Zaslúžil by si medailu za odvahu. Na nič sa nehrá, išiel "s kožou na trh" a zavrel si kvôli tomu pred nosom mnoho dverí. Napriek otvorenému prezentovaniu sexuality necíti potrebu biť sa do pŕs v gaypochodoch a ukazovať sa ako zvieratko v zoo. Je to veselý a milý chlapík, ktorý zbožňuje svoju prácu, verí, že našiel lásku na celý život a extrémne sa nerieši. Viktor Horján dospel vďaka vlastnej chorobe i smrti Jožka Bednárika, no verí, že všetko vylieči čas.

Sledujete trendy, máte štýlovú veľkú bradu. Táto ozdoba tváre sa väčšinou spája s dospelosťou. Máte pocit, že už ste dospelý?

- Hlavne ostatní musia mať pocit, že už som dospelý...

A majú?

- Myslím si, že človek dospeje svojou mysľou vtedy, keď je v živote vystavený rôznym prekážkam. Tých bolo za posledné obdobie v mojom živote naozaj dosť a keďže ich musím ustáť, stávam sa tým dospelým.

Predpokladám, že najviac vás poznačila choroba.

- Asi áno. Bojujem s ňou už veľa rokov, no našťastie mi už teraz oznámili, že som vyliečený. Veľmi sa teším. Mňa teraz však veľmi zlomila smrť Jožka Bednárika, keďže sme boli veľmi blízki kamaráti a bol to môj učiteľ, s ktorým som veľmi veľa zažil. Odišiel mi veľmi blízky človek, akoby moja súčasť. Aj v súkromí sme mali skvelý vzťah. Dennodenne som s ním v práci konfrontovaný, je to pre mňa o to ťažšie. Bol pre mňa rodina, akoby ďalší rodič. Veľmi ťažko sa s tým vysporadúva.

O to viac, že to bolo nečakané.

- To áno. Bol to vitálny človek, do poslednej chvíle sme boli v kontakte. Nik to nečakal, ale stalo sa. S tým sa nedá zmieriť, na to treba čas.

Ak by sme sa vrátili k chorobe, pamätáte si na chvíľu, keď vám oznámili, že ide o rakovinu prostaty?

- Pamätám si všetky zákutia choroby i jej začiatku.

Vraciate sa k tomu občas v mysli, alebo to radšej vytesňujete?

- Zo svojho života nevytesňujem nič, ani nepríjemné záležitosti. Takže sa k tomu vraciam, keď sa vrátiť musím. Nie je to nič príjemné, keď vám povedia, že ste chorý. Hlavne si to však vtedy ani neuvedomíte. Až potom, keď sa začnete liečiť. Lebo rakovina nebolí, až v poslednom štádiu. A vy si ju uvedomíte až pri sprievodných veciach, keď je vám zle, máte závraty, grciate...

Myslíte si, že ste kvôli chorobe v konečnom dôsledku psychicky silnejší, alebo krehkejší?

- Krehkejší som z toho hľadiska, že si naozaj veľmi vyberám z pracovných ponúk. Odkedy som bol chorý, nerobím veľmi mediálne veci a baví ma hlavne divadlo. Samozrejme, že človek sa musí aj ukazovať a riešiť medializáciu, ale vyhýbam sa tomu viac ako predtým.

Aké sú teda vaše pracovné ambície?

- V poslednej dobe väčšinou divadelné. Momentálne ma ľudia môžu vidieť jedine na internete v Local TV, kde mám vlastnú kreslenú talkšou, potom vo vlastnej divadelnej talkšou, spievam šansóny, ktoré zrežíroval Jožko Berdnárik a hlavne hrám v divadle v mnohých tituloch, čo ma hrozne baví.

Na vás je fascinujúca otvorenosť, nemáte problém rozprávať o čomkoľvek. Za to by ste si zaslúžili nejakú medailu. Mňa zaujalo napríklad to, že tvrdíte, že vaša otvorenosť k vlastnej homosexualite vám spôsobila veľké problémy a zavrelo vám to mnoho dverí. Je to nečakané, veď kto by už mal byť liberálnejší ako ľudia v kultúre?

- Lenže, žiaľ, ľudia nie sú otvorení. Veď sa len pozrime na veľké hollywoodske hviezdy, ktoré sa k homosexualite nemôžu priznať, alebo žijú v utajení. Je veľmi málo ľudí, ktorí sa priznajú k svojej identite, či už sexuálnej, národnostnej, alebo rasovej. Keď sa totiž k tomu priznáte, máte oveľa menej roboty. Ja som ani nečakal, že ma budú vítať s otvorenou náručou. A myslím si, že napriek tomu, že Slovensko je kresťanská a nábožensky založená krajina, už len keď to berieme historicky, tak napriek tomu ma ľudia v televízii, napríklad v Let´s Dance, prijali veľmi otvorene a ich priazeň bola pre mňa nad očakávanie dobrá. Samozrejme, že človek musí rátať aj s negatívnymi reakciami, najmä keď je kontroverzný, ako som ja, tak si užije oba póly, pretože každá minca má dve strany. Je to asi tak, ako to má byť a robím v práci to, čo robiť mám, aj keď sa mi uzavreli rôzne dvere. Nemohol som ani čakať iné. Som veľmi špecifický typ herca i človeka, ktorý sa nie na všetko hodí.

Vy si o sebe myslíte, že teda ste kontroverzný, alebo len úprimný?

- Asi len úprimný. Kontroverzného zo mňa urobili médiá a nalepilo sa to na mňa. Predávajú ma ako kontroverzného a ja vlastne ani neviem, čo je to kontroverznosť. V poslednej dobe sa pod to vmestí extravagancia i neštandardný spôsob života, ale ja žijem, myslím si, extrémne štandardne. Akurát o svojom živote veľmi otvorene hovorím a nehanbím sa za to. Samozrejme, sú medze, v ktorých sa pohybujem a do súkromných záležitostí ostatných nevpúšťam, ale to je logické.

Veríte v lásku na celý život? Máte vždy dlhodobé vzťahy, teraz ste s priateľom tuším 5 rokov...

- Áno. (Úsmev.) Už je to päť rokov a je to skvelé. Myslím si, že som našiel človeka, ktorý je..., nechcem to zakríknuť, ale som veľmi veľmi spokojný. Rád s ním žijem, rád s ním vstávam. Je asi veľmi ťažké žiť so mnou, už len kvôli časovej zaneprázdnenosti. Tiež veľmi rád pracujem a na prvom mieste je u mňa robota, ktorú zbožňujem. Priateľ to teda nemá ľahké. Asi to však čakal od začiatku a vydržal a tým, že bývame spolu, sa stretávame každý deň. Je to super. Veľmi rád zdieľam s niekým nielen domácnosť, ale aj svoj život. Je príjemné deliť sa s niekým o starosti aj o radosti.

Po deťoch však vraj netúžite. Nemyslíte si, že to je len vekom a že vám ešte len skrátka nezačali tikať biologické hodiny?

- Nikdy som nemal vzťah k deťom. Nemám ho ani k detskému divákovi ako takému. Hrám aj v jednej rozprávke v bábkovom divadle a nikdy som si nezvykol, že hrám pre deti. Baví ma to, ale deti mi skrátka nesedia. Mám ich rád, ale tak na desať minút. Čiže to nebude otázka veku.

Máte teda aspoň Kiki.

- Veru, máme yorkshira. Je to moje dieťa. Úplne príšerné je to, že Kikina je chuderka prírastok, s ktorým som nerátal. Dostal som ju na tridsiatku. Už je teda dospelá a máme sa radi, jediný problém je časový. Našťastie však má takú povahu, že je maximálne nenáročná a so všetkým spokojná.

Možno ju len život naučil.

- Asi tak... Priznávam, že zo začiatku som bol zhrozený, lebo je to naozaj starosť, ale má sotva kilo a pol, takže ju viem zbaliť do tašky. Spí s nami v posteli a dvakrát denne jej stačí ísť von. Keď však cestujeme, stále musím otravovať Csongora Kassaia, alebo Janku Hospodárovú, alebo rodičov, aby sa o ňu postarali. Je to náročné, ale je už súčasťou rodiny.

Veľmi zaujímavá na vás je aj skutočnosť, že hoci by ste boli ideálnym typom na angažovanie v rôznych prideoch či pochodoch, necítite takúto potrebu... Tam však chýba podobná vodcovská osobnosť...

- To áno, lenže ja práveže nemám rád takéto aktivity. Nič spojené s homosexuálnym hnutím, hoci s hlavnou organizátorkou som veľmi zadobre. Myslím si však, že sexualitu ako takú netreba nijakým spôsobom siliť a presadzovať. Keby každý umelec, alebo človek, vo svojom odbore robil toľko, čo ja robím v rámci sexuálnej inakosti pre ľudí, neboli by potrebné žiadne gaypochody. Ani vy nepotrebujete chodiť do ulíc a demonštrovať, že ste heterosexuálna. A ja tam nepotrebujem chodiť, že som homosexuál. Zdá sa mi to ako v zoologickej záhrade. Myslím tú formu prejavu, ktorou sa demonštruje a silou-mocou ukazuje inakosť. Nie je to vhodné. Myslím, že v našej spoločnosti je to vhodné robiť prácou. Alebo keď robím takýto rozhovor a nehanbím sa za to, čo som a môžem byť vzorom pre ľudí, čo pevne verím, že niekedy aj som.

Ako vnímate, keď ľudia ešte stále homosexualitu neprijímajú a ešte stále vás chcú vyliečiť liekmi? Vo mne sa búri žlč, a to sa ma to priamo netýka. Vy sa cez to viete preniesť pokojne?

- Ono ľudia sú rôzni. Voľajako som si na to zvykol. A aj vo svete homosexuálov sú veľmi zženštilí a veľmi zvláštni ľudia. A väčšinou takíto extravagantní sú najviac na očiach tým, ktorí to nemajú radi. Ja si však myslím, že ľudia, ktorí sú nejakým spôsobom proti homosexualite, alebo sú zase extrémne za a prezentujú sa až zženštilo, tiež nie sú v poriadku a je to v ich prípade psychická porucha. Lebo to nemá so sexualitou nič. Skôr je to problém s identitou zaradenia sa do spoločnosti, s upozorňovaním na seba pre inú vec. A ľudia, ktorí sú otvorene proti homosexualite, v sebe majú niečo nevyriešené. Som taký liberálny a veľkorysý človek, že to asi nikdy nepochopím. Ale extrémne to neriešim.

Liberálnymi sa museli naučiť byť aj vaši rodičia, keďže boli postavení pred hotovú vec.

- Museli sa k tomu postaviť tak, ako sa postavili, iné im, chudákom, neostávalo. Hlavne si museli uvedomiť, či dieťa chcú mať pri sebe naďalej, alebo nie. Inak by som sa odcudzil a uzavrel, čo by bolo horšie. Mám však mnoho populárnych kolegov, ktorí to doma nepovedali a prezentujú sa ako sexsymboly. To je však ich vec. Nedá sa k tomu nútiť a každý stojí pred voľbou povedať to, alebo nie.

Ťažko zhodnotiť, čo je ťažšie. Či žiť pod tlakom, že sa to prevalí, alebo to priznať.

- Koľko ľudí, toľko chutí. Každý z nás má iný vkus na život, iný recept na život a inak žije. Nič sa nedá ani odsudzovať, je to každého osobná voľba.

Vaša mamka však vraj ťažko predýchavala Let´s Dance, keď ste tancovali s mužom.

- S tanečným partnerom sme sa na tom nadreli a ja som si nechcel dovoliť, aby to bolo vulgárne. Povedal som si, že keď už, tak chcem pôsobiť veľmi príjemne, decentne a nie odstrašujúco. Chcel som, aby to bolo príjemné aj na pohľad. Mama sa hrozne bála, keď som jej povedal, že do toho idem a mala problém s tým, že nevedela, čo má očakávať. To nevedel nik. Potom sa však už stala mojím veľkým fanúšikom. Stálo ma to pár mesiacov námahy, myslím aj v hlave, aby som si premyslel, ako tam budem pôsobiť. Som rád, že som z toho nevyšiel ako zosmiešnená karikatúra homosexuálov, ale ako človek, ktorý dýcha, žije a je muž. A aj reakcie potom boli výborné. Stálo mi to za to a zmeral som si, ako som obľúbený medzi ľuďmi.

Máte zrejme rád výzvy.

- Áno. Či už v divadle, alebo kdekoľvek. Len preto sa oplatí žiť a niečo robiť.

Máte popri práci vôbec čas aj na iné koníčky?

- Chodím 6-krát do týždňa cvičiť, čo je vec, ktorá ma popri divadle baví úplne najviac. Nejako sa to na mňa prilepilo po otcovi, ktorý je bývalý vrcholový športovec. Robím to roky a veľmi rád. Keď som bol chorý, robil som tri roky trénera a tiež som sa v tom videl. Keby som nebol herec, tak som určite tréner, alebo športovec. Na sto percent. Robím to však len tak pre seba, trénera nemám, ale aj tak si viem dať do tela.

Určite by sa vás každý na mojom mieste rád opýtal, že keďže ste vyskúšali aj sex so ženami, aké to bolo. Čo nepomohlo?

- Ale jasné... A nie, že nepomohlo, lebo mne sa ženy naozaj veľmi páčia a naozaj s tým nemám problém. Mám to rád, ale radšej to mám s mužmi.

Takže to nebolo až také zlé.

- To nie. Bolo to výborné...

A na ulici sa obzriete za akým mužom a akou ženou?

- Mám rád ženy, ktoré sú naozaj štíhle, no majú 'cici aj rici', ako sa hovorí. A na mužoch mám rád športové svalnaté urastené typy.

Takže by sme sa obzreli za rovnakým.

- Asi hej.

A ešte ste sa so žiadnou kamarátkou nepobili o chlapa?

- To nie, lebo ako hovorím, nie som ja až taký homosexuál. Mám rád krásnych ľudí, som vyznávač kultu tela a bavia ma pekné telá či na ženách, alebo na mužoch.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.