Avšak to, že ju nebolo vídať na obrazovke ešte neznamená, že na kamery zanevrela. Všetkých prekvapila tým, že sa rozhodla natočiť film a to priamo o arcibiskupovi Róbertovi Bezákovi, cirkevnom predstaviteľovi, ktorého odvolanie spôsobilo na Slovensku doslova búrku. Oľga Záblacká potvrdila, že je ženou, ktorá sa nezľakne žiadnej výzvy, hoci tým mnohých ľudí nadchne a mnohých pobúri.
Máme vás zafixovanú skôr ako dámu zo šoubiznisu a tento film je niečo úplne iné. Prečo ste sa rozhodli sfilmovať práve život arcibiskupa Bezáka?
- Vždy ma bavilo upozorňovať na osobnosti, ktoré je prečo obdivovať. Svojím spôsobom som to robila aj v relácii Na streche v rozhovoroch alebo dokrútkach, ktoré som aj režírovala. Nevyhovovalo mi však, že museli byť krátke. Ten formát vyžadoval istú dynamiku. Pri týždňovej periodicite sa nedalo stíhať ešte niečo navyše, a tak som sa v tomto smere začala realizovať až po skončení relácie Na streche. Arcibiskup Bezák ma oslovil svojou osobnosťou rovnako ako mnohých Slovákov. V mojich očiach navždy zostane rovným, čestným, odvážnym mužom. Nakrúcať práve o ňom bol spontánny nápad a som šťastná, že sme to stihli urobiť, kým odišiel.
Ste vôbec veriaca? V koho, alebo v čo veríte?
- Keď chcete vedieť v koho, alebo v čo verím, zájdite do kina na môj film. Je to z neho nad slnko jasné.
Nemali ste strach, keď ste sa púšťali do prác? Predsa len, ide o citlivú tému...
- Na strach, alebo obavy nebol čas. Celý môj tím filmu veril. Pracovali sme poctivo s maximálnym nasadením.
Bolo nám jasné, že portrétom arcibiskupa Bezáka stúpime niekomu na otlak, ale to nás predsa nemohlo odradiť. Nemôžeme večne všetci mlčať, keď sa deje krivda.
Tí, čo ste im stúpili na otlak, o sebe aj dali vedieť?
- Boli sme pripravení aj na negatívne reakcie z toho opačného tábora, ale priznám sa, že toľko jedu a žlče, ktorej sú schopní niektorí ľudia v amatérskych kritikách na film, alebo kade tade po internete, som nečakala. Až toľko nie. Aj keď ma na to upozorňovali. Podstatné je aj tak to, ako film vníma nezaťažený divák. Po premiére sa tristo ľudí postavilo a dlho tlieskalo. Bol to úžasný pocit. Vnímala som to tak, že potlesk patrí výnimočnému človeku, ktorého osobnosť som sa snažila vo filme zachytiť.
Arcibiskup Bezák je veľmi charizmatický človek. Ovplyvnila vás nejako spolupráca s ním?
- Súhlasím s vami, že má výnimočnú charizmu. Vyžaruje z neho niečo veľmi pozitívne, pokojné a ľudské, navyše má aj šarm a zmysel pre humor. Je nesmierne prirodzený a cítiť z neho, že mu záleží na ľuďoch, že rád pomáha. Tá spolupráca mi veľa dala. Rozhovory s pánom arcibiskupom boli pre mňa balzamom na dušu. Priznám sa, že som sa ho tichučko nenápadne aj ja snažila povzbudiť, nakaziť svojím optimizmom a vierou, že sa všetko na dobré obráti, ale žiaľ, cítila som, že jeho príbeh je oveľa bolestnejší, než všetky naše dokopy.
Teraz sa vaše meno spomína intenzívnejšie ako za posledné roky. Nechýbal vám ten ruch a život „vo svetlách reflektorov"?
- Nie, ani trochu... Nechýbala mi publicita ani zasahovanie bulváru do môjho najhlbšieho súkromia.
Bulvár je daň za to, že robím, čo ma baví. Nikdy som nepatrila k tým, čo sa radi zviditeľňovali. Ponuky na slušný rozhovor som neodmietala, ale prekáža mi, keď niekto nerešpektuje súkromie. Ja nie som politik, nežijem z daní daňových poplatníkov. Mám na súkromie právo.
To sa však asi nedá celkom uchrániť. Nedávno sa rozchýrilo, že vaše manželstvo sa rozpadlo...
- Bulvár sa samozrejme realizoval a hneď mi aj prisúdil nového muža, s ktorým som nič nemala, ani mať nebudem. Neprofesionalita, s akou niektorí novinári vypúšťajú do sveta neoverené informácie, ma nikdy neprestane prekvapovať. Je pravda, že sme sa s manželom rozišli. Ale je to dva roky stará záležitosť a v mojom srdci je harmónia, pokoj a láska. Som presvedčená, že rodina je svätá a treba si ju chrániť, ale keď sa to inak nedá, treba to prijať ako fakt a tešiť sa na niečo nové, pekné a zmysluplné.
Vaše meno však bude asi navždy spájané aj s reláciou Na streche, ktorú ste robili deväť rokov. Už by ste sa do týchto vôd nevrátili?
- Na streche bol lifestylový magazín spojený s talk show. Aj tam som sa ľudí pýtala na to, ako žijú, koho, alebo čo majú radi, čo ich vystihuje, ale vždy to bolo len do takej miery, do akej to tým osobnostiam bolo milé. V prvom rade však prišli porozprávať, čo majú nové v rámci svojej profesie. To bola priorita. Za 9 rokov sa ani raz nestalo, že by sa niekto ohradil, alebo sťažoval. Všetci boli radi, že sa na pôde komerčnej televízie mohli prezentovať. A sledovanosť sme mali vynikajúcu. Úprimne, tie rozhovory Na streche mi chýbajú. Cítim však potrebu ísť viac do hĺbky a pracovať na väčšej ploche.
Aká by musela byť televízna ponuka, aby ste kývli a vrátili sa pred kamery?
- Portréty o zaujímavých ľuďoch, o výnimočných osobnostiach, ktoré môžu byť pre nás inšpirujúce. Televízny éter zaplavili „celebrity" z ľudu. Mnohokrát malomyseľné, bezzubé a opité. Nechápem, prečo sa na to vôbec niekto pozeral. Dúfam, že táto vlna je už za nami, a že sa nebudeme musieť báť zapnúť televíziu, aby na nás nevyskočila nejaká Martinka z Turca.
Ešte vám po rokoch v šoubiznise zostali nejaké ilúzie? Alebo ste o všetky prišli?
- Nemala som prečo stratiť ilúzie. Vždy som robila to, čo ma tešilo. V šoubiznise sú inak takí istí ľudia, ako všade inde. Múdri či jednoduchší, charakterní či nie, talentovaní či bez talentu. Ja som sa snažila obklopovať takými, ktorí mi vyhovujú. No nedá sa povedať, že by môj život bol úzko spätý len so šoubiznisom. Moje záujmy boli vždy pestrofarebné. Nedávno sme s priateľmi spomínali, ako ohnivo sme sa snažili zachraňovať demokraciu. Založila som na Hlavnom námestí Hyde park, aby každý mohol slobodne vyjadrovať svoje názory, zorganizovala som Koncert slobody, s Matejom Landlom sme moderovali mítingy Zachráňme kultúru, Zachráňme Slovensko, spolupracovala som na koncertoch UNHCR a občas aj s občianskym združením Ľudia proti rasizmu. Ak sa dalo aspoň máličko pomôcť dobrej veci, nesedela som v kúte. Kritizovať a nič neurobiť dokáže každý.
V posledných rokoch ste sa dosť intenzívne venovali aj textovaniu piesní. Ale čo vlastná spevácka kariéra? Je to už definitívne uzavretá kapitola?
- Zabávam sa na tom, ako v súvislosti s filmom jeden očividne informovaný pán napísal: „Nakrútila ho speváčka a bývalá riaditeľka komerčného rádia." Prirodzene, s patričným dešpektom a opovrhnutím.
Profesionálne som sa prestala venovať spevu, keď sa mi narodil prvý syn. Dnes má 23 rokov. Nechcela som ho odkladať a chodiť po koncertoch. Zvolila som si povolanie, ktoré som vedela príjemne skĺbiť s rodinou. Mala som však veľa iných aktivít, prichádzala som s novými projektmi. Od roku 2002 bolo gro mojich honorárov za scenáre a réžiu. Básne a texty piesní píšem stále. Je to pre mňa taká očista. Veľmi som milovala Šansónklub Jožka Bednárika. Prebásnila som pre neho a mnohých spevákov a hercov asi 45 šansónov. Je mi nesmierne ľúto, že Jožko tak skoro odišiel. Tie večery s ním boli neopakovateľné...
U dám sa to síce nemá prezrádzať, ale keď žena vyzerá tak dobre, myslím, že môžem prezradiť, že ste na Silvestra oslávili päťdesiatku. Zvykne sa hovoriť, že ide o medzník, polčas... Vnímate to takto? Alebo to boli narodeniny ako hociktoré iné?
- (smiech) Zbytočne mi lichotíte, mám doma zrkadlo. Zub času sa zahryzne do každého, ale mne to neprekáža. Isto ale pomáha, keď sa láska a to dobré v nás odráža v tvári. Vtedy ma nezaujíma, či má niekto vrásky, alebo pár kíl navyše. Milujem krásnych ľudí. Myslím krásnych zvnútra.
Čo je podľa vás tým zaručeným „exlixírom mladosti", ktorý by mala „užívať" každá žena?
- Neviem, či som ja tá pravá na dobré rady, ale skúsim. Úplne najdôležitejšie je vedieť dobre vychádzať sama so sebou. Vedieť sa prijať so všetkým nedostatkami. Nezaoberať sa negatívnymi impulzmi, nesúdiť a nehodnotiť iných. Ak nám niekto ublíži, nie je to náš problém, ale jeho. To on je isto nešťastný, slabý, nevyrovnaný. Vyrovnaní ľudia neubližujú. Keď máme upratané v nás, sme plní lásky a chuti byť na niečo dobrí, svet je vždy krajší a aj my sa môžeme cítiť krásne. Dôležité je so životom nebojovať, ale prijať ho s pokorou a tešiť sa z každého nového dňa.
Či sa nám to však páči alebo nie, vek si uvedomíme hlavne pri pohľade na svoje deti. Vaši synovia už dávno nie sú malí chlapci. Na čo ste ako matka najviac hrdá?
- Deti sú ten najvzácnejší dar. Som šťastná, že ich mám. Sú to moji kamoši. Bývame spolu a je nám dobre. Obaja sú talentovaní a verím, že z nich niečo bude a dokážu byť v živote šťastní.
Je o vás známe, že sa nebojíte povedať svoj názor, viete sa zastať ľudí, povedať kritiku... prichádzate kvôli tomu často o „priateľov"?
- O skutočného priateľa nemôžeme prísť. Ak sme stratili priateľa, nebol to priateľ. Priateľ nemôže mať problém počuť pravdu. A naopak. Ten, komu na mne záleží, musí byť úprimný. Ak niekto klame, je slabý a nevyrovnaný, sám sa vylúči z nášho života.
Už ste niekedy ľutovali, že ste radšej neboli ticho a nenechali si to a to pre seba?
- Sama si na iných ľuďoch úprimnosť cením, preto aj ja chcem hovoriť na rovinu. Občas ale myslím na to, aby som svojou úprimnosťou niekoho nezranila. Napríklad starší ľudia vnímajú niektoré veci cez inú optiku. Myslím, že niekedy je správne byť empatický a rozhodne nikomu neubližovať.
Keď sa pozriete do budúcnosti, čo vidíte? Nové filmy? Aké osobnosti by ste chceli takto priblížiť ľuďom?
- Práca na filme Arcibiskup Bezák Zbohom... ma napĺňala a obohatila. Úprimne sa teším z vysokej návštevnosti a srdečných reakcií naň. Prekonať túto tému nebude jednoduché, ale nápad už mám. Vlastne mám viacero plánov. Keď vyjde aspoň jeden, budem šťastná. Podstatné je, aby som robila niečo zmysluplné, čo divákov obohatí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
