ásky, je začiatok školskej dochádzky štvorročnej dcéry. Nedobrovoľne sa tak definitívne usadia v Anglicku.

Problém, kde sa mladá rodinka usadí, vyvstal až narodením Matildy. Kým bola Jana Kirschner a Eddie Stevens len vo dvojici bez záväzkov, presuny medzi krajinami boli komfortnejšie a hlavne bezstarostné. Z malej Matildy však vyrástla štvorročná slečna, ktorá sa chystá do školy.

„V Anglicku chodia deti do školy už ako štvorročné. Tak sme sa museli definitívne rozhodnúť. Je mi to aj celkom ľúto, príde o slovenské detstvo. Aj keď, aj to je už iné, aké sme zažili my. Chodili sme do školy samy, cez dve hlavné cesty bez problémov,“ spomína speváčka.

Nová vášeň

Rodinka novú situáciu zatiaľ iba spracováva.
„Mám z toho dosť paniku. Vždy som mala problém dodržiavať časové harmonogramy. Neviem si predstaviť, že budeme každé ráno vstávať do školy, ale v istom štádiu sa musí človek rozhodnúť čo ďalej. Určite nám pomôžu aj babky a tetky.“

Šťastie dcéry leží Jane Kirschner na srdci ako každej mame, ale priznáva, že nepatrí k tým úzkostlivým.
„Snažím sa, aby bolo naše dieťa slobodné, ale malo aj nejaké svoje zásady.“
Vďaka Matilde dokonca objavila speváčka svoj neobjavený kresliarsky talent.

„Zistila som, že viem kresliť. Tridsaťpäť rokov som sa to neodvážila ani len vyskúšať. Čo nakreslím, nie je nejako úžasné, ale je úžasné zistiť, že to viem. Pritom mi stále tvrdili, že kresliť nevie hocikto.“

Večné dieťa

Aj keď sa zrejme nedočkáme vernisáže speváčkiných diel, kreslenie si patrične užíva. Otvára tým svoju slobodnú dušu.

„Ako mama to viem rozbaliť, častokrát sa ani necítim ako mama. Neviem, prečo to tak je, ale možno preto, že muzikanti sú hraví, stále niečo tvoria. Aj naši chlapci v kapele, ktorí majú štyridsať, sú hraví, máme detské duše. Moja dcéra sa s nami rozhodne nenudí, občas ona pôsobí dospelejším dojmom ako ja,“ smeje sa Kirschner.

Lepšie sú neperfektné veci

Momentálne má tmavovláska plné ruky práce s pripravovaným albumom. Na jeseň po Moruši bielej vychádza Moruša čierna. Aj na koncert do Košíc prišla vlakom, aby mohla tvoriť.

„Nešla som s kapelou, lebo som si myslela, že budem písať texty. Chýbajú mi ešte dva. Z toho jeden na takmer dvanásťminútovú pieseň.“

Perfekcionizmus, ktorý je pri umeleckých profesiách taký častý, občas zväzuje ruky. Presvedčila sa o tom aj ona.
„Vždy sa snažím meniť veci na poslednú chvíľu, ale to je vždy zlé znamenie. Chcem, aby boli veci perfektné, ale väčšinou sú normálne, neperefektné. Zo skúseností však viem, že je to občas takto lepšie.“

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.