Či naozaj alebo dočasne, ukáže čas. Nateraz sa javí ako zábavný spoločník, aj keď so svojskými manierami. Okrem herectva sa z neho najnovšie stal aj rocker.
Presvedčiť Kaisera, aby sa objavil v nejakej televíznej relácii ako hosť, alebo nedajbože dal rozhovor niektorému z médií, je nadľudský výkon. Jednoducho, s tvrdohlavým sa nedá pohnúť. Je preto hotovým sviatkom, keď sa niekde ukáže a je dokonca ochotný rozprávať. Dokonca je schopný uťahovať si zo samého seba.
„Viem, že v rámci zmlúv by som mal navštevovať svoje premiéry, ale robí mi to problém,“ priznáva Kaiser. „S tým filmom sa už nedá nič robiť a človeku napadne, čo tam ešte všetko mohlo byť, ale už sa to jednoducho nedá zmeniť. Potom som z toho otrávený.“
Napĺňajú ho normálne veci
Aj keď nemá rád premiérové premietania filmov, v ktorých účinkuje, ani raz sa doteraz nestalo, že by film vôbec nevidel. Najdlhšie otáľal s filmom Zrcadlo pro Kristýnu: „Videl som ho až po 25 rokoch. Ušlo mi to a dlho ho nedávali,“ neodpustí si iróniu a pri nej zostáva aj keď príde otázka, či ho herectvo napĺňa: „Tak mňa napĺňajú také normálne veci. Herectvo robím ako svoju prácu, snažím sa ho robiť poctivo, no a snáď ma aj napĺňa, aj keď ma občas pekne serie.“
Nechce byť dokonalý
Za takýmto šťavnatým pomenovaním stavu veci sa ukrýva Kaiserova nová pracovná príležitosť. Stal sa z neho rocker - huslista. Spoločne s Dášou Vokatou, partnerkou zosnulého Jána Jirouse, chodí po českej republike a recituje jeho verše.
„Je to príjemná odbočka. Som veľmi rád, že môžem recitovať jeho verše, ktoré občas sprevádzam aj hrou na husle.“
Kaiser sa pritom huslistom nestal z noci na ráno: „Na husličky som hral, potom som ich na chvíľu odložil. V tomto prípade je dobré, keď je to aj falošné. Tak sa snažím, aby som nebol dokonalý, pretože keď je niečo veľmi dokonalé, tak to nie je dobré,“ zafilozofoval si v relácii Limuzína.
Ľudia sú mu ukradnutí
Oldřich Kaiser nepatrí k žiadnym anjelikom. Jeho excesy sú obľúbeným krmivom bulváru.
„Predtým mi to vadilo kvôli rodičom, ale teraz mi to nevadí, nech si píšu, čo chcú. Nečítam to, ani moja dcéra to nečíta.“
O dcére Karolíne pred časom kolovali informácie, ako pre problémy s alkoholom skončila na psychiatrii. V tomto prípade jablko nepadlo ďaleko od stromu. Pacientom bol niekoľkokrát aj jej otec.
„Aj keď to človek nečíta, tak to človek zistí. Dobrí ľudia sa všade nájdu. Je to súčasť života,“ komentuje počiny bulváru s nadhľadom Kaiser. „Predtým mi na ľuďoch záležalo, teraz sú mi ukradnutí,“ uzatvára herec.
Autor: Spracovala Mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
