Považujte ho za génia alebo netalentovaného speváka so slušnými textami. Legenda Bob Dylan (72) nepotrebuje žiadne ocenenia ani pozitívne ohlasy od prestížnych magazínov. Dylanovo "nikdy nekončiace turné" sa ešte neskončilo a zrejme potrvá dovtedy, kým bude neúnavný básnik pravdy vládať. Dokáže to 27. júna na koncerte v košickej Steel Aréne.

Pri vydaní jedného z vašich posledných albumov Love And Theft vás noviny The Wall Street Journal obvinili, že texty piesní pripomínajú úryvky z autobiografickej knihy japonského gangstra. Neurazilo vás to?

- V džeze a folku má citovanie bohatú tradíciu. Môže to robiť každý, len nie ja. Pre mňa asi platia iné pravidlá... Pracujem v rámci svojej umeleckej formy. Hovorí sa jej textárstvo. Ide v nej o rytmus a melódiu, ale potom je možné všetko.

Ale textujete a skladáte hudbu pre ľudí. Nemáte obavy, že sa ľudia môžu z vás posmievať?

- Pesničkárovi je pravda ukradnutá. Zaujíma ho, čo sa malo alebo mohlo stať. To je trochu iný koncept pravdy. Ako keď ľudia čítajú Shakespearove hry, ale nikdy sa na ne nejdú pozrieť.

Spomínate si na začiatky svojej kariéry?

- Stratil som lásku a začal piť. Raz som sa prebudil, precestoval polovicu USA a v Omahe sa ma jeden chlapík opýtal, či chcem byť hviezdou. Čo som mal odpovedať?

Ak si to zoberieme z biografickej stránky, vaša kariéra odštartovala v roku 1965 legendárnym newportským koncertom, kde vás folkeri vypískali, ale rockeri vyniesli do nebies. Aký to bol pocit?

- Protest nie je to, o čo sa v živote snažím. Prestal som robiť všetko, čo má nejaký dôvod byť napísané a motív byť zaspievané. Rezignoval som na písanie prvoplánových textov, ktoré útočia a povedia všetko na prvýkrát do očí. Rozhodol som sa písať v alegóriách a inotajoch. Moje prvé balady zvykli nazývať skladbami vášnivého protestu, no odovzdávanie nejakých posolstiev už pre mňa nie je podstatné. Hrám a píšem čokoľvek, čo musím písať a hrať.

O súkromí toho veľa nenarozprávate. Boli ste dva razy ženatý a rovnako rozvedený. Po vašich skúsenostiach, čo si myslíte o ženách?

- Myslím si, že ženy vládnu svetu. Žiadny muž nikdy neurobil nič, čo by mu žena buď nedovolila alebo ho nepovzbudila to urobiť.

Ovládajú ženy mužov? Myslíte si, že nemajú rozum na to, aby sebou nechali manipulovať?

- Nemôžeš byť v jeden čas rozumný i zamilovaný zároveň.

S hudbou žijete niekoľko desiatok rokov. Okrem toho ste aj textár, maliar. Čo vás najviac vystihuje?

- V prvom rade som básnik, až potom muzikant. Žijem ako básnik a tak aj zomriem.

A čo tak dôchodok, už ste nad ním uvažovali?

- Naozaj nemám žiadny pevný plán odchodu do dôchodku. Viackrát som už mal pocit, akoby som do dôchodku odišiel. Napríklad v rokoch 1966 a 1967. Plnil som si zmluvu s vydavateľstvom, ale mimo toho som mal, myslím, pocit, že v tom čase som z kultúrnej scény odišiel do dôchodku.

Prečo vo vás vzklíčilo také rozhodnutie?

- Vtedy som mal pocit: Toto už ďalej nechcem robiť. Ale potom vždy prišlo niečo, to ma zase doviedlo k niečomu inému, a to ma pri hudbe udržalo.

V jednej zo svojich piesní Blowing in The Wind hovoríte o svojom boji s drogami. Aká bola vaša osobná skúsenosť s drogami?

- Jeden čas som z toho bol naozaj veľmi zoslabnutý, naozaj veľmi. Míňal som na to 25 dolárov denne, ale zbavil som sa toho a prekonal to.

Drogy privádzajú ľudí do depresií, prepadajú samovraždeným sklonom, ako ste s tým bojovali vy?

- Smrť podľa mňa nič nie je, nič, pokiaľ by som dokázal umrieť rýchlo. Často som vedel, že by som mohol zomrieť rýchlo, že by som to jednoducho urobil. Priznávam, ale vtedy som to prekonal. Nie som ten typ chlapíka, čo by si odrezal ucho. Vpálil by som si guľku do hlavy, keby sa to zvrtlo, alebo skočil z okna.

Robí vás hudba šťastným, pomohla vám sa cez to dostať?

- Človeče, viem, že mi to nepomôže ani o kúsok dostať sa do neba. Určite to nijako nepredĺži môj život a neurobí ma to šťastným.

Väčšina ľudí sa stáva úspešnými vďaka svojej tvorbe, ale potom sa z umelcov stávajú biznismani, ktorých viac ako hudba a tvorba zaujímajú kontrakty a zarábanie peňazí. Dostali ste sa niekedy až do tejto fázy?

- No, veľmi rád by som sa stal biznismanom, pretože to milujem.

Čo si myslíte o hudobnom biznise?

- Rád by som sa stal biznismanom v hudobnom biznise a robil to, čo robia ostatní biznismani... hovoril o nahrávaní, hudbe a produkcii.

Pred rokmi ste mali vážnu nehodu na motorke. Dokonca vás zaradili medzi povestnú skupinu 27-ky mladých umelcov, ktorých takpovediac zabila sláva, ale vy ste to, našťastie, prežili. Čo sa po tej nehode pre vás zmenilo?

- Čo sa zmenilo? Trochu ma to začalo limitovať. Je ťažké hovoriť o zmene. Nie je to ten typ zmeny, ktorý by sa ľahko formuloval do slov, najmä preto, že išlo skôr o psychickú zmenu. Ale čo sa týka telesných zmien - mal som pomliaždenú krčnú chrbticu. A viac o tom v podstate ani nechcem hovoriť.

Aký ste mali vzťah s Johnon Lennonom?

- Vždy som ho rád videl, porozprával s ním. Vždy. Bol to nádherný priateľ.

John stále spomínal, že vaše prvé stretnutie v New Yorku po jednom z koncertov bolo veľmi nervózne...

- Myslím, že pravdepodobne áno. Viete, aké to pre nich muselo byť. Nemohli sa len tak dostať z ich miestnosti. Bolo ťažké sa k nim dostať. Bývali vždy obklopení ľuďmi, nielen na uliciach, ale tiež popri koridoroch pri hoteloch. To bol asi aj dôvod, prečo naše prvé stretnutie bolo veľmi nervózne.

Už niekoľko rokov žijete na západnom pobreží, prečo ste sa tak rozhodli?

- Pretože je to bližšie k New Yorku. Ale v skutočnosti si nič nevyberáme. Len ideme, sme unášaní, vetrom.

Koľko času z dňa premýšľate o písaní textov alebo hráte na gitare?

- Snažím sa robiť to, keď ma to chytí. Zahrám si na gitare, ak nejakú zbadám. Ale pri písaní textov to tak nefunguje, že zbadáte pero a papier a rozpíšete sa. To musí prísť samo. Ale zvyčajne sa mi najlepšie píše v moteloch a v autách, teda na miestach, ktoré sú len dočasným príbytkom, pretože vtedy ste k tomu aj tak nejak prinútení. Ale poznám ľudí, ktorí to dokážu aj doma alebo chodia pravidelne do práce o 8.30, vracajú sa o piatej poobede domov a počas tohto času napísali pieseň. Ja som k podobnému spôsobu ešte nedospel a vždy len čakám, kedy ma to chytí. A ak to samo neprichádza, ani sa o to nepokúšam.

Popíšte váš každodenný život...

- Hmmmm.... nie je spôsob, akým to popísať... Každý deň je iný. Závisí od toho, čo robím.

Autor: Spracovala: kag

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.