá, ale chodievala som do spišského divadla, kde hrávala moja mama. Ako dieťa ma tam brávala, aj počas gymnázia som tam chodievala. Skôr som sa však venovala folklóru a husliam. No potom, keď otvorili odbor muzikál na VŠMU v Bratislave, som to chcela skúsiť. Hovorím si: nikdy v živote som netancovala ani nehrala, ale spievať celkom viem, tak tam idem. Nejako uhrám, že viem tancovať aj hrať a možno to vyjde. A vyšlo to a potom ma to začalo aj baviť.
Kedy sa u vás zlomila hanblivosť?
- Počas štúdia, ale až ku koncu. Na začiatku to ešte bolo také všelijaké... Nevedela som ani čo znamená etuda. Posledný rok už bol v pohode.
Čiže kým sa ostatní na škole museli trápiť so spevom, vy ste sa trápili sama so sebou...
- Veru. Hlavne bolo dôležité, aby som pochopila, čo vlastne odo mňa profesorka chce. Nevedela som, prečo mám niečo zahrať takto a nie takto, prečo nie som uveriteľná... Začiatky pre mňa boli celkovo úplne kostrbaté, ale keď potom človek pochopí, v čom je logika toho všetkého, tak to ide ľahko.
A ste ešte občas hanblivá aj teraz, alebo sa to vo vás prekvapilo tak, že už absolútne nie?
- Na javisku už nie, tam to opadlo. Keď si človek uvedomí, že je niekto iný, tak sa dokáže odosobniť. Ale hanblivá v súkromí niekedy som. No iba niekedy a neviem vychytať, ktoré sú to situácie. Väčšinou, keď sú okolo mňa noví ľudia, s ktorými mám stráviť nejaký čas. Tak kým sa oťukám, trošku mi to trvá. Vtedy skôr nerozprávam ako rozprávam a som taký pozorovateľ.
Študovali ste muzikál, no verejnosť vás teraz vníma cez postavu Šantalky v Búrlivom víne. Vidíte teda možnosť sebarealizácie aj mimo javiska, napríklad v seriáloch?
- Áno. Búrlivé víno bola moja prvá skúsenosť s natáčaním a celkom mi to sekne. Myslím táto práca. Je tam super kolektív a vytvára atmosféru, kde sa dobre pracuje. Nemusím sa nejako brutálne trápiť, nemusím sa báť opýtať sa na veci, ktorým nerozumiem. Ona to pre mňa bola na začiatku katastrofa, nevedela som, ktorá z kamier je tá moja... Ale páči sa mi to, je to super, aj keď čosi úplne iné ako divadlo.
Začínali ste ako okrajová postavička, teraz ste dosť výrazne prítomná v každom diele. Musí to byť pre vás ako pre herečku skvelé, keď vás chcú a vaša postava u divákov zafunguje...
- Asi sa to tvorcom páči a ja som veľmi šťastná, lebo tým pádom mi dávajú dôveru a mne sa to páči tiež. A veľmi sa snažím. Začali to trošku rozpisovať a tým pádom sa nemôžem sťažovať, lebo to vlastne znamená, že moja práca nevyjde nazmar.
Istý čas ste po vysokej škole brigádovali ako čašníčka. Túto skúsenosť ste mohli v seriáli zúročiť. Pevne verím, že ste však nemali osobnú skúsenosť aj ako sexuálna pracovníčka...
- To nie... Našťastie som aj do seriálu prišla až tak, že už som netočila vo vychýrenej Červenej hviezde. Jednoducho som sa len nemohla objaviť z ničoho nič ako nová čašníčka, tak mi museli niečo vymyslieť.
Šantal je strašne milá postavička, no oblieka sa pomerne vyzývavo. Korešponduje to s vami?
- Ale kdeže. Práveže tohto som sa asi najviac bála, keď som nastúpila. Či sa s kostymérkami dohodneme, lebo mne takéto veci nepasujú. Našli sme však takú strednú cestu. Stávalo sa mi však veľmi dlho, vlastne celú polku série, že za mnou prišli a dôrazne mi dohovárali: Natália, ale na treťom gombíku ste to mali mať. Nezapínajte sa mi tu, vy sa mi nezapínajte. Na treťom gombíku to tu mám napísané, tak sa rozopnite. (Smiech.) Našťastie to zase nebol až taký problém, veď keď ide leto, všetky máme šaty s výstrihom. Len tie hrubé zlaté reťaze a hlúposti, pre boha živého, mi stále vadia. Ja nosím v súkromí len hodinky a nič iné. Tak ma prísne kontrolujú, aby som ich nezabudla nosiť.
Momentálne z vás na sto honov srší, že ste po uši zaľúbená. Matej sa však vraj najprv páčil vašej mamke...
- Vtedy sa mi nepáčil, keď mi ho ona vykukala. Neskôr sme však spolu začali skúšať v Aréne a tam mi nejako padol do oka. Je totiž strašný džentlmen. Najprv sme sa dlho obchádzali, chodili sme na rande hádam aj štyri mesiace a on si držal stále odstup. Presne taký, ako som vyžadovala, lebo dnes je doba, že načo čakať. Ja mám však rada takéto typy a takéto hry. Až do poslednej chvíle, keď sa to už nedá vydržať. Nakoniec povedal, že Natália, už serme na to, nechoďme okolo horúcej kaše. Vyhovuje mi po všetkých stránkach. Úplne. Je úžasný. Zbožňuje ma. Zbožňujem ho.
Teraz ste spolu začali bývať, to zvykne riadne preveriť vzťah.
- Bývame spolu nejaké dva mesiace a nemáme absolútne žiadne problémy. Vôbec. Zatiaľ sme v podnájme, ale keď Boh dá, tak si kúpime byt ešte tento rok. Uvidíme.
V čom ste najviac rozdielni?
- Chvalabohu, už som menej pojašená ako kedysi. To bol naozaj že brutál. Hocikedy som sa zobrala, cestovala som s kamoškami ako šialená. Teraz som už pokojnejšia, ale ešte stále to nie až tak ako Matej. Je úplný pohoďák. Flegmatik, ale aj strašne zodpovedný a puntičkár. Všetko chce mať presne a tip-top. Keď sa mne niečo nepáči, vrieskam. A on všetko rieši s pokojom a rozvážne.
Má v sebe niečo z Gábora?
- Z Gábora? Áno, má. Takú tú jednoduchosť. Je to taký bezdomovský typ, a to sa mi veľmi páči. Neznášam, keď sa muž viac pozerá do zrkadla ako žena. A Matej je úplne jednoduchý. Má však aj sebavedomie, ale využíva ho v pravú chvíľu. Všetko má tak akurát.
Teraz sa chystáš do Turecka. Idete spolu?
- To nie. Moja babka sa totiž rozhodla, že všetky svoje vnúčatá pozve na dovolenku. Sesternica s bratrancom prileteli z Ameriky, uvidím ich po desiatich rokoch a k nám sa ešte naordinovali rodičia, čiže ideme takto celá rodina. Babka to plánovala pol roka. A v júli pôjdeme s Matejom do Chorvátska.
Milujete more?
- Joj, veľmi. Prídem do Turecka, no celý čas ma neuvidia. Hlavu budem mať vždy v mori a budem šnorchlovať.
A čo iný adrenalín?
- Ale nie. Kdeže. Ani potápanie. Keby som zbadala pri sebe blízko rybu, asi by som sa posrala od strachu. Všetko pekne s odstupom, topánky na nôžky kvôli ježkom... Nie som vôbec adrenalínová.
Svoj súkromný sen teraz žijete. Čo však sny pracovné?
- Zotrvať na trhu, lebo to je veľmi ťažké.
Ako sa vám vlastne podarilo presadiť sa? Čo zavážilo? Šťastie, priebojnosť, známosti?
- Čo najviac zaváži? Človek musí natrafiť na správnu cestu... Mne to začalo v divadle Aréna, kde som spoznala aj Maťa. Vyhlásili konkurz na muzikál Rent a dali mi tú šancu. Ja som ju potom na 150 percent využila, a to mi naštartovalo celú budúcnosť, ktorá je teraz prítomnosťou. Ku všetkým pracovným veciam, ktoré mi môžu niečo do budúcna dať, sa staviam spôsobom, že nič nie je nemožné. To znamená, že neurobím len to, čo treba, ale oveľa viac. V Rente som napríklad mala odohrať 15-minútové číslo v podpätkoch stojac na visiacej demolačnej guli. Režisér Martin Čičvák mi povedal len jediné, že nespadni. Pre mňa to bola brutálna výzva a nakoniec som tam porobila šnúry, visela som dole hlavou, do toho hrala na husliach... Potom to príde, že si vás ľudia všimnú. To, že idem správnou cestou, som pochopila, keď za mnou prišiel pán Kukura a povedal: Natália, tu je papier a podpíšte mi, že to robíte na vlastnú zodpovednosť.
Takže chytíte šancu za pačesy a z príležitosti vyťažíte všetko.
- Úplne všetko.
Môžete však byť na seba hrdá, že ste úspešná vďaka sebe a nie vďaka iným.
- To veľmi som a veľmi sa teším. Držím palce všetkým absolventom, lebo je to brutálne ťažké a nie každý dostane šancu ako ja, že môže ukázať, čo v ňom je. Mne trvalo päť rokov, kým som sa niekde dostala. Chodila som na konkurzy, robila som čašníčku, v Bratislave som pracovala v jednej reštaurácii a vyplakávala Gabike Dzúrikovej, že ja už snáď nebudem v živote hrať. Radila mi len vydržať.
Medzitým však treba z niečoho žiť, treba sa niekde zamestnať, ale každú voľnú chvíľu musí človek využiť na to, aby človek sondoval, kde by sa mohlo ukázať, kde čo vypisujú, ako sa tam dostať...
Aké sú vaše ďalšie plány?
- Chcem ostať v Bratislave.
A čo Praha?
- Rysuje sa, ale ešte neviem a nemôžem o tom zatiaľ hovoriť. Zatiaľ sa rozhodne nechystám do kamenného divadla. Ani mi nik nedal ponuku a ja som nikdy neinklinovala k tomu, aby som chodila z divadla do divadla a pýtala sa, či náhodou nemajú voľné miesto, lebo ja som tu a žijem. Tí ľudia nie sú hlúpi a vedia, kto asi ako pracuje a čo robí a keď sa im páči a hodí sa im, asi ho oslovia. Neviem, možno robím chybu ja, ale zatiaľ sa nesťažujem, lebo mi to takto vyhovuje. Mám voľnú ruku, že si môžem sama deliť čas. Nie som obmedzovaná nariadeniami zvrchu, tak len dúfam, že sa mi to nevymkne z rúk.
Možno s príchodom rodiny to zmeníte. Ešte vás neláka táto myšlienka?
- Každú ženu to podľa mňa láka už od strednej školy, ale ja sa na to vôbec nesústredím, ani si nič neplánujem. Keby som sa zajtra dozvedela, že o deväť mesiacov porodím, tak ma to absolútne nerozhodí. Nemám dvadsať, takže by som z toho vôbec nebola v strese a Matej tiež nie, ako ho poznám. Takže uvidíme. Najbližší rok však ešte určite nie, lebo keď sa mi teraz konečne podarilo niekam sa dostať, tak trošku popracujem. Aby si ma ľudia pamätali aj o rok a nemusela som zase päť rokov čakať.
Tešíte sa vôbec na divadelné prázdniny, keď tak rada pracujete?
- Nie, nie, nie. Vôbec sa neteším. Je super, že môžem dlho spať, ale som nervózna, lebo mám pocit, že nič nerobím, stagnujem a že sa asi zhorším alebo čo. Strašne som z toho nervózna, potrebujem asi niečo nové robiť, lebo ma porazí. Možno začnem cvičiť, alebo čo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
