Keďže škandály nepriťahuje, všetkých pred časom šokovala správa o jeho novej partnerke a dieťati. Vašo Patejdl sa s nami porozprával o tom, čo bude s Elánom, že sníva o Broadwayi a ako prežil radikálnu zmenu v súkromnom živote.
Ako to aktuálne vyzerá s Elánom? Keď vedľa seba pôsobia taký dlhý čas dve výrazné osobnosti, ako vy a Jožo Ráž, musí to byť občas veľmi zaujímavá spolupráca. Dopomohla vaša mierna povaha k tomu, že dokážete desaťročia spolu bez väčších problémov fungovať?
- Určite je to o povahách. Ja som Váha, teda sa hovorí, že rozvážny a Jožo je Škorpión. Za celý čas fungovania v Eláne sme sa však vždy vedeli dohodnúť. Myslím, že sme sa stretli dostatočne inteligentní ľudia na to, aby sme pochopili, že 'v jednote je sila' a nikdy sme nemali excentrické snahy. Vždy sme hľadali kompromis a aj keď sa spieva kompromisy, to sú krysy, my sme si vždy vytýčili nejaký cieľ a za tým sme išli. Prvá platňa, cédečko, vypredaná športová hala... Malo to aj podciele, ako napríklad zohnať za sociku aparatúru. Naučili sme sa spolu komunikovať, dohadovať sa, boli sme firma už za sociku, a tak sme si museli zabezpečiť svoje výrobné prostriedky a nakoniec bolo v hre aj rozdeľovanie financií.
Ani to vás nerozhádalo?
- Zárobky sa odvíjali od snahy, aktivity, schopností a dôležitosti človeka v zoskupení. Ak mal niekto pocit, že je menej honorovaný, tak mal možnosť to doplniť niečím iným. Mali sme a máme schôdze a hlasovania, takže nejaké prípadné hádky sa riešili vždy hlasovaním, alebo nejakou dohodou. To nám ostalo dodnes. Elán v názve ešte máme stále, aj keď elánu už v našich hlavách a telách toľko nie je. Nastúpila skôr rozvážnosť a snaha vymyslieť, ako to ešte chvíľku robiť a neurážať seba ani publikum a ostať na úrovni. Ponúknuť ešte stále niečo nové, čo je neskutočne ťažké, lebo ľudia aj tak chcú len staré pesničky, a ak aj náhodou chcú niečo nové, tak sa to musí podobať na to staré.
Nie ste z toho v kapele rozčarovaní?
- Hm. Ono technicky by sme už mohli skončiť, ale na druhej strane, čo budeme robiť? Niektorí ešte do dôchodku pár rokov máme, aj ľudia nás chcú, chodia na koncerty, pozývajú nás, takže to ešte chvíľku nejako vydržíme. Ak by to však malo byť také, že ľudí začne chodiť menej a menej a skončíme napokon v malom divadielku pred stovkou fanúšikov, to by sme nechceli. Aj preto začal Jožo v poslednej dobe hovoriť o tom, že chce tohto roku skončiť. Ono sa to dobre povie, ale na druhej strane sú aj záväzky, tak uvidíme. Mali sme schôdzu a povedali sme si, že ešte nejaké predstavenia Elán v divadle urobíme a 'musíme' urobiť aj jednu platňu, lebo máme zmluvu s vydavateľom. Takže čakáme na pokoj a inšpiráciu. K hádkam medzi nami už vôbec nedochádza, ani ku kríženiu predstáv a nepočuť žiadne silnejšie slová. Už sme v pokojných vodách.
Na ktoré roky spätne spomínate najradšej?
- To je ťažké povedať. Každé obdobie malo svoje špecifiká. Keď sme začínali, boli sme plní sily, plánov a odvahy. Malo to len jediný problém, a to, že sme žili za železnou oponou, za drôtmi a nemohli sme sa dostať nikam. To je naša najväčšia... Skrátka najväčší smútok. Možno keby to vtedy bolo inak, mohli sme osloviť aj ľudí viac na Západ. Lenže tak to je a asi to tak malo byť. Sme vďační za to, že to funguje aspoň tu a že máme ohlasy, samozrejme, aj zo sveta. Určite bolo pre mňa dosť náročné obdobie, keď som z Elánu odišiel v 75. A potom v 96., keď som sa vrátil, to bolo zase iné. Aby som pravdu povedal, pre mňa bolo paradoxne najzaujímavejšie obdobie to po Jožovej havárii, keď sa už z toho vystrábil a keď už bolo vidieť, že dokáže spievať a hrať. Asi sa to odštartovalo pamätným koncertom na Letenskej pláni, kam prišlo stotisíc ľudí. Vtedy to začalo mať rozmer profesionálnej veľkej slávnej kapely. Mali sme a máme dobrého manažéra, veci začali fungovať tak, ako sme si to celý život predstavovali, že by v kapele fungovať mali. Nie je to teda tak dávno, ale v podstate odvtedy až doteraz je to skvelé obdobie. Nebojím sa, že by prišli nejaké zvraty, už nemusíme o diváka bojovať, skôr mu niečo priniesť.
Ako sa dá zachovať si pokoru a skromnosť, keď je človek slávny?
- Hm, neviem... Poznám slávnych, ktorí nie sú pokorní a poznám slávnych, ktorí pokorní sú. Ja si to všetko strašne vážim. Že som hudbu mohol a môžem robiť. K muzike som mal vždy veľmi blízko. Už od detstva, keď ma otec dal na klavír. Tiež bol muzikant, no neprepracoval sa do nejakých vyšších sfér. Ostal na úrovni hudobného pracovníka, hrával po reštauráciách a začínal síce s Waldemarom Matuškom na Karlovarsku, ale potom ostal verný skôr tanečno-zábavnej hudbe a nemal skladateľské ambície. Zamestnal sa ako elektrotechnik a hudbe sa venoval popri zamestnaní. Podstatné však je, že mi dal možnosť vybrať si. Nebol nadšený, že som napokon išiel robiť hudbu, lebo v hudbe musíš byť najlepší. Rozdiel medzi slávou a ničím je malinký. Poznám x skvelých muzikantov, ktorí hrajú za pár eur, aby sa uživili, len preto, lebo sa nedostali na piedestál, do extraligy. V tom mal otec veľkú pravdu, preto si to vážim a z toho asi plynie aj pokora. Uvedomujem si, že to nemuselo byť a nemusí to byť. Kamil Peteraj mi povedal, že úspechy v Kórei sú odmena za moju pracovitosť. Je pravda, že som dosť pracovitý, dalo by sa povedať, že vorkoholik, ale nie je to preto, že by ma to až tak bavilo. Skôr preto, že musím, lebo mám ponuky a ciele... Považoval by som za premrhané, keby som nevyužil šancu, tak preto robím a makám.
Vy ste si teda otcove slová vzali k srdcu, snažíte sa v tomto duchu vychovávať najmladšieho synčeka, keďže dvaja starší sú už dospelí? Užívate si otcovstvo intenzívnejšie?
- Asi áno. Predsa len, cestovanie nie je až také intenzívne. Keď boli starší synovia v tomto veku, bolo to to najhektickejšie obdobie Elánu. Hrali sme 200 koncertov za rok, čo znamenalo vyše 200 dní mimo domova. Bolo to naozaj...veľmi ťažké. A to mi je aj trošku ľúto. Nedalo sa to však vtedy inak ukočírovať. Bohužiaľ. Teraz si to však užívam.
Vám sa podarilo veľmi korektne urobiť zmenu v súkromnom živote, hoci bulvár sa toho, samozrejme, chytil a vašu novú partnerku a dieťa intenzívne riešil. Ako ste to celé prežili?
- Tak isto, ako so všetkým. Nechcem za sebou páliť mosty a ako sa hovorí v Malom princovi, za všetko, čo si človek k sebe pripúta, nesie zodpovednosť. Aj z toho dôvodu sa veci museli riešiť tak, aby všetci ostali v pohode a nechcel som, aby niekto trpel viac, než je v danej situácii nevyhnutné. Komunikujeme spolu a myslím si, že je to zase o vzťahu. Ak sa vedia ľudia dohodnúť, tak to funguje.
Ste teraz šťastný?
- Nesmie sa to zakríknuť, ale spokojný som.
Aké momentálne prežívate pracovné obobie? Je to ideálne?
- Na moje prekvapenie som veľmi vyťažený. To sa mi tak občas stáva. Za sebou mám prácu na dvoch muzikáloch - pre nitrianske Divadlo Andreja Bagara som spolu s Kamilom Peterajom a Martinom Kákošom písal muzikál podľa knihy Tisícročná včela a prerábal som Snehulienku a sedem pretekárov.
Nebola to schizofrénia?
- Snažím sa prácu oddeľovať. Samozrejme, nedá sa to robiť naraz v jeden deň, ale na etapy. Sú týždne, keď je termínový harmonogram taký, že treba odovzdať 'demáče' urobené naraz na viac projektov. Vtedy spím veľmi málo a sedím zavretý v štúdiu od rána do večera.
Dá sa povedať, že vám muzikálový svet učaroval? Jackovi Rozparovačovi sa darí aj v Japonsku, obľúbený je Adam Šangala, navštevovaný Ôsmy svetadiel. Je to niečo, v čom ste sa našli a bude to cesta, ktorou chcete ísť?
- Niežeby som bol fatalista, ale určité veci sa asi stávajú preto, že sa mali stať a istý vývoj je skrátka zákonitý. Vyštudoval som kompozíciu na VŠMU u profesora Alexandra Moyzesa a komponovanie a skladanie pre mňa vždy boli tým najzaujímavejším a najdôležitejším z celej hudobnej oblasti. To, že som hráč na klávesový nástroj, že spievam a hrám v kapele, sú len, v úvodzovkách, druhoradé záležitosti. V poslednom období ma až tak nenapĺňali a aj si hovorím, že skladať hity ďalších sto rokov... Nuž neviem, či je toto práve tým, čo sa mi ešte chce. A muzikály? Je to veľmi prirodzené, pretože ide v podstate o vyššiu formu skladania.
Takže sa plynulo presuniete celkom týmto smerom a popová hudba bude minulosťou?
- Tak samozrejme, že to ešte pár rokov budem musieť vydržať. Oslovujú ma totiž ešte rôzni kolegovia, ako Hanka Zagorová, aj Elán chce nový album... A Karel Gott, to už je stará história. Celé roky čaká, takže preňho pripravujem špeciálnu ponuku.
Niekto však môže povedať, že muzikály sú menej hodnotný žáner...
- Nie, keď sa robia klasickým spôsobom. Bohužiaľ, na českej i slovenskej scéne je prirodzené, že sa vezme 20 pesničiek a spojí sa to do nejakého deja, ktorý väčšinou nie je až tak zaujímavý. Ja k tomu skôr pristupujem ako k motivickej práci, čiže motívy sa v celom diele vracajú, objavujú, prichádzajú v inom aranžmáne. Je to normálna kompozičná práca a pesničky fungujú ako árie v opere. Nie je to pesničkál, ale ucelené dielo, ktoré má svoju dramaturgiu, svoj vývoj a svoju skladateľskú hodnotu. Aj preto som na úspech dosť dlho čakal, lebo som nebol ochotný ísť ľahšou cestou. Na základe Adama Šangalu som dostal ponuku do Prahy a už sa to rozbehlo. Momentálne má Jack Rozparovač za sebou vyše 400 repríz v Ázii a majú s ním veľké plány. Už bol aj v Jokohame a chceli by ho uviesť v Šanghaji.
Existujú ešte vôbec vyššie méty?
- Méty? Samozrejme. Ono ani nejde o to, že by som teraz nasilu hľadal nejaké ciele. V muzike a umení to funguje tak, že sa človek teší na každé nové dielo. Nejde o to odbehnúť nejakú stovku za osem sekúnd, alebo zabehnúť maratón. Ak by som však mal hovoriť o nejakej méte, tak možno by to mohla byť Broadway alebo Londýn. Z toho, ako sa to celé vyvíja, mi je jasné, že to nie je až také nepredstaviteľné a nereálne. Keď vidím, ako to funguje a budem ešte mať nejaké inšpirácie a nevyhne sa mi múza, tak je možné, že dostanem ponuku aj tam. Teraz sú to však len špekulácie, ale je to v hre, funguje to, dostal som sa do toho sveta a teraz už len čakám, čo bude.
Ste človek, ktorý dokáže striktne oddeľovať prácu a súkromný život?
- Veľmi sa to nedá oddeliť, keďže tvorím doma a...
Myslím v zmysle, že keď sa nedarí a ste nervózny, či si to odnášajú blízki.
- To tak ani nie je otázka profesie, ale naturelu a vzťahov. Už sa snažím byť voči svojim blízkym korektný a dobrý a keď mám nejaké problémy, tak sa radšej vydusím niekde sám a určite to neprenášam na rodinu. Je to však o mojom celkovom vzťahu ku všetkým ľuďom. Často si uvedomujem a vyznávam filozofiu, že je lepšie sa na človeka, keď ho vidím prvýkrát, usmiať a čakať na reakciu, než sa mračiť a byť ostražitý. Otvára to možnosť komunikácie v pozitívnejšom duchu.
Ste však občas aj výbušný, alebo to vo vás vrie len vnútri?
- Tak raz za rok viem aj vybuchnúť, keď si to už naozaj vyžadujú okolnosti. Inak som skôr pokojný. Aj na problémy, ktoré sa stanú, či už havárie, alebo zdravotné ťažkosti, sa snažím pozerať skôr triezvo a nerobiť paniku. Možno to mám z potápania. Tam ma učili, že najdôležitejšie v akejkoľvek situácii pod vodou je udržať pokoj. Je to celkovo veľmi dobrý spôsob na spolužitie ľudí a národov...
Nedoľahne na vás panika neskôr, keď opadne kríza?
- Aj hej. Keď mám napríklad nastúpený orchester v pohotovosti a ja nemám pripravené všetky noty, prichádza stres. Počas roboty musí ustúpiť, lebo je to nutné urobiť, ale potom, keď už je po všetkom, trošku horšie zaspávam. Vrie to vo mne, človek je z toho nabudený... Problémom je asi moja snaha o korektnosť a poctivosť v rámci roboty. Nie som flákač, ktorý všetko nechá na poslednú chvíľu, ale stáva sa to, keďže nemám čas. A to ma dokáže rozhodiť, som na seba nahnevaný a musím si potom dávať rôzne magnéziá a tak, aby sa nestalo niečo horšie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
