e, že varenie už nie je nič pre neho.
Na začiatku apríla Pohlreich oslávil päťdesiatesiedme narodeniny. Aj keď sa v televíziách už dlhšie vysielajú reprízy jeho programov, vyjadrenia o dôchodku vyznievajú prekvapivo. „Už je to vyčerpané. Nájsť reštaurácie bol problém už minulú sezónu. Všetko raz končí,“ vysvetľuje kuchár, „Áno, šéfe, by sa dalo vyrábať dlho, ale ja nechcem chodiť doživotne s takouto nálepkou.“ Zrejme aj istý stupeň vyhorenia môže za to, že sa Pohlreich chystá do dôchodku. Aj momentálne pracuje v istej reštaurácii, no len ako akýsi mentálny guru. „Už do kuchyne nepatrím, tento rok idem do dôchodku. Čas sa nedá zastaviť, za tie roky som opotrebovaný. Únava materiálu. Telo chce už niečo iné.“
Nikoho som nespasil
Zdeněk Pohlreich sa stal mediálnou hviedou pred piatimi rokmi. V čase najväčšej slávy dával do pucu reštaurácie: „Za tie roky sme videli strašné veci, je až neskutočné, za akých podmienok môžu niektorí ľudia pripravovať jedlo pre druhých. V kuchyniach sme nachádzali pneumatiky, topánky, počítače,“ vyratúval desivé tajomstvá kuchýň v relácii Limuzína. „Ja si myslím, že to určite niečomu pomohlo, zabávali sa pritom ľudia, aj celej českej gastronómii to niečo dalo, ale zase nechcem o tom premýšľať a rozprávať v rovine, že som niekoho spasil.“
Kuchárom z núdze
Pôvodne sa televízny kuchár hlásil na strojarinu, nechal sa strhnúť bratom, no táto myšlienka bola odsúdená na neúspech už v zárodku. „Ja som chcel ísť na priemyslovku. Ja, čo sa mi vyhadzujú vyrážky, keď vidím šraubovák,“ smeje sa dnes nad zvrátenou myšlienkou Pohlreich. „Priemyslovka sa nekonala, zaplať pánboh za to. Zostala kuchyňa a som rád, že zostala, pretože si myslím, že mám najlepšie povolanie na svete.“ Pred životným rozhodnutím, kam ďalej, teraz stojí aj Pohlreichov syn: „Súcitím s ním, je to strašne zložité, lebo keď ťa veci nebavia, je zložité robiť ich dobre. Človek k tomu potrebuje mať nejakú motiváciu.“
Vrátiť sa do Čiech nebol dobrý nápad
V kuchárovom prípade síce vyznieva popis motivácie trošku zvláštne, ale proti gustu... „Mne to pripadalo strašne cool. Máš pätnásť a vlezieš do kuchyne, kde chodia dospelí chlapi, nadávajú, majú svoj džob, držia si svoju pozíciu, plácajú servírky po zadku. To bolo strašne pekné, páčilo sa mi to prostredie.“ Tam zrejme vznikli aj základy vskutku šťavnatého prejavu tohto majstra kuchyne. Pritom stačilo málo a takto ohnivo sa mohol vyjadrovať pokojne na obrazovkách nejakej zahraničnej televízie. V roku 1989 emigroval do Holandska. „Veľmi si ma tam nechceli nechať, tak som si vybavil prisťahovalecké víza do Austrálie, tam som bol tri roky, no potom sa to zvrtlo a vrátil som sa do Čiech. Veľmi rozumné rozhodnutie to nebolo, ale na druhej strane som mal obrovské šťastie, že to so mnou dopadlo tak, ako dopadlo,“ hodnotí dnes s odstupom času spokojná televízna star.
Autor: Spracovala Mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
