Snahu pomáhať ľudom mala v sebe odjakživa. Pre mnohých je dobrou dušou, ktorá im pomôže vyriešiť ich problémy. Pred rokmi v pozícii reportérky, dnes ako banková ombudsmanka. Popritom je bežnou ženou, mamou a manželkou, ktorá si občas vzdychne, že už nie je najmladšia a potrebovala by viac síl.

K charite máte mimoriadne pozitívny vzťah. Denne spracúvať ťažké osudy ľudí je však poriadny nápor na psychiku. Na toto skutočne nemá každý povahu.

- Je to samozrejme aj otázka zvyku, posledných pätnásť rokov je moja práca denne spätá s charitou. Áno, mala som aj chvíle, keď som bola veľmi unavená, ale po čase som si zvykla ísť trochu nad vec. Pochopila som, že keď sa človek nechá stiahnuť, tak nepomôže. Musíte byť nad vecou, aby ste boli silný a mohli urobiť účinnú robotu pre ľudí, ktorí to potrebujú.

Naozaj sa dá natoľko odosobniť?

- Aby to teraz nevyznelo, že som surovec. Musíte si na to zvyknúť, zobrať to ako súčasť života, ktorá tu je. Aj ja mám kamarátky, ktoré nie sú ochotné vstúpiť do detského domova, pretože sa boja, že ich to veľmi zasiahne na duši. Ale keby som sa k tomu takto stavala, tak nepomôžem, nemôžem nič spraviť, pretože by som mala zviazané ruky a ubodanú dušu. A to nie je cieľ. Preto treba byť silný.

Kto vám pomáha, keď potrebujete pomoc?

- Ja mám svojich úžasných priateľov, nie je ich veľa, ale to už sú potom takí priatelia, čo sú ako také soľné stĺpy, čo pri vás stoja vždy. Tých spočítate na jednej ruke, ale naozaj sú to ľudia, ktorých nemusíte vidieť každý deň, dávate si štvrťročné kávy, ale keď nastane nejaká situácia, že treba pomôcť, sú prví, ktorí zdvihnú telefón a snažia sa pomôcť. Našťastie si vo väčšine prípadov viem pomôcť sama, ale som vo veku kedy už aj mňa chytá také, že vysoký krvný tlak, tak tam potrebujete pomoc úplne cudzích ľudí, ktorí vás v živote nevideli.

Nebodaj vás dobehol vek?

- No únava, samozrejme. Aj rodové vlastnosti, ktoré zdedíte, ale v tom nasadení, v ktorom som žila, vás to niekde „pomelie", ale je to súčasť života. Ideme ďalej.

Ako sa staráte o seba? Máte výbornú postavu.

- Spýtajte sa mojich dcér (smiech). Stále na mňa kričia: „Mama, trčí ti brucho." Takže vám nedovolia, aby ste sa zanedbali, ale s manželom máme svoju filozofiu, že nezjeme všetko, čo dostaneme na tanier. Skutočne si doprajeme najmä to, čo je zdravé. Pridali sme nesmierne množstvo zeleniny, ovocia, máme radi smoothie. Ja som na sladké a občas si idem kúpiť moju špeciálnu čokoládu, tú majú iba v Parndorfe, nikde inde. Síce tú značku čokolády nosia aj na Slovensko, ale neviem prečo nikto neprišiel na to, že je suverénne najlepšia, asi aby ma uchránili. No a po ňu si zbehnem tak raz za štvrť roka. Kúpim si hneď tri, prvá padne po ceste domov a potom veľmi rýchlo ďalšie dve. Neponúkam, keď si moji vypýtajú či dám, nedám! Zvlčím sa a potom sa previnilo pozerám do zrkadla.

Ako podľa vás vyzerá ideálny relax?

- Milujem masáže, milujem si ľahnúť a pustiť si muziku, ale čo najviac milujem je večer. Dám si sprchu, zapálim sviečočku, dám si svoje pekné pyžamo... Lebo ja si potrpím na pekné pyžamo. V posteli tiež musíte byť pekná, ja idem nenamaľovaná po ulici, vyzerám ako strašidlo, hocičo si oblečiem, ale v posteli musím byť tip-top. A celý večer končí, keď mi hrubá kniha capne na čelo. To je zážitok.

Kedysi ste po nociach vyvárali babám, tie sú dnes už veľké. Ešte stále sa zvŕtate o polnoci v kuchyni?

- Teraz sa to zmenilo. Staršia dcéra sa vydala, odišla z domu, čaká bábätko. Tým pádom nie je potrebné variť. Radi si dáme šalát či tuniaka, alebo si ideme kúpiť kúsok rybky alebo mäsko. Jediný, kto musí normálne jesť, je Linda.

Musí či chce?

- Má ťahy ako všetky dievčatá v tomto veku, ale snažíme sa jej vysvetliť, že šaláty sú úžasné, našťastie tie má rada. Linduška od bábätka neznáša ovocie, tak to ma mrzí. A má veľmi zlý systém prijímania tekutín. Verím, že z toho vyrastie, zatiaľ je to len o tom, že ja idem o tri oktávy vyššie a kričím: „Lindááá, zase si sa nenapila, už som ti to povedala piaty krát. Prečo ťa musím niektoré veci učiť od malička, už trinásť rokov, že sa máme napiť, nevadí, keď sa nenaješ, ale napi sa.

Takže ste mama s nálepkou „sekera"?

- (smiech) Áno, mama vždy bola sekera. Ja som bola vychovaná smerom k disciplíne a takto som viedla aj svoje deti. Pri Dominike to bolo jednoduchšie, pretože študovala tanečné konzervatórium Evy Jaczovej, tam je ruský štýl výchovy, disciplína. Je veľmi disciplinovaná, jej život funguje. Lily je trošku iný typ. Ona je dobrodruh, strelec, ktorý nemá rád striktné pravidlá, ale musím to držať na reťazi. Ona je ten typ, že keby nemusela, tak život by bol „peříčko".

Z Lindy vyrástla mladá slečna a to len prednedávnom bola malé dievčatko.

- Linduška tak zrazu vyrástla z malého bábätka. Teraz sme si ju brali, mala dva roky a už má štrnásť. Študuje jazyky na gymnáziu. Mala študovať muzikál, no nakoniec aj sama zistila, že možno jazyky sú cesta do sveta a tancovať môže aj niekde inde, navyše nemala až tak dobre vyvinutý sluch, takže jazyky to istia.

A Dominika?

- Dominika sa mi pred rokom vo februári vydala. Našla si úžasného manžela. Ona mala ohromný vzťah šesť rokov, potom sa rozišli. Obaja si asi odovzdali, čo mali v živote. Krátko na to stretla Miška, je z Popradu a je to nesmierne čarovný chlapec. Tak sa nám rodina rozrástla. No a prednedávnom nám povedala, že čakajú bábo, stále som v obchode pre malé bábätka. Pohlavie zatiaľ nevieme, ale malo by sa narodiť niekedy v septembri.

Ako spolu dievčatá vychádzajú? Linda je pubertiačka, Dominika o chvíľu zodpovedná mama.

- Je medzi nimi ohromný rozdiel. Okrem iného aj vekový, keď mala Dominička 16 rokov, tak Lily akurát prichádzala, mala dva. Dnes má Dominika 28 a Linda 13. Tam nemáte témy, nemáte komunikáciu o čo oprieť, ale skôr tam vidím cestu v tom, že budú výborné kamarátky.

Neuvažovali ste, že si k Linde adoptujete aj ďalšie dieťatko?

- Áno, v jednom období som o tom uvažovala. Keď bola Linduška malá, mne ťahalo na štyridsiatku, ale poviem vám úprimne, mala som prednostné právo adoptovať jej sestru, ktorá skončila v detskom domove po Linde. Riaditeľka domova nám dovolila vziať si ju na tri týždne na Vianoce domov. Bolo to práve obdobie, keď mal manžel veľa práce a dopredu oznámil, že doma bude naozaj len na Vianoce, Dominika bola odcestovaná a ja som zostala sama doma s dvoma malými nevyplienkovanými deťmi a ešte so psom, ktorého bolo treba trikrát za deň venčiť. Tak si predstavte, ako som vyzerala s vyplazeným jazykom po zem, po troch týždňoch, štyridsiatnička, sama. Kým som zliezla dole aj s tým psom, tak som naozaj prišla naspäť po štyroch domov a veľmi rýchlo som vedela, že nemám na to, aby som vzala dve malé deti. Myslím, že by som veľmi skoro vyhorela pri takomto štýle života. No a dnes ja mám 50 a Lily má 13, je v tej najväčšej puberte a Dominika rieši veci typu: „Mamííí, ale pri mne si bola tvrdšia." Jednoznačne mi sily niekde ubudli. (smiech)

Ale zase sa hovorí, že tá voľnosť príde s druhým dieťaťom. Pri prvom chcú byť mamy perfektné.

- To áno, ale zase nie je veľa päťdesiatničiek, ktoré majú doma tínedžera. Po tejto skúsenosti môžem čestne vyhlásiť, že mať dieťa je najlepšie, keď ste plný síl. Aj toto je super, perfektné, ale keby som mala trošku menej rokov, tak by som bola Linde lepším partnerom ako dnes.

Množstvo potenciálnych rodičov má obavu adoptovať si dieťa, pri ktorom neviete aký má genetický základ, ako prebiehalo tehotenstvo a v akom prostredí vyrastalo, kým sa dostalo do detského domova.

- Samozrejme ľudia sa obávajú, pretože majú dosť problémov aj s vlastnými deťmi. A tiež u detí nastáva trauma, keď informácia, že sú adoptované niekde buchne a ony to nevedeli. My sme sa rozhodli vychovávať Lindu s informáciou, že je adoptovaná odmalička. Vedela, že Dominička ku mne prišla cez bruško a Linduška ku mne prišla cez moje srdiečko. Samozrejme, že sme stretli kopec ľudí, ktorí mali potrebu Linde ubližovať, spôsobom nehraj sa s ňou, lebo ona je adoptovaná. Jedno dievčatko jej malo potrebu vysvetľovať, že hlavná matka je tá, čo porodí a privinie, ale moja dcéra jej vysvetlila, že áno, ale je tu aj tá, čo sa o teba celý život stará. Stále ju učím, že sa nemôže hnevať na ženu, ktorá ju porodila, ktorá jej darovala život, musí byť vďačná, že sa vôbec narodila a že ju odovzdala tam, kde som si ju ja mohla nájsť, takže napriek všetkému musíme byť vďační, že môže žiť. Každú chvíľu jej to dá niekto pocítiť a ona tomu nerozumie, čo je na tom čudné. Len hlupák to môže povedať. A takých si nemôžeme všímať a nechať si s nimi otráviť život.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.